Takže to púšťam, dobre? Klebetí sa o tebe, že máš rada výlety… – Strašne mám rada výlety, ale už ma nikto na nijaký nevolá… A kedy ťa volali? Teda… kto ťa volal? – (Smiech, nespútaný smiech.) Lebo si spomínala, že si často chodievala na výlety… S mnohými spisovateľmi si bola na mnohých výletoch… Takže… – No to teraz budem vyzerať ako nejaká… vo výslužbe. (Hurónsky smiech.) Nie, nie. To nie je tak myslené… Neboj sa, dám ti to autorizovať. – To boli také výlety… (Smiech, neviazaný smiech.) Boli to výlety… z múzea, z Modry. Robila som tam a súčasťou mojej práce bolo sprevádzať turistov. Výlety sa organizovali dosť často a niekedy tam zavolali aj nejakého spisovateľa… alebo som chodila na výlety so Slovenským spisovateľom. Ale bola som na výlete aj s Mitanom. (Smiech.) V tom múzeu si si prilepšovala? – Nie, ja som tam normálne robila, lebo som odišla z Literárneho týždenníka a bola som doma, nikde som sa nemohla zamestnať. Prečo si sa nemohla zamestnať? Bola si azda ideologicky závadná? – Nebola som nikdy ideologicky (Smiech.) závadná. A inak? – Ja som ti rozumela. (Smiech.) Z Týždenníka som odišla preto, lebo som tam už nechcela byť, a potom som sa dosť dlho nevedela zamestnať. Jednoducho som nevedela, kam alebo za kým mám ísť. No a medzitým bol osemdesiaty deviaty rok a ja som zrazu nevedela, kam teraz vlastne patrím, či mám ísť za tými alebo za tými. (Smiech.) A s kým všetkým si bola na výlete? – No predsa s Mitanom som bola na výlete. Na východe sme boli, na Spiši. U Mikiho Kováča sme boli a… Ale nie u niekdajšieho prezidenta? – Nie, mala som na mysli Mikuláša Kováča. Mitana mal takú besedu na východnom Slovensku vtedy a potom… ten výlet bol zdokumentovaný aj v článku a tam sa napríklad písalo, že som druhá najkrajšia žena na svete… A kto písal ten článok? – Alexej Fulmek. (Smiech.) Ale povedal to Mitana. Prednedávnom si sa vrátila z jedného dlhočizného výletu… – Áno, z Pittsburghu. Čo si tam robila? – Bola som tam s Marekom, mojím mužom. Pracoval na univerzite Carnegie Mellon. Ja som zatiaľ bola doma a behala som. Kde si behala? Po čom? Teda… za čím? – Po tarkanovej dráhe. Keď som tam prišla, povedali mi, že tam je taká dobrá tarkanová dráha. Sprvoti som si hovorila, čo ma po tarkanovej dráhe, ale nakoniec som po nej začala behať. Čo to je tá tarkanová dráha? Tarkan je meno tureckého speváka… – Tarkanová… tartanová… Alebo šarkanová, neviem. Inak v Modre sa hovorí: Ako tam pôjdeš, keď nemáš auto? Na šarkanovej… onej? (Smiech, nespútaný smiech.) Môžem toto dať do rozhovoru? Tú šarkanovú…? No ale čo si všetko v tej Amerike pochodila? – Nič… Chicago, New York, Grand Canyon… Hádam si netrčala celý čas doma… – V Bostone sme boli. Na výlete. (Smiech.) Ja som taký domased a teraz si všetci budú myslieť, že som ktovieaká výletníčka. (Smiech.)
