Podľa informácií médií sa počas mestských osláv v Lučenci 21. augusta 2025 objavila skupina jednotlivcov, ktorí na podujatí hajlovali. Hajlovanie a iné podobné prejavy musíme vždy jednoznačne odsúdiť a ak sa niekto z účastníkov odhodlá napomenúť hajlujúcich jednotlivcov, treba ho podporiť. Ak podobným spôsobom konal miestny aktivista Martin Landl a napomenul ich, bolo to správne. Pochybnosti však mám kvôli jeho výrokom, ktorými zapojil do incidentu združenie Brat za brata a následnej agresívnej kampani proti tomuto združeniu v médiách. Predovšetkým sa musíme pýtať, či existuje nejaký dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že hajlujúce osoby patrili medzi členov Brat za brata? V médiách prezentovaným dôkazom mala byť výpoveď samotného Martina Landla, ktorý sa o hajlujúcich osobách vyjadril: „Oni sami sa označili za členov tohto spolku.“ Samozrejme, združenie Brat za brata zaujalo jasné stanovisko a vyhlásilo: „… žiadna osoba od nás a ani žiaden člen tam nebol.“ Hajlovanie z ich strany by bolo naozaj prekvapujúce, pretože aj ja som sa osobne zúčastnil mnohých podujatí, na ktorých členovia združenia Brat za brata participovali a nikdy som nebol svedkom akéhokoľvek náznaku hajlovania alebo obdobného správania. Prečo by to teda robili práve na mestských oslavách v Lučenci?
Pri mediálnej percepcii incidentu si musíme klásť i ďalšie kritické otázky a prvou z nich je, komu by prospelo, keby hajlujúci jednotlivci tvrdili, že sú členmi združenia Brat za brata? Čo by tým získali? Z trestno-právneho hľadiska by si vôbec nepomohli, pretože tvrdenie, že sú členmi združenia nie je žiadnou prekážkou pre začatie trestného stíhania. A ak by boli dané osoby členmi Brat za brata, určite by tiež vedeli, že združenie nemožno ničím tak veľmi poškodiť ako práve hajlovaním, keďže ide o združenie pripomínajúce si pamiatku obetí druhej svetovej vojny. Pochybnosti o mediálnej verzii vo mne vzbudzuje aj téza, že členovia združenia Brat za brata mali svoju „identitu“ odkrývať práve pred proukrajinským aktivistom. Martin Landl je totiž známy ako politický aktivista, silno podporujúci Ukrajinu v jej boji proti Rusku a tiež súčasnú opozíciu. Aj v auguste 2025 sa spolu s ďalšími aktivistami mal zúčastniť návštevy Ukrajiny. Podľa medializovaných informácií mali privážať na Ukrajinu humanitárnu pomoc, následne navštíviť výcvikový tábor čerstvo odvedených vojakov a rozprávať sa s obyvateľmi mesta, ktoré polrok okupovala ruská armáda. Je jasné, že prinajmenšom do výcvikového tábora odvedencov by ukrajinské orgány pustili len ľudí, ktorým plne dôverujú… Človek s takým aktivistickým postojom k Ukrajine ako Martin Landl môže mať vlastný záujem vykresliť združenie Brat za brata v čo najhoršom svetle, aby posilnil mediálny naratív, že ľudia s proruskými názormi sú fašisti. Je celkom dobre možné, že využil reálny incident s hajlujúcimi osobami na diskreditáciu združenia, ktoré s celou vecou nemalo nič do činenia.
Ak by však v Lučenci skutočne hajlovali členovia združenia Brat za brata, médiá by ich už dávno aj menovite identifikovali. To robia v zložitejších situáciách, niekedy dokonca v prípadoch, keď ide o osobu, ktorej identita sa nedá ľahko získať a má podľa zákona zostať utajená. V médiách si však zrejme uvedomujú, že rýchlou identifikáciou hajlujúcich osôb z Lučenca by sa ich príslušnosť k združeniu Brat za brata dala rýchlejšie vyvrátiť (príp. potvrdiť) – a tým by mohol padnúť celý naratív o hajlujúcich členoch združenia. Podobné „riziko“ pre mediálny naratív by nastalo aj v prípade zverejnenia audiovizuálneho záznamu či aspoň fotografie. V súčasnosti je nahrávanie podobných incidentov na mobilný telefón skôr pravidlom než výnimkou a dá sa to urobiť i veľmi nenápadne. Pri masovejšom podujatí podobnému javu zabrániť vôbec nemožno. Toto mi napadlo hneď po tom, čo Martin Landl vyšiel z verziou, že hajlujúci jedinci ho napadli vo chvíli, keď si ich chcel odfotiť. Ďalšou zaujímavou „zhodou náhod“ bolo načasovanie obvinení voči združeniu Brat za brata na obdobie tesne pred celonárodnými oslavami SNP.
