Evo Morales Ayma, prezident republiky Bolívia
Pred týždňom, 11. marca 2009 sa vo Viedni začala 52. konferencia komisie Spojených národov o novej koncepcii postupov v boji proti omamným látkam, zneužívaniu a obchodu s drogami. Aj napriek tomu, že to tentoraz – verme, že len čistou náhodou – prakticky „ušlo“ pozornosti slovenských médií, spomedzi predstaviteľov približne sto krajín priťahoval možno najväčšiu pozornosť bolívijský prezident Evo Morales. Niekdajší aktívny a dnes čestný prezident Hnutia cocalero, federácie únií pestovateľov koky, roky bojujúcej proti tlaku USA požadujúcich jej úplné zakázanie, na tlačovej konferencii vo viedenskom tlačovom klube Concordia vysvetľoval potrebu napraviť historický omyl, zásluhou ktorého sa dnes koka pre mnohých stala synonymom kokaínu, jedného z najobľúbenejších narkotík na ilegálnom trhu s drogami.
Na konferencii OSN Morales predstavil bolívijskú stratégiu boja proti narkomafii v duchu hesla Koka áno, kokaín nie!, ktorej súčasťou má byť dôsledný boj proti produkcii a obchodu s drogami a zároveň obmedzenie tradičného pestovania koky na princípe sociálnej kontroly. Nevyhnutnou podmienkou úspešného porazenia narkomafie je však podľa bolívijského prezidenta aj uznanie kokového listu ako andského prírodného a kultúrneho dedičstva a ochota OSN prispôsobiť protidrogové konvencie tak, aby bola niekoľko tisíc rokov stará tradícia pestovania a konzumácie koky v Andách zachovaná a legálna. Večer sa prezident stretol so širokou verejnosťou v Akadémii výtvarných umení na podujatí zorganizovanom Asociáciou Bolívijčanov žijúcich v Rakúsku – ARBOL (Asociación de Residentes Bolivianos en Austria) a Latinskoamerickou informačnou skupinou IGLA (Informationsgruppe Lateinamerika).
* * *
– Vážení zástupcovia tlače, prišiel som do Viedne, aby som sa zúčastnil medzinárodnej konferencie OSN o spôsoboch boja proti drogám. Mojím hlavným zámerom je obhajovať právo pestovať listy koky v mojej krajine, aby som naše právo produkovať koku, ktorá sa v Bolívii pestuje už tisícky rokov a je súčasťou našej kultúry a nášho života. Vďaka tomuto boju som sa dostal až do prezidentského paláca. Prvý raz som Viedeň navštívil ako vodca pestovateľov koky bojujúci za právo na jej pestovanie v našej krajine. Nielenže mi nedovolili vstúpiť na pôdu OSN, ale ani do iných inštitúcií a dokonca ma vyhodili aj z hotela. Dnes som tu pre tú istú príčinu, ale som už v inej pozícii, pretože prichádzam ako prezident Bolívie a bolívijského ľudu.
Ako účastník konferencie OSN som tu však predovšetkým preto, aby som vysvetlil a napravil historický omyl. Ten sa odohral tiež na konferencii OSN v roku 1961, kde sa v článku 2, odstavec E paragrafu 49 presadilo, že žuvanie listu koky je nelegálne a má sa na niekoľko rokov zakázať. Článok 1, odsek C hovorí, že niektoré vlády môžu požiadať o výnimku, aby sa žuvanie koky povolilo, ale len na obmedzený čas. Chcem, aby ste ako novinári vedeli, že koka sa v Andách začala pestovať už viac ako tritisíc rokov pred Kristom a pestuje sa tam aj dve tisícročia po Kristovi. Znamená to, že konzumácia a využívanie listov koky má v našej krajine tradíciu dlhšiu ako päťtisíc rokov, a dnes nám ju chce niekto zobrať.
Používanie listov koky však nie je len súčasťou tradícií pôvodného obyvateľstva andských krajín. Koka je zároveň liekom. V neupravenej podobe nespôsobuje nijakú ujmu na ľudskom zdraví, zmeny na správaní a už vôbec nie závislosť. Z týchto dôvodov listy koky jednoducho nemôžu byť zaradené na zoznam nebezpečných látok. Chcem sa teda pokúsiť presadiť, aby bola koka vyškrtnutá zo zoznamu nebezpečných látok číslo jeden, kde sa uvádza spolu s kokaínom alebo heroínom. Súhlasím, že by v tejto kategórii zoznamu nebezpečných látok mala figurovať kokaínová pasta a kokaín, ale nie rastlina koky, ktorá pre človeka nie je škodlivá.