To je tvoj spisovateľský paradox – sedíš doma a pritom chodíš na výlety… – Potom sme boli pri Waldenskom rybníku. Tam som Evičke Slobodovej kúpila pohľadnicu. Musím jej ju dať. Máš na mysli jazero Walden, pri ktorom býval aj Henry David Thoreau, však? – Áno, Thoreauov Walden. Inak sme boli v Pittsburghu. Marek, keď je sám, tak ten nechodí vôbec nikam. Nejde ani len do mesta. Ide len do roboty a po robote domov. A ako si sa v Spojených štátoch cítila? – Vieš čo, dobre. Mne sa tam páčilo. Čo najväčšmi? Ľudia? – (Ticho.) Aj ľudia sa mi páčili. Spočiatku som bola nasratá, že musím ísť do Ameriky, nevedela som si predstaviť, čo tam budem robiť, ale potom som si zvykla a zapáčilo sa mi tam. A tamojšie jedlo ti chutilo? – Nemusela som ho jesť, veď som varila… Asi z polotovarov, čo predávajú v supermarketoch… – Nie z polotovarov, normálne som kúpila trebárs kvasenú kapustu. A varila som. Aj rôzne omáčky. Našla si tam niekde slovenský trh? – Nie. Bývali sme v židovskej štvrti, kde žije mnoho ukrajinských i talianskych Židov a dostať tam takmer všetko. A rozčúlilo ťa v Amerike niečo? – Ľudia mi tam hrozne chýbali. Mám na mysli priateľov. Nemala som si s kým pokecať. S Američanmi som sa nejako často nestretávala. A nechodili ste s Marekom na párty? Určite vás niekto pozval… – Na párty nie, ale boli sme na takých tých návštevách – akože hore malíček, a tak strnulo sedíš a psy pobiehajú okolo, proste nepríjemné obradné večere… Ale ja som si tam našla kamošku, Češku, jogínku, a s tou som sa stretávala. A praktizovali ste spolu jogu? – Nie, ja nie. Ale ona mi o tom rozprávala. O prečisťovaní organizmu. Ako hltala obväz a robila všelijaké veci… Obväz? – No. Čistiť črevá, preplachovať nos a neviem čo. Ale čo s tým obväzom? Stále nechápem. – Neviem. Proste, postupne ho prehltneš. Potom sa neviem ako vyberie, nepýtala som sa na podrobnosti. Ale ja som fičala normálne s Vincovými učiteľkami. Vinco išiel do školy a ja som ráno aj poobede stepovala na chodbe a usmievala sa nablblo na učiteľky… A ešte som trávila dosť času na internete. Prehrýzala si sa všetkými možnými sračkami? – Všetky sračky som si prečítala. (Smiech.) A popritom všetkom si aj niečo písala? – Áno, niečo som napísala, dala som to Janovi Litvákovi, nech to šupne do Dotykov.
Jano Litvák robí v Dotykoch? – Áno, aj rozhovor so mnou robil. A to z čoho si dala úryvok do Dotykov, máš už dokončené? – Nemám. Ja som to len tak rozpísala a momentálne sa mi to ešte nechce dokončovať. A ako sa má tvoj úžasný kocúr? – Kocúr, ten už dávno zomrel. A pes tiež odišiel. A rozmýšľaš o novom kocúrovi? Ľudia, ktorým zomrie obľúbené zvieratko, väčšinou už nechcú ďalšie. Aspoň to tvrdia. A čo ty? – Ja chcem. Tatko však hovorieval, že kocúra si nemáš kupovať. Keď máš dom, tak on sám príde. Párkrát vyložíš na dvor nejaké zvyšky jedla a zakrátko sa objaví kocúr. Tak som to vyskúšala a už máme takého vypĺznutého, takú prašinu, už sa u nás špacíruje. Pred nahrávaním tohto rozhovoru si spomínala aj nejaké sovy… – Sovy? Bývajú u susedov, tam je taká zvalená strecha – však aj my bývame v čomsi podobnom… (Smiech.) Teda bývajú u susedov, ale u nás majú stanovište, keď sa chystajú odletieť do polí. A čo súčasná slovenská literatúra? Potešilo ťa niečo? – Naposledy som čítala Romboid. No ale ktorý slovenský autor je k tebe najbližší? – (Dlhé ticho.) Ja som asi totálna primáčka… Ale vieš čo? Dušek mi je dosť blízky. Čítala som Pešo do neba. A stáva sa ti niekedy, že by si chcela písať inak, povedzme ako niekto, koho obdivuješ… – Stáva sa mi to pri