Napriek veľmi nepresvedčivým špekuláciám o zapojení združenia Brat za brata do incidentu v Lučenci sa v mainstreamových médiách podávala táto verzia ako hotová vec. Novinárka z TV JOJ uviedla svoju správu nadpisom: „Útok na advokáta v Lučenci. Napadli ho hajlujúci členovia Brat za brata.“ Podobne uviedla svoju správu aj novinárka z TA3: „Hajlujúci členovia skupiny Brat za brata mali napadnúť advokáta. Polícia vedie stíhanie za výtržníctvo a extrémizmus.“ V rámci Denníka N sa téme venoval novinár Daniel Vražda, ktorý sa v názve svojho článku tiež pokúsil formulovať tézu o hajlujúcich členoch Brat za brata oznamovacím spôsobom ako fakt : „Advokát, ktorého v Lučenci napadli hajlujúci členovia Brat za brata…“ Denník N sa pokúsil kampaň proti Brat za brata eskalovať i tvrdením o zastrašovaní novinára. To malo spočívať vo výroku: „Keď sa stretneš so skutočným členom a rodinou Brat za brata… ešte raz, my z boja nikdy neutekáme. Buď zvíťazíme, alebo odíde len jeden.“ V združení Brat za brata sa k incidentu vyjadrili takto: „My sme povedali, že z boja nikdy neutekáme, tak ako naši predkovia počas druhej svetovej vojny…“ V súvislosti s tým uviedli, že išlo o reakciu na tvrdenie, že po incidente utiekli. Denník N údajne zvažuje podanie trestného oznámenia kvôli zastrašovaniu, hoci tam o zastrašovanie nešlo. V denníku by si pritom mali uvedomiť, koľko trestných oznámení by v takom prípade museli podať sami na seba, pretože oni iných hrubo zastrašovali, napr. pri trestných kauzách pred r. 2023.
Do kampane proti združeniu Brat za brata sa pridalo aj Slovenské protifašistické hnutie, ktoré uverejnilo článok so sugestívnym nadpisom „Je skupina Brat za brata neonacistická?“ Vo svojom článku uviedlo: „Podľa výpovedí sa útočníci snažili obhájiť tvrdením, že ,nemôžu byť neonacisti‘, pretože sú členmi proruského združenia Brat za Brata. Tento incident ukazuje, že neonacizmus a neofašizmus sa na Slovensku čoraz častejšie skrývajú aj za proruskými symbolmi, sloganmi a združeniami. Dodnes sa žiadny člen ani predstaviteľ skupiny Brat za Brata od tohto konania nedištancoval.“ Nuž, organizácia publikovala svoj článok 24. augusta, deň po článku Daniela Vraždu v Denníku N a približne vtedy reagovalo aj združenie Brat za brata . Paradoxne, pri negatívnom článku o Brat za brata boli na stránke protifasisti.sk rýchli, o stanovisku kritizovaného združenia sa tam však informácia neobjavila ešte ani v deň výročia SNP. V Slovenskom protifašistickom hnutí by si však mali uvedomiť, že svojím účelovým nadužívaním pojmu neonacizmus robia skutočným protifašistom iba medvediu službu. Chápem, že majú na mnohé veci odlišné názory než Brat za brata, najmä na vojnu na Ukrajine, ale ak na nich použijú pojem „neonacistická skupina“, tak neonacizmus obsahovo úplne vyprázdnili a zmenili ho na hanobiacu nálepku.
Médiá pri svojej jednostrannosti taktiež pokrytecky uvádzali, že dali priestor vyjadriť sa združeniu Brat za brata. To svoju reakciu daným médiám na kameru vôbec neposkytovalo a vyjadrilo sa len v tej časti mediálneho priestoru, voči ktorej malo dôveru. Ich konanie je rozumné a dá sa pochopiť najmä vo svetle skúseností rôznych antifašistov z minulosti, ktorí dezinformačné kampane slovenského mainstreamu zažili. Je napr. známe, že denník Sme v roku 2017 začal kampaň proti Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a v tej súvislosti oslovil aj vtedajšieho šéfredaktora dvojtýždenníka Bojovník. Ten im v dobrej viere poskytol telefonický rozhovor, keď si však prečítal, čo mal do telefónu údajne povedať, tak zareagoval slovami: „Denník SME uvádzal, že išlo o rozhovor, v skutočnosti však išlo o fabuláciu redaktora, ktorá s uskutočneným telefonickým rozhovorom nemala veľa dočinenia. Odpovede, ktoré mi boli vložené do úst, boli skrátené, nedopovedané a aj redaktorom SME doplnené podľa jeho chuti.“ Svoju reakciu s uvedením konkrétnych manipulácií publikoval ako odpoveď denníku a dovolával sa jej zverejnenia, v Sme však z celej odpovede nezverejnili ani slovo. Dá sa predpokladať, že keby sa Brat za brata vyjadrovalo pre mainstreamové médiá, tie by to celé znovu zostrihali, prekrútili a dofabulovali si, čo sa im hodí.
Takéto diskreditačné kampane médií sú pritom oveľa nebezpečnejšie, než sa na prvý pohľad zdá a ženú Slovensko do občianskej vojny. Keď sa aktivistickým médiám vďaka veľkému vplyvu v kyberpriestore podarí vytvoriť falošný dojem, že je niekto nacista, hoci ním vôbec nie je, hanlivý biľag sa mu už zmazať nepodarí. Takýto biľag zostane aj na dobrej povesti združenia Brat za brata. Podobná kampaň sa pritom môže objaviť voči komukoľvek a médiá môžu za „proruských fašistov“ označiť v podstate všetkých, ktorí majú iný názor. Tí však nemajú adekvátne mediálne možnosti, aby útokom rovnocenne čelili. Ich mená či povesť zostanú trvale poškodené, zatiaľ čo trestné činy novinárov v podobe TČ Ohovárania či TČ Krivého obvinenia sa budú považovať iba za akýsi „gavaliersky delikt“ a prokuratúra si ich všímať nebude. Zvlášť zaujímavé sa stanú podobné mediálne biľagy v budúcom volebnom období, ak sa dostane do vlády súčasná opozícia. Tá sľubuje „hlbokú orbu“ a často sa riadi vôľou fanatickej časti svojej „bubliny“. Preto môže nastať masívne zatváranie všetkých oponentov, označovaných za „proruských fašistov“. Potom prídu trestno-právne excesy, aké sme nezažili ani v rokoch 2020 – 2023…
