Cielená dramatizácia koaličného sporu k vládnej kríze je jedným z najklasickejších príkladov politického inscenovania. Dramatizácia politického sporu má svoje pevné, historickou praxou overené pravidlá. Predovšetkým je vojnou silných slov. Aktuálny slovenský príklad sa z tohto vzorca ani najmenej nevymyká. Vojnu silných, veľkých slov môžeme sledovať doslova každodenne. „Kresťanskí demokrati kladú ľudský život vyššie ako osud jednej vládnej koalície,“ vyhlasuje bohorovne podpredseda KDH Vladimír Palko. „Toto je zásadný spor o podstatu štátu. Budeme sa brániť tomu, aby sa zo Slovenska stal náboženský štát,“ kontruje mu predseda ANO Pavol Rusko. Interrupčný koaličný problém trvá už hodnú chvíľu, stihol teda vyprodukovať celý rad silných slov a fráz. Od opakovaných obvinení z rozbíjania koalície a nejasných postranných záujmov, cez obvinenia z nenávisti voči koaličnému partnerovi, prirovnávanie koaličného partnera k nevernému manželovi, reči o „veľmi pokazených“ vzťahoch v koalícii, až po hrozenie a takisto pripúšťanie rozpadu vlády a jej nahradenia vládou novou, možno menšinovou. A stále sa opakujúce slovné prestrelky. „Nech sa niekto nemýli, že nejakým spôsobom žartujeme. Slovensko prežije aj s inou vládou,“ ozýva sa z jednej strany. „Nenecháme sa zastrašovať,“ automaticky prichádza spätná reakcia. A do toho koaličná klasika týchto dní: „Kde sú tie zlaté časy, keď sme vládli s Migašom.“ Týmto tovarom zásobujú koaliční politici médiá každodenne už pomaly mesiac. A tie vďačne spolupracujú. Koaličné krízy patria medzi najhodnotnejšie novinárske materiály. Padajú ostré slová, v stávke je spravidla veľa, možný pád vlády, predčasné voľby, špekulácie o motívoch a možných scenároch vývoja sa množia geometrickým radom a vždy za tým všetkým musia byť zákulisné mocenské, materiálne, politické či osobné záujmy. Je len málo tém, ktoré politické spravodajstvo predávajú lepšie ako vládna kríza. Dráma s vopred dohodnutým koncom V takejto forme je vládnou krízou zabávaná nič, či len málo tušiaca verejnosť. A ako vyzerajú koaličné vzťahy, keď na ich aktérov nesvietia reflektory kamier? Pavol Rusko s Pavlom Hrušovským vedú za predsedníckym stolom parlamentu neviazané debaty s uvoľnenými úsmevmi na tvárach. Akoby si hovorili vydarené vtipy alebo zábavné príhody zo života. Akoby sa nič nedialo, akoby sa pred chvíľou pred kamerami vzájomne verejne neukrižovali za rozbíjanie koalície. Asi to bude v tom, že obom hlavným aktérom a všetkým zúčastneným je už dávno jasné, že spor má vopred dohodnutý záver. Podľa kuloárnych parlamentných informácií existuje dohoda, podľa ktorej potrebný počet poslancov HZDS interrupčnú novelu z dielne ANO, nepodporí a tá teda schválená nebude. Preto si Pavol Hrušovský môže dovoliť v televíznej relácii s pokojnou tvárou vyhlásiť, že „novela neprejde“. Správanie HZDS však nemôže nikoho prekvapiť. Bude to len ďalší logický krok na ceste budovania koaličnej spoľahlivosti a lojality opozičného hnutia. Výsledok je teda aktérom vopred jasný: novela ANO neprejde, pretože potrebný počet poslancov za HZDS bude hlasovať proti. Rusko a jeho strana nestratí tvár, bojovali predsa do poslednej chvíle za svoju, dobrú vec a nenechali sa zlomiť nátlakom koaličných partnerov. KDH ešte možno stratí zopár slov, že toto zo strany ANO nebol ukážkový príklad spoluvládnutia, no nakoniec nebude skrývať spokojnosť s výsledkom, dosiahne predsa to, čo chcelo. A ostatní koaliční partneri si na chvíľu vydýchnu. A budú v tichosti očakávať ďalšiu nášľapnú mínu koaličnej zmluvy. V prípade, že by ,,preddohodnutí“ poslanci HZDS mali záhadne sklamať, existuje ešte jedna poistka. Novela ANO prejde, no prezident ju nepodpíše. Získa sa čas a pri budúcom hlasovaní sa už 76 poslancov nenájde. Toto je viac-menej istý vývoj situácie. Všetko ostatné okolo je jedno veľké politické divadlo pre oko diváka, voliča.