tatkovi, ale aj pri Slobodových knižkách. Ale Dušekove veci mám rada. Vidíš, tak Dušeka, jeho staršie knižky som mala so sebou aj v Amerike. Ďalšia fáma o tebe hovorí, že veľa tvojich zážitkov sa spája nielen s výletmi, ale aj s kúpaliskami. – (Neutíchajúci chichot.) Niekoľko rokov som nebola na kúpalisku, lebo som bola tučná. Naposledy som na kupku stretla Emila Babína… Práve som sa chcel spýtať, či si na kúpalisku stretla aj nejakých spisovateľov… – To bude vyzerať úplne akože… (Smiech.) Prečo? Myslím si, že zatiaľ to nie je na súd… – Ale my sme neboli spolu. On tam bol s manželkou. Stretli sme sa a porozprávali. On sa vtedy vrátil z výletu. (Smiech.) Bol v Tokaji, teda v tokajskej oblasti a rozprával, aká je tam pekná krajina. O tom sme sa rozprávali. Ja som tam nebola a on hovoril, že tam musím niekedy ísť na výlet (Smiech.) do tokajskej oblasti… Rozprávajme sa teraz trošku o tvojom otcovi. O Vincentovi Šikulovi sa hovorí, že skôr, než napísal nejaký vtipný príbeh, otestoval ho na svojich priateľoch. Podľa ich reakcií potom príbeh neustále vylepšoval, až kým s ním nebol spokojný úplne. Používaš podobnú metódu? – Nemyslím si, že to bolo až také testovanie. On svoje príbehy rozprával aj písal, rozprával pre radosť z rozprávania. Samozrejme, vznikali rôzne verzie, v ktorých raz vystupovalo päť, inokedy zas dvadsať ľudí, no aj tak si myslím, že to nebolo testovanie. Ja tie zážitky poznám. Pokiaľ ide o moju metódu, priznávam, že ja viacej klamem. Pracujem síce s konkrétnymi zážitkami, no ja ich vypointujem tak, že trebárs Marek, ktorý tam vtedy bol, s prekvapením zisťuje, že v napísanom príbehu nespoznáva to, čo sa udialo. Klameš aj v živote, alebo len pri písaní? – Čo ja viem… Možno v živote… Čo máš najradšej na svojich knihách? – Nič… Keď som sa Ivana Koleniča spýtal, ktorú svoju knižku má najmenej rád, povedal, že nepovie, lebo predsa on pred čitateľom musí vystupovať ako človek, ktorý si cení všetky svoje knižky rovnako… – Moje najlepšie priateľky vedia, ktoré svoje texty mám najradšej… Možnože tú svoju prvú knižku mám celkom rada… Čo ťa na tvojich knihách teší… – To nemôžem povedať. A… máš odvahu pozrieť sa do knihy, keď vyjde? Keď ju začerstva dostaneš z vydavateľstva? – Strašne dlho nie. Potom už sa do nej trebárs pozriem a… zahanbím sa. Máš strach z redaktorských zásahov? Z toho, čo tam objavíš? – Vieš čo, nemám. Ja som totiž taká dôverčivá, že verím, že redaktor môj text ešte nejako vylepší… a nejako to tam uhrabe. Mám rada jazyk. Mám rada, keď prostredníctvom neho sama sebe niekoho pripomínam. Neviem, asi to nie je správne. Čo máš rada na otcových knihách? – Teraz, keď už tu nie je, tak jeho. Zážitky opísané v jeho knihách už poznám. No a potom mám rada jeho literárny jazyk. Jedna moja priateľka novinárka raz konštatovala o mojom otcovi, že nikdy nebol filozofujúcim autorom. A ja si zas myslím, že práve tam bol najpútavejší a najpôvodnejší, kde popustil uzdu filozofovaniu. Podľa mňa je najväčšmi prítomný práve v tom svojskom filozofovaní. Chodil tvoj otec často na výlety? – Neznášal výlety. Vždy sa nasral, keď mal niekam ísť. Ale veď ja som podobná, len zhodou okolností sa zdá, že som nejaká veľká výletníčka, keď toľko hovorím o tých výletoch. Veronika Šikulová (1967) – prozaička. Vyštudovala žurnalistiku na FFUk v Bratislave. Pracovala ako novinárka v Meridiáne a Literárnom týždenníku. Istý čas pôsobila v múzeu v Modre. Debutovala poviedkami Odtiene (1997). Ďalšie knihy: Z obloka (1999); Mesačná dúha (2002). Žije v Modre. Zhováral sa Peter Macsovszky