Koka, kokaín a coca-cola Koka sa nanešťastie využíva na výrobu kokaínu. Chcem zdôrazniť, že jednoznačne odmietame, aby sa listy koky ďalej spracovávali na kokaín. Nie sme obhajcami kokaínu ani iných nebezpečných návykových látok. Ale nesmieme zabúdať, že koka zohrala v ľudských dejinách podobne dôležitú a pozitívnu úlohu, ako mnohé iné poľnohospodárske plodiny a práve preto je nemysliteľné, aby sa jej pestovanie zakázalo. Mohol by som spomenúť a pripomenúť zmluvu z roku 1800, keď sa používanie koky oficiálne uzákonilo v náboženských katolíckych obradoch v našej krajine, a neskôr sa andská koka začala využívať na výrobu coca-coly, dnes najslávnejšieho nápoja Spojených štátov amerických. Na túto tému som vo Viedni rozprával už v 90-tych rokoch – možno si niekto z vás na to ešte spomína. Počas vtedajšej návštevy Európy som navštívil aj Taliansko, Belgicko a Holandsko, a zistil som, že v tých krajinách sa predáva veľmi sladký likér, ktorý sa vyrába z bolívijskej koky. U nás bola jeho výroba zakázaná, no v Belgicku a Holandsku sa predával ako typický holandský produkt.
Listy koky sa využívajú aj v medicíne. Vieme, že ako jeden z prvých prostriedkov proti bolesti sa využívala práve koka. Existuje celé široké spektrum výrobkov, ktoré sa vyrábajú z koky, niektoré z nich tu môžete vidieť. Koka sa využíva pri zmierňovaní niektorých ženských zdravotných problémov, v kozmetike a aj ako prostriedok boja proti obezite. Tu predo mnou vidíte len niekoľko ukážok prípravkov vyrobených z tejto rastliny. Koka bola a je v mnohých ohľadoch pre ľudstvo veľmi dôležitá a nápomocná. Opakujem a zdôrazňujem však, že zásadne odmietame, aby slúžila aj na výrobu kokaínu. V Európe existujú obavy, že ak sa nezakáže pestovanie koky, nebezpečenstvo výroby drog a obchodovania s nimi narastie. Chcem, aby ste vedeli a aby sa celý svet dozvedel, že vláda republiky Bolívia zosilnila boj proti kokaínu. Bohužiaľ, je pravda, že Bolívia sa stala tranzitnou krajinou pašovania kokaínu z Peru do Brazílie. Nikdy som netvrdil, že u nás problém s kokaínom vonkoncom nejestvuje. Tejto skutočnosti však čelíme a žiadame aj o medzinárodnú pomoc v boji proti obchodu a výrobe kokaínu. Kokaín odsudzujeme a na rozdiel od prírodnej koky nikdy nebol súčasťou našej kultúry.
Z vlastného presvedčenia sme sa rozhodli obmedziť a kontrolovať územia pestovania koky. Tieto obmedzenia vychádzajú z dohody s organizáciami jej pestovateľov. V roku 2006 sme pestovateľské plochy koky zmenšili o 5 000 hektárov, v roku 2007 o 6 208 hektárov a v roku 2008 o ďalších 5 025 hektárov. Vieme veľmi dobre, že nemáme zodpovednosť len za naše miestne výrobné komunity a že sa musíme podieľať na procese, ktorý zabráni, aby sa táto rastlina zneužívala na produkciu návykových látok. Ak nám však chce niekto zakázať žuť listy koky, či celkom prestať s jej pestovaním, nielenže to nepovažujeme za správne, ale v reálnom živote sa to ani nebude dať uskutočniť.
Démonizácia koky ako zámienka politických intervencií
Konzumovanie a žuvanie koky, ako aj samotná rastlina, má v rôznych krajinách, jazykoch a dialektoch Latinskej Ameriky odlišné názvy. Je nielen súčasťou našej tradičnej výživy, ale kultúry všeobecne, vrátane jazyka.
