V týždenníku SLOVO č. 36/2001 ste uverejnili rozsiahly článok Zbohom vojenskej službe. Jeho autor Eduard Chmelár, prezident ISOS a koordinátor kampane Za zrušenie základnej vojenskej služby, v ňom uvádza množstvo argumentov a tvrdení, ktoré sú pre väčšinu čitateľov isto zaujímavé, pretože sa týkajú citlivého problému mladej mužskej populácie. Za základný cieľ si vytýčil dokázanie nevyhnutnosti jej rýchleho zrušenia, čo v texte často aj veľmi sugestívne a expresívne vyjadruje. Jeho závery sú však neraz veľmi populistické, rozporuplné a jednostranné.
E. Chmelár hneď v úvode zdôrazňuje, že si cenu najvyššej a najposvätnejšej hodnoty ľudstva – mieru uvedomíme až vo chvíli, keď je ohrozená. Pokojný vývoj, podľa neho, zabezpečí len cieľavedomé pestovanie kultúry mieru. Jednostranne tu však ignoruje všetky potenciálne riziká dnešného nestabilného sveta, o ktorých hovorí aj Bezpečnostná stratégia SR a pre ktoré je nevyhnutné vytvárať obranné mechanizmy, vrátane armády.
Podľa Chmelára je vojenčina prípravou na vojnu a jej prostredníctvom spoločnosť núti ľudí robiť to, čo inak všetci považujeme za hanebný zločin – učí zabíjať. Toto tvrdenie dokazuje jeho absolútnu dezorientáciu v oblasti morálky a etiky, keďže nevie rozlíšiť medzi prípravou na možné použitie zbrane pri obrane svojej krajiny, rodiny, priateľov a medzi použitím zbrane na kriminálne účely. Väčšina vojakov základnej služby v dnešnej Armáde Slovenskej republiky tento absolútny významový rozdiel chápe a je pripravovaná na možné použitie násilia iba v súlade s Ústavou SR, platnými zákonmi, predpismi a prijatými zásadami medzinárodného humanitného a vojnového práva, ktoré sú v súlade so svedomím a záujmami dnešného moderného a vyspelého človeka.
Autor sa len veľmi povrchne zamýšľa nad takým základným východiskom urýchleného prechodu na model Armády SR bez vojakov základnej služby, akým sú ekonomické možnosti SR. Podozrieva rezort obrany z neúprimnosti pri presadzovaní profesionalizácie, pričom porovnáva počet plánovaných a prijatých profesionálnych vojakov na tento rok. Údaj, že „v tomto roku má armáda podľa plánu prijať 1600 profesionálnych vojakov a k dnešnému dňu ich nezískala ani 150“, je nesprávny, pretože v čase rozhovorov sme ich prijali 700, a nie 150.
Minister obrany SR poskytol svojím vyjadrením o roku 2006 ako o čase skončenia povolávania brancov zámer, ktorý bude platiť po schválení koncepčného dokumentu Ozbrojené sily Slovenskej republiky – Model 2010. Ak je však rozpočet pre armádu taký, že neumožňuje stanoviť platy, ktoré by lákali viac ľudí do profesionálnej služby na funkciách poddôstojníkov, mal by E. Chmelár poradiť, kde na to vziať, a nielen kritizovať.
Viaceré autorove výroky majú racionálne jadro a jeho hlavná myšlienka o potrebe prechodu od masovej armády k profesionálnej sa v rezorte MO už dávno všeobecne akceptuje a presadzuje. Celkovo však článok nemožno hodnotiť ako objektívny, a to ani nie tak pre jeho chronické zjednodušovanie a skresľovanie problémov, ako najmä pre jeho postoj k tým, čo majú – nedajbože – iný názor ako on. Všetkých ich hodil do jedného mecha ako militaristov a nacionalistov, čo v článku aj viackrát zdôraznil. S týmto nálepkovaním ľudí, ktorí majú iný názor, korešponduje i záver článku: „Napriek tomu verím, že táto cesta je jedine správna, lebo je mravná…“. Tých „jedine správnych ciest“ sme tu však v našej histórii mali už niekoľko a autor by mal nechať na čitateľovi, či jeho článok a úvahy v ňom uvedené prijme za svoje, alebo si utvorí o probléme a jeho možnom riešení komplexnejší obraz a vlastný úsudok.
Chceme zdôrazniť, že tvrdenie o konkrétnom dátume skončenia povolávania brancov v SR ako o „nespochybniteľnom úspechu Jedla namiesto zbraní“, je nepravdivé. K tomuto dátumu sa dopracovali rezortní odborníci po procese dôkladných analýz. Nie je to teda zásluha „Jedla“, ktoré si tento úspech takýmto spôsobom prisvojuje.
