Mala som včera svoju prvú nehodu, v Čechách na ceste z Klecian do Prahy, Slovenka na aute s viedenskou poznávacou značkou. Nehoda neveľká, škoda vraj iste nepresiahla predpísaných tridsať tisíc, ale majiteľ druhého auta trvá na tom, aby sme zavolali políciu, lebo nedoveruje zahraničnej poistke. Telefonuje a čakáme. Vraj je to na dlho, policajti majú veľa práce a minule čakal sedem hodín. Dáme sa do reči. Celá nepríjemnosť je moja chyba, nestihla som zabrzdiť, keď spomalil na odbočke, snažím sa byť milá a obdivujem, aký ostáva pokojný, pán podľa rodného čísla o desať rokov starší odo mňa. Nenadáva, nevyčíta mi, oddane spolu čakáme na príchod polície. Obaja sa nudíme, môj spolujazdec išiel do neďalekej „hospody” na pivo, vyjdeme z áut porozprávať sa. Najprv sa opäť ospravedlním, iste si obaja vieme predstaviť, že stredajšie popoludnie sa dá stráviť krajšie, ako čakaním na príchod polície na pražskej periférii, ale ešte šťastie, že sa nikomu nič nestalo. Vraj cestuje pracovne, ešte jedna zastávka a mohol by ísť domov, hovorí. Tým sa rezervoár tém vyčerpá, s neznámym človekom nás spája len spoločná nepríjemnosť, nemáme sa o čom rozprávať. A ja nemám práve náladu na rozšafnú konverzáciu, a tak ma napadne, že sa spýtam, čo ma aj tak už dlhšie zaujíma. Rozumejú Česi ešte slovenčine? Keďže celý čas hovorím po slovensky a majiteľ druhého auta česky, zdá sa to byť zbytočná otázka, ale nedávno som sa zhovárala s osemnásťročnými dievčatami a nebola som si celkom istá. A dozvedám sa, že on ešte slovensky rozumie, lebo im ju predsa ešte v škole nútili, veď predsa každý pondelok vysielali v televízii po slovensky, čo všetci nenávideli. Ale ešte horšie bolo, keď ich občas v škole nútili čítať slovenské texty. Jeho osemnásťročná dcéra už vraj rozumie oveľa menej, keď bola malá, musel jej slovenské televízne rozprávky prekladať. Aha, hovorím. Keďže sa cítim vinná za to, že namiesto plánovaného kina trávime stredu popoludní v poli za Prahou, aj za to, že pán bol nútený pozerať televíziu v mojom jazyku, len pokyvujem hlavou a s úctou hovorím, že my Slováci sme na Češtinu zvyknutí, veď koľko knižiek čítame po česky, lebo slovenské preklady neexistujú, a aj učebnice sme mali na vysokej škole prevažne v češtine. (Hovorili sme potom játra namiesto pečeň, jícen namiesto hltan a páteř namiesto chrbtica). Vtedy sa mi začne zdať, že pán si náš rozhovor celkom vychutnáva, téma, ktorú som začala, sa mu zapáčila a rád v nej pokračuje. Vraj tá nevraživosť medzi Slovákmi a Čechmi bola viditeľná na každom kroku. Raz sa mu, napríklad, pokazilo auto, Fiat typu, aký sa v Čechách nedal opraviť. Musel s ním ísť až na Slovensko, do „málo osídlených oblastí”, celé to tam vyzeralo úplne beznádejne, a navyše hovorili všetci po maďarsky. Keď zistili, že sú Česi, nikto sa s nimi nerozprával. A čo viac, jeho kamaráta nechceli na Slovensku v ob-chode obslúžiť, kým si ten rohlík nevypýtal po slovensky. A zas iný kamarát mal na návšteve dvoch Slovákov, ktorí medzi sebou hovorili len po maďarsky, len s ním prehodili občas niečo slovensky, aké to muselo byť urážlivé a on by také niečo ani nemohol vydržať. To už nevládzem, a on ešte dodáva, že proti Slovákom vlastne nič nemá, dokonca tam bol s manželkou na dovolenke a dokonca sa im tam celkom páčilo. Ja potom zaleziem do auta a až do príchodu policajtov (dve a pol hodiny) píšem tento článok. A je mi z toho trochu úzko. Hoci viem, že hlúpi ľudia sa nájdu všade. Ale tento pán nevyzerá hlúpy. Na prvý pohľad mi bol sympatický. Pokoj, s akým znáša čakanie. A nepovedal mi krivého slova, keď som mu narazila do auta. Ale občas sa mi zdá, že už nevládzem. Keď nás nemajú radi vo Viedni, je to nepríjemné, ale v Prahe mám pocit, akoby ma vymkli pred dverami vlastného bytu.