Je mi veľmi ľúto, že po výskumoch z rokov 1949 a 1950 sa podarilo koku zaradiť na zoznam nebezpečných látok a jej žuvanie sa charakterizovalo ako „návyk“. Ak je konzumácia tradičnej rastliny návyk, potom je návykom celá tradícia, a to môžeme hovoriť aj vo všeobecnosti, nielen v kontexte s kokou. Uvedomujem si, že pre väčšinu krajín je tradícia pestovania koky veľmi vzdialená a aj preto si ju často spájajú s kokaínom a s obchodom s drogami. To však nespôsobili tí, ktorí po stáročia a tisícročia koku pestovali a používali ju v jej prirodzenej forme. Najznepokojujúcejším javom, ktorý je však podľa mňa až takmer úsmevný je ten, že tieto vyslovene nevedecké argumenty viedli k posudzovaniu koky ako nebezpečnej drogy, ktorej konzumácia vraj dokonca spôsobuje žalúdočné a tráviace ťažkosti a dokonca zmeny osobnosti a charakteru. Ja osobne som počas desiatich rokov, najmä v období od roku 1980 do roku 1990 každodenne žuval koku a rozhodne si nemyslím, že by u mňa nastali akési neželané charakterové zmeny či dokonca oslabenie morálky. Keby to bola naozaj pravda, určite by sa mi nepodarilo stať sa prezidentom mojej krajiny. Vždy sa zdôrazňovalo, že koku konzumujú predovšetkým ľudia z najnižších sociálnych vrstiev, nikdy však nikto nedodal, že tento fakt súvisí predovšetkým s tradíciami pôvodného juhoamerického obyvateľstva, ktoré z dnes už dobre známych – i keď nie vždy docenených príčin – skutočne vyše päťsto rokov tvorí sociálne najutláčanejšie vrstvy nášho kontinentu, a Bolívia je toho exemplárnym príkladom. Nikto nikdy nedodal, že do kolonizovania Ameriky neexistovalo nijaké nebezpečenstvo drogovej závislosti ani narkomafií. V druhej polovici 20. storočia boli pokusy násilne zabrániť pestovaniu koky a takzvaný boj proti narkomafiám najväčšími príčinami sociálnych konfliktov, násilia a porušovania ľudských práv v Bolívii a zámienkou nekonečných vojenských intervencií do rôznych krajín Latinskej Ameriky. Takisto sa zvykne tvrdiť, že užívanie koky vedie k znižovaniu telesnej sily a pracovnej morálky. Ja dlhoročne pracujem väčšinu dňa a rozhodne by ma nikto nemohol obviniť z toho, že pracujem málo, alebo že mi chýba sila. Jednoducho, koka je súčasťou našej kultúry a nášho hospodárstva.
Teraz som tu preto, aby som toto historické nedorozumenie, či dokonca zavádzanie, uviedol na pravú mieru. Rovnako by som chcel požiadať, aby svet našu krajinu nezatracoval pre niečo, čo je jej prirodzenou súčasťou, a nenútil ju vzdať sa tradície pestovania a konzumácie koky a jej využívania na výrobu iných zdraviu prospešných produktov. Teraz ak máte otázky, prosím pýtajte sa, ale chcel by som vás požiadať, aby sa to zaobišlo bez hádzania topánok.
Moja otázka smeruje k tomu, že Spojené štáty americké počas niekoľkých desaťročí až dodnes nástoja na tom, aby sa v Bolívii celkom prestalo s pestovaním koky. Myslíte si, že nový prezident Barack Obama zmení tento tradičný severoamerický postoj?
