Raymonda Smullyana (1919) pozná náš čitateľ z dvoch odlišných polôh: pred dvadsiatimi piatimi rokmi vyšla v slovenskom preklade jeho kniha Logika prvého rádu, určená pre odborníkov z oblasti formálnej logiky, o pár rokov neskôr (1986) v českom preklade vyšlo jeho