Jean-Paul Sartre „kráľ Saint-Germain-des-Prés, pasák republiky intelektuálov, filozofická superhviezda“, notorický odmietač nielen literárnych ocenení (vrátane Nobelovej ceny), na všetkých svetových javiskách hraný dramatik, novinár i (ľavicový) ideológ. Miláčik publika polovice 20. storočia, ktoré prepĺňalo jeho prednáškové sály, ale aj jeden z dlhého radu tých, ktorí sadli na lep komunistickej propagande, či tak aspoň vystupovali. Podujať sa na napísanie portrétu takejto mnohostrannej a rozporuplnej osobnosti nesie v sebe množstvo úskalí. Bernard – Henri Lévy sa v knihe s trochu nadneseným názvom Sartrovo století na to podujal formou tu kratších tu dlhších statí venovaných rôznym rozmerom Sartrovej osobnosti i jeho duchovného odkazu (filozofickými konceptmi počnúc a jeho okázalým životom „v znamení krajnej prostoty, asketizmu“ končiac). Vyvstáva pred nami portrét rozhodne zaujímavejší než ten, ktorý sa svojho času na náš knižný trh dostal ako súčasť znášky škandalizujúcich portrétov (so zrejme zlomyseľným názvom Intelektuáli) z pera až podozrivo plodného britského novinára Paula Johnsona. Publikácia Do pamäti národa zostavovateľov Slavomíra Michálka a Natálie Krajčovičovej predstavuje viac ako stošesťdesiat „osobností slovenských dejín prvej polovice 20. storočia“. Jej základ tvoria portréty, ktoré sa objavovali na stránkach denníka Pravda v 90. rokoch, doplnené tak, aby výsledný text zahŕňal čo najširšie spektrum osobností. Pri každom takomto výbere možno diskutovať, kto mal a kto nemal byť zahrnutý do Who is who predvojnového Slovenska (tento výber obsahuje mäsiara Rudolfa Manderlu, ale chýba napríklad skladateľ Alexander Moyzes), sporiť sa možno či jednotný rozsah (štyri strany) nie je neproporčný významu tej-ktorej osobnosti, či príliš veľký počet autorov (46) nevedie nutne k istej nevyváženosti jednotlivých portrétov. A to nehovoriac o tom, že pôsobenie časti uvádzaných činovníkov je doteraz u nás hodnotené značne kontroverzne, takže ľubovoľne chápaná prezentácia vzbudí kontroverzné prijatie. Tak, ako sa vyhranenému nacionalistovi môže zdať neprijateľné, že medzi „osobnosti slovenských dejín“ nie sú zahrnuté len „osobnosti slovenského pôvodu“. Kniha teda asi neuspokojí všetkých. Na takú si pravdepodobne budeme musieť ešte nejaký ten rok (či skôr ešte viac) počkať. Dánskeho teológa, filozofa a spisovateľa, predchodcu existencializmu (ovplyvnil Heideggera, Jaspersa a Sartra) a dialektickej teológie Sorena Kierkegaarda často prezývajú „kodaňský Sokrates“. Vo svojej tvorbe za hlavné považoval riešenie otázky, ako sa môže konkrétny človek vo svojej konečnosti presadiť proti totalitným nárokom logicky skonštruovaného sveta, proti spoločenskej nivelizácii. Bol zástancom subjektívnej pravdy a individuálnej existencie. Tvrdil, že „všade, kde je dav, tam je nepravda“. Jeho Zvodcov denník zobrazuje rozmanité podoby estetického spôsobu života a hedonistického prístupu k nemu. Napríklad v estetickom postoji si človek hľadá najväčšiu sumu príjemného, sústreďuje sa na okamžitú slasť a zážitky. Žije pre prítomnosť, chýba mu cieľ a zmysel života, symbolom je Don Chuan. Kniha je, na rozdiel napríklad od okolitých krajín, prvým slovenským prekladom Kierkegaardovho diela.