– Napäté a zväčša negatívne vzťahy medzi USA a Latinskou Amerikou majú hlboké korene, ktoré nebude ľahké odstraňovať. Ako prezident, ako obhajca práv pestovateľov koky a zástanca zlepšenia sociálneho postavenia najväčšmi postihnutých skupín nášho obyvateľstva dúfam, že sa nám podarí zlepšiť aj vzťahy so Spojenými štátmi americkými. S novým prezidentom USA máme veľa spoločného. Ja som potomkom pôvodného amerického obyvateľstva, ľudí, ktorí už pol tisícročia žijú zväčša celkom na pokraji spoločnosti, ktorých zotročovali, vyvražďovali a stavali do pozície akýchsi podľudí. Veľmi podobný osud zdieľali aj tí, ktorých dnes nazývame Afroameričanmi a z ktorých jeden sa teraz stal prezidentom najväčšej hegemónie sveta. Obaja sme vyrastali v časoch, keď nikto z našej generácie a z našej vrstvy nesníval o tom, že by sa raz mohol stať nielen prezidentom, ale že by vôbec mohol dosiahnuť spoločensky rešpektovanú pozíciu. Táto skutočnosť bola možno v USA ešte markantnejšia ako v Latinskej Amerike. Aj ja preto vnímam zvolenie Baracka Obamu ako istú nádej a jednoznačný dôkaz veľkých zmien, veľkých transformácií spoločnosti, ktorú v týchto hektických rokoch zažívame. Ešte stále chcem dúfať a dúfam, že prezident Obama bude ochotný postupne meniť stáročia zaužívanú politiku nadradenosti, démonizovania a trestania takzvaného tretieho sveta. Týka sa to aj problematiky pestovania koky a politických krokov, ktoré spôsobili, že všetko prírodné bohatstvo našich krajín sa v období kolonializmu, neokolonializmu a neoliberalizmu stalo naším prekliatím, príčinou našej nesmiernej chudoby. To, čo sa po tisícročia vnímalo ako prirodzená a blahodarná súčasť nášho spôsobu života, by sa teraz malo klasifikovať ako útok na „civilizačné hodnoty“? Nechcem, aby ste ma zle pochopili, a preto to zopakujem znova a budem to opakovať dovtedy, kým to bude potrebné: pestovanie koky neznamená podporovanie myšlienky drogovej závislosti. Podobne ako pestovanie viniča neznamená podporu alkoholizmu. Nevzdávame sa však zodpovednosti a sme ochotní podniknúť potrebné kroky na zabránenie obchodu s drogami aj výrobe kokaínu, ale nikto od nás nemôže chcieť, aby sme sa vzdali pestovania jednej z našich najstarších kultúrnych plodín. Nikdy nebudeme obhajovať produkciu kokaínu, mafiu ani ilegálny obchod s akýmikoľvek návykovými látkami. Preto dúfam, že aj prezident Obama bude schopný pripraviť nové politické projekty a koncepty, ako bojovať proti obchodu s drogami a popri tom nezakazovať pestovanie kokových listov tak, ako sa to od nás očakáva – teda že by sme sa celkom vzdali jej pestovania.
Pán prezident, aké sú vaše ďalšie plány po nedávnom schválení novej ústavy Bolívie? Akým spôsobom zamýšľate uskutočňovať zmeny vo vašej krajine, konkrétne prekonávanie obrovských sociálnych rozdielov?
– Našou najväčšou a najdôležitejšou úlohou je demokratickým spôsobom uskutočniť kultúrne a ekonomické zmeny v našej spoločnosti. Pokúsiť sa zrovnoprávniť všetky etnické skupiny obyva-teľstva a rozvíjať novú politiku založenú predovšetkým na budovaní kooperatívnych združení. Nová ústava vyhlasuje, že Bolívia je mnohoetnický a mnohojazykový štát a každý z národov má právo na sebaurčenie. Preto sa musíme usilovať o čo najväčšiu rovnosť medzi všetkými obyvateľmi. S rôznorodosťou našej spoločnosti priamo a bezpodmienečne súvisí aj skutočnosť, že sa u nás rozvíja veľmi veľa rôznych hnutí pôvodného obyvateľstva, z ktorých každé presadzuje často navzájom súvisiace, no predsa odlišné požiadavky. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že väčšinu populácie tvoria potomkovia pôvodných Američanov, ale táto väčšina žije v podmienkach extrémnej chudoby. Na druhej strane u nás žije málo početná vrstva veľmi bohatých ľudí. Preto musíme neprestajne hľadať spôsoby, ako zmenšovať nielen priepastné ekonomické rozdiely, ale aj tie prvky, ktoré môžu spoločnosť v zásadných záležitostiach kultúrne zjednotiť. Často sa stáva, že práve príslušníci najbohatších vrstiev túto rovnosť principiálne odmietajú a vyhovuje im stav príkrej sociálnej nerovnosti, a povedzme si otvorene, jej súčasťou je aj rasizmus a dodnes pretrvávajúca potreba presviedčania o „kultúrnej nadradenosti“, ktorá sa u nás etablovala s príchodom Európanov ako zámienka na hospodársku hegemóniu. Vo svete sa o tom veľa nehovorí, ale v krajinách Latinskej Ameriky prebieha boj za právo na pôdu prakticky od počiatkov európskeho koloniálneho panstva a tieto tendencie sa nezrodili len v posledných rokoch. Nejde len o pôdu ako základný predpoklad rozvoja poľnohospodárstva, ale o právo na naše vlastné prírodné zdroje, a to až natoľko základné, ako je napríklad voda. V roku 2002 sa uskutočnil prieskum, v ktorom sa mali ľudia vyjadriť, či chcú ponechať prírodné zdroje v rukách nadnárodných súkromných spoločností, alebo či by mali byť vo vlastníctve štátu Bolívia. Viac ako osemdesiat percent sa vyslovilo za druhú možnosť; prvú presadzovali len majitelia veľkých latifundií. Je potrebné stanoviť hranicu, ktorá by zabránila neobmedzenej rozlohe súkromného vlastníctva pôdy. Vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky sa dnes čoraz väčšmi presadzuje koncept spoločnej správy jednotlivých podnikov. Myslím si, že toto je spôsob, ktorý by aj Bolívii pomohol prekonať obrovské hospodárske a sociálne problémy. Tento proces môže prebiehať v jednotlivých regiónoch, ktoré žiadajú hospodársku a kultúrnu autonómiu. Chcem upozorniť, že autonómia neznamená vytvorenie nového nezávislého štátu. Mojou víziou je podporovať regionálne hospodárstvo a zároveň stanoviť zjednocujúce pravidlá pre celú republiku. Ozývajú sa prirodzene hlasy proti kooperatívnemu prístupu, ale väčšina obyvateľov Bolívie tieto zmeny obhajuje a potrebuje ich. Dnes po prvý raz po sto osemdesiatich troch rokoch existencie nezávislej republiky Bolívia stojí na čele krajiny strana (Hnutie za socializmus, Movimiento al Socialismo, MAS), a prezident obhajujúci tieto zmeny. Voľby sme však vyhrali už štyrikrát predtým, a to s vyše päťdesiatpercentnou podporou. V roku 2005 sme vyhrali s 54 percentami. Od roku 1950 žiadne hnutie nezískalo také množstvo hlasov. V predposledných voľbách v roku 2002 bola zostavená vláda z piatich strán a moja strana získala nad 20 percent. V roku 2006 sme mali 51 percent. V roku 2008 sa za mňa v referende vyslovilo 67 percent ľudí. Za novú ústavu Bolívie sa vyslovilo viac ako šesťdesiat percent ľudí. Dvakrát sme teda získali viac ako 50 percent a dvakrát viac ako 60 percent. To znamená, že jednotu a rovnoprávnosť si žiadajú obyvatelia Bolívie, nie ja ako jednotlivec. Žiadajú si spoločenské zmeny uskutočňované demokratickými procesmi a po prvý raz v dejinách sú to schopní presadzovať. Prežívame naozaj dôležité zlomové obdobie. Opakujem, že našimi najväčšími cieľmi sú rovnosť, suverenita, ale aj jednotnosť.
V Európe to možno znie ťažko pochopiteľne, ale boj za legálne pestovanie koky je v Bolívii synonymom boja za sociálne práva nášho národa. Je to politické hnutie usilujúce sa o uznanie sociálnych, kultúrnych a ekonomických práv väčšiny populácie. Chcem, aby ste si naozaj uvedomili a informovali širokú európsku verejnosť, že zastávaním práva na pestovanie koky za žiadnych okolností nepodporujeme výrobu a obchod s kokaínom a chceme sa podieľať na krokoch, ktoré povedú k úspešnému boju s narkotikami. Ďakujem.