Aktéri divadla: za silnými slovami prízemné záujmy Otázka teda znie, čo hlavní aktéri sporu touto inscenáciou sledujú. Obaja – KDH i ANO – môžu byť nadmieru spokojní. Plne určujú agendu, v maximálnej možnej miere zapĺňajú mediálny priestor, profilujú sa. Pavol Rusko objavením témy interrupcií ako kľúčovej agendy svojej strany zabíja dve muchy jednou ranou. Zastaviť voľný pád preferencií jeho strany mohol len intenzívny nástup do silnej témy. Posilnenie liberálneho profilu strany vyostrením koaličného sporu až na ostrie je niečo, čo pre záchranu strany Rusko musel urobiť. Nie nepodstatné sú však v tejto hre aj osobné záujmy predsedu ANO na koalícii, v ktorej by kreslo ministra vnútra obsadilo KDH nominantom trochu iného typu, ako je Vladimír Palko. Pokojné „vyriešenie“ osobných problémov s trestnoprávnym pozadím je pre ďalšiu politickú kariéru predsedu ANO priam kľúčové. O tom je neskrývaná osobná nevraživosť predsedu ANO s ministrom vnútra. KDH je evidentne na koni. Má ťah na bránu, aký mu môžu ostatné strany len závidieť. Vlastnou srdcovou témou v spolupráci s ANO úplne zaplnilo mediálny priestor. Vôbec pritom neprekáža, že KDH väčšinovú verejnú mienku svojím fundamentálnym postojom najskôr poburuje. Kresťanskí demokrati veľmi dobre vedia, že nehrajú na väčšinu, ale na možno 10-15 percent tvrdých a presvedčených kresťanov, ktorí takúto politiku môžu kvitovať. Kto chce v politike napredovať, určuje si užšie vymedzené cieľové skupiny. Fico: prebíjanie silnejšou Nervozitu z celej témy možno badať najmä na lídrovi opozície Robertovi Ficovi. Predseda Smeru je nasilu natlačený do témy, s ktorou nemá nič spoločné, nepresadzoval ju a vôbec nič z nej nemôže získať. Preto sa ju usiluje všemožne marginalizovať a negovať, a to spôsobom, ktorý jediný v takejto situácii môže fungovať: prebíjaním silnejším tromfom. Čiastočne sa mu to podarilo odvolávaním podpredsedov vlády, čiastočne iniciatívou predčasných volieb. No v tejto situácii to bolo iba zopár lastovičiek, ktoré ešte jar nerobia. Zatieniť interrupčný spor koalície na dlhšie obdobie, na to jednoducho Smer nemal potenciál. No Ficova nervozita vôbec nemusí byť na mieste. Koalícia totiž dotiahla interrupčný spor do fázy, v ktorej si evidentne škodí sama. Keby dnes agentúry zrealizovali prieskum verejnej mienky s otázkou, či vládna koalícia Slovenky a Slovákov interrupčným sporom už unavuje a mala by sa radšej venovať iným problémom, tipovať výsledok by nebolo veľmi ťažké. Predstavitelia koalície si tento problém uvedomujú, no sú nepoučiteľní. Je zábavné sledovať, ako si musia v diskusnej relácii sami priznať, že je im ľúto, že ľudí s touto témou už unavujú, no po dvoch minútach sa k nej opäť vrátia s tými istými argumentmi a tými istými frázami. Ak si teda koalícia spočiatku myslela, že týmto sporom mediálne zatieni ostatné nepopulárne rozhodnutia a kroky, dnes sa interrupčný problém obracia proti nej. A tak koalícia dúfa, že spor za ňu čoskoro vyrieši opozičné HZDS. Vláda nekonečných sporov Na pokojné vládnutie vlády nevyhnutných reforiem sa však tešiť nemusíme. Za rohom totiž čakajú ďalšie a ďalšie nášľapné míny koaličnej spolupráce. Ešte pred ukončením sporu KDH verzus ANO sa už do ringu pripravujú SMK a SDKÚ, resp. sám predseda vlády, ktorý sa verejne zaviazal zabrániť exteritoriálnym účinkom maďarského krajanského zákona. Na riešenie čaká aj spor o južnú či severnú trasu diaľničnej výstavby, viac ako sporná zmluva s Vatikánom, resp. jej dodatky a na pretras dôjde čoskoro aj antidiskriminačný zákon. A boj konzervatívneho a liberálneho Slovenska je tu opäť. Na politickú nudu sa teda ani v najbližších mesiacoch sťažovať nebudeme. A opäť prídu tie isté mediálne svaly, tie isté silné slová, viac či menej presvedčivé argumenty a celé to divadlo na odvedenie pozornosti voliča od zákulisných dohôd a politických výmenných obchodov…