Stretnutie prezidenta Eva Moralesa s verejnosťou
Stretnutie vo viedenskej Akadémii výtvarných umení začal Evo Morales takto:
Chcem pozdraviť toto veľmi príjemné publikum tu vo Viedni a najmä vyjadriť úctu voči všetkým, ktorí zorganizovali naše stretnutie. Boj za koku nazval bojom za rovnoprávnosť a pokračoval:
To, čo v Bolívii momentálne prebieha, nie je len zápas o právo pestovať koku. Je to zápas o naše vlastné prírodné zdroje. V 80-tych a 90-tych rokoch sa rôzne sociálne hnutia – poľnohospodári, robotníci, mnohí intelektuáli, ženské hnutia na vidieku i v mestách – zjednotili v záujme zmeny politiky v našej krajine. V roku 1995 vytvorili Zhromaždenie za suverenitu obyčajných ľudí (ASP) a Politické postupy obyčajných ľudí (IPSP). Tieto strany však neuznali, preto sme museli pokračovať v protestných pochodoch, mobilizácii a rôznych ďalších aktivitách po celej krajine, kým sa nám nepodarilo dostať do Kongresu. Bolo to po prvý raz, čo sa podarilo upriamiť pozornosť na sociálne hnutia pôvodného obyvateľstva a jeho potreby. Chcem zdôrazniť, že skutočné politické hnutie v Bolívii nevytvára skupina politológov, teoretikov, ale ľudia, ktorí si uvedomujú svoje marginálne postavenie. Jedným zo spôsobov, ako na základe ideologických konceptov zmobilizovať hnutie, program a návrhy na transformáciu v Bolívii, je myšlienka rovnosti všetkých jej obyvateľov. V rokoch 1995 až 1997 som ja sám neveril, že by naše politické hnutie mohlo uspieť. Báli sme sa, pretože v Latinskej Amerike, a predovšetkým v Bolívii, sú politici všeobecne vnímaní ako zločinci a zradcovia. My sme nechceli získať takúto povesť. Ako strana združujúca robotníkov, roľníkov a predovšetkým záujmy pôvodného obyvateľstva sme mohli ľahko získať nálepku agresorov bojujúcich vysoko v horách s mačetami v ruke. Keď však prišli voľby, presvedčili sme sa, že nám začína veriť čoraz viac ľudí, a to aj takých, ktorí k voľbám nechodili. To ukazuje, ako veľmi je dôležité zastupovať tieto vrstvy obyvateľstva aj na politickej úrovni.
Neoliberalizmus ako príčina kriminality
Chcel by som v krátkosti pripomenúť udalosti z roku 1985, keď sa na základe sľubov ľuďom pracujúcim v baniach dostali k moci dve pravicové strany. Po nástupe do úradu začali bane zatvárať a ľudí prepúšťať. Neoliberálna politika bola pre obyvateľov Bolívie skutočným prekliatím. Aj preto sme si uvedomovali, ako je veľmi dôležité začať presadzovať naše záujmy v parlamente. V roku 1995 sme sa v regióne, odkiaľ pochádzam, po prvý raz ako strana zúčastnili volieb. Potrebovali sme ľudí presvedčiť, aby boli aktívni v komunálnej politike. Narážali sme na nedôveru, pretože v spoločnosti prevládala všeobecná skepsa. Napokon však aj v regionálnej politike získali posty ľudia presadzujúci záujmy svojich komunít. Ukázalo sa, ako je veľmi dôležité zmobilizovať ľudí aj na regionálnej úrovni. Po víťazstve vo voľbách v roku 2006 sa atmosféra v krajine celkom zmenila. Ľudia začali otvorene prejavovať svoju radosť a po celej krajine sa vo veľkom oslavovalo. Odrazu sa niečo, čo sa dovtedy považovalo za nemožné, stalo pravdou. Ľudia sa presvedčili, že aj tí, ktorých celý čas vytláčali na okraj spoločnosti, s ich účasťou v politickom živote sa nerátalo, a ani sami neverili, že by sa im to mohlo niekedy podariť, môžu meniť veci, ak sa začnú cieľavedome organizovať a trvať na zmenách. Tou podstatnou zmenou, ktorú potrebujeme uskutočniť, je skoncovať s neoliberálnou politikou a trvať na antikapitalistických princípoch spoločenských zmien. Naše stanovisko je jednoznačné: je to stanovisko odmietajúce kolonializmus, imperializmus a neokolonializmus. Predovšetkým severoamerický neoliberalizmus je kľúčovým problémom vývoja v Latinskej Amerike nielen na hospodárskej, ale aj na kultúrnej úrovni. Sme kontinentom, kde sa do rúk nadnárodných spoločností dostávali všetky prírodné zdroje, či už ide o o zdroje obnoviteľné alebo neobnoviteľné, menej alebo viac nevyhnutné na naplnenie najzákladnejších potrieb života, ako napríklad aj voda. Kto môže mať právo odopierať ľuďom prístup k pitnej vode, alebo ich prinútiť kupovať si ju za peniaze, ktoré nemajú ako zarobiť? Sme presvedčení, že príroda nemôže byť súkromnou doménou niekoľkých jednotlivcov, a práve preto jednoznačne odmietame neoliberálnu politiku.
„Vojny o vodu“ v Cochabambe
Iste sa mnohí z vás rozpomenú na udalosti v bolívijskom meste Cochabamba pred niekoľkými rokmi. V roku 2000 bola naša strana MAS aktívna v niekoľkých sociálnych konfliktoch týkajúcich sa privatizácie plynu a predovšetkým zdrojov pitnej vody v Cochabambe. Bolívijské vlády 80-tych rokov sa pri hľadaní východiska z katastrofickej ekonomickej situácie spôsobenej vojenskými diktatúrami obrátili na Svetovú banku, ktorá sa vyjadrila, že Bolívii „odpustí dlh 26 miliónov dolárov“ za právo na privatizáciu našej vody. Medzinárodné konzorcium Águas del Tunarí (Anglicko, Taliansko, USA, Španielsko) malo získať monopol na všetky vodné zdroje, a to na základe nového zákona 2029. Ceny za vodu stúpli takmer o 40 percent a ľudia neboli schopní za ňu platiť. Konzorcium sa im vyhrážalo jej úplným odstavením. Niečo podobné sa stalo v La Paze, kde sa ľudia zjednotili proti privatizácii vody francúzskou nadnárodnou spoločnosťou Suez. Za naše právo na vodu – VODU, uvedomte si – sme bojovali štyri mesiace. Do protestov sa zapájali všetci: poľnohospodári zavlažujúci polia, robotníci z tovární i dôchodcovia, pouliční predavači, ľudia z dielní aj námezdní robotníci, študenti z univerzity, učitelia i opustené deti žijúce na uliciach. Nikdy predtým som u nás nevidel podobne jednotné hnutie odhodlané dokonca na generálny štrajk. Neskôr sa na našu stranu pridávali aj niekoľkí členovia vládnej polície. Zatýkali nás, vyhrážali sa nám zbraňami a bolo aj niekoľko mŕtvych. Do zápasu sa zapojilo aj hnutie pestovateľov koky a okamžite nás obvinili, že nás financuje kokaínová mafia, ktorá má údajne prsty aj v nepokojoch proti privatizácii vody v snahe útočiť na Svetovú obchodnú banku a Medzinárodný menový fond. Vraj nie je možné, aby sa z vlastnej iniciatívy zjednotili také široké masy ľudí! Ale protesty neprestali, až kým sa zákon 2029 nezmenil. Všetkým sme ukázali, že sa dokážeme zjednotiť, ale predovšetkým to, že ľudia sa už viac neboja. A že môžu inšpirovať podobné aktivity všade na svete.
Spracovala Silvia Ruppeldtová
Niekoľko článkov z novej bolívijskej Ústavy: 1. Bolívia je jednotný sociálny štát s mnohonárodnostným komunitárnym právom, slobodný, nezávislý, zvrchovaný, demokratický, mnohokultúrny, decentralizovaný a s existenciou autonómií. Zásadou štátu je pluralita a politický, ekonomický, právny, kultúrny a jazykový pluralizmus v rámci integračného procesu krajiny. 2. Vzhľadom na predkoloniálnu minulosť pôvodných obyvateľov, zväčša roľníkov, a na ich pôvodné vlastníctvo území sa garantuje ich slobodné rozhodnutie v rámci štátnej jednoty, ktoré pozostáva z práva na autonómiu, autonómnu vládu, kultúru, uznanie vlastných inštitúcií a upevňovanie identity, dodržiavajúc Ústavu a právo. 3. Bolívijský národ tvoria všetci Bolívijčania a Bolívijčanky, pôvodné národy a národnosti, ako aj skupiny zmiešaných kultúr a Afrobolívijčanov. 4. Štát rešpektuje a garantuje slobodu vierovyznania a duchovných prúdov v súlade s ich chápaním sveta. Samotný štát je sekulárny. 5. I. Štátnymi jazykmi sú kastílčina (španielčina) a všetky jazyky národov a národností pôvodného obyvateľstva: aymara, araona, baure, bésiro, canichana, cavineňo, cayubaba, chácobo, chimán, ese ejja, guaraní, guarasuawe, guarayu, itonama, leco, machujuyai-kallawaya, machineri, maropa, mojeňo-trinitario, mojeňo-ignaciano, moré, mosetén, movima, pacawara, puquina, quechua, sirionó, tacana, tapiete, toromona, uru-chipaya, weenhayek, yaminawa, yuki, yuracaré, zamuco. II. Vláda a okresné vlády musia ovládať aspoň dva z úradných jazykov. Jeden z nich musí byť kastílčina a druhý sa volí podľa používania v danej oblasti, podľa vhodnosti, okolností, potrieb a preferencií. Autonómne vlády majú používať jazyky vlastné ich autonómii, a jedným z nich musí byť kastílčina. Ústava po prvý raz v dejinách podporuje prekonávanie ekonomického neoliberalizmu, podporuje komunálnu politiku a vznik kooperatívnych organizácií, malých podnikateľov a poľnohospodárov. Vzhľadom na to, že 72 percent obyvateľstva sa identifikuje s niektorým z pôvodných národov, ústava okrem jazykovej a etnickej plurality zaručuje aj rôzne druhy jurisdikcie, autonómie, autonómne vlády. Prvýkrát sa definuje právo na vodu, strechu nad hlavou a potravu pre každého a práva diskriminovaných skupín obyvateľstva, medzi ktoré patria najmä ženy, starší ľudia, deti a mládež.
Koka – erythroxylum coca, je list kríka rastúci vo vysokých nadmorských výškach Južnej Ameriky. Jej pestovanie a konzumácia je niekoľkotisícročnou tradíciou v oblasti Ánd v Bolívii, Peru, Ekvádore a niekoľkých častiach Kolumbie a Brazílie. Inkovia ju nazývali „mamakuka“, zázračný list, a považovali ju za dar bohyne Pachamama (Matka Zem). Bola jedlom, prejavom pohostinnosti voči hosťom, spojivom medzi pozemským a nadpozemským svetom ako aj nevyhnutnou súčasťou iniciačných rituálov či prelomových období života človeka: narodenia, svadby, smrti. Prvý vedecký popis koky podáva francúzsky botanik Joseph de Jussieu v roku 1750. Nemecký vedec Friedrich Gaedcke v roku 1855 z listu extrahoval jeden z jeho štrnástich alkaloidov – kokaín. O niekoľko rokov neskôr Albert Nieman vyrobil čistý kokaín v podobe, v akej ho poznáme dnes. V roku 1863 začína Korzičan Angelo Mariani z listov koky vyrábať čaj, sirup, víno a extrakty koky sa stretávajú s veľkým komerčným úspechom v Európe. V roku 1886 americký farmaceut z Atlanty John Smith Pemberton inšpirovaný Marianiho vínom vyrába „stimulujúci elixír“, na ktorý si v roku 1892 kupuje práva chemik Candler a vzniká spoločnosť Coca Cola Company. V roku 1961 bola koka zaradená na zoznam nebezpečných kontrolovaných látok a toto rozhodnutie bolo ratifikované v roku 1988. Začína sa Plán akcie OSN, ktorým sa legalizuje používanie sily pri odstraňovaní kokových plantáží v Latinskej Amerike. Do roku 1960 bola metóda extrahovania kokaínu z koky doménou lekárov a vedcov, od konca 60-tych rokov sa ich skúsenosti stávajú prostredníctvom CIA súčasťou vojenských plánov USA s cieľom vyhrať vojnu vo Vietname prostredníctvom zdrogovania vojakov Vietcongu. Za tým účelom CIA podporovala pestovanie koky nie len v andských krajinách, ale aj na Jáve, Sumatre, Srí Lanke a Indii. 175-tisíc kíl mesačne slúžilo na výrobu americkej Coca Coly. Na základe všetkých uvedených skutočností legalizovali USA právo na vojenskú intervenciu v takmer všetkých latinskoamerických krajinách (Puerto Rico, Ekvádor, Kolumbia, El Salvador, Antily, Bolívia, Honduras, Nikaragua…), hovoriac o potrebe „boja proti narkotrafikantom“.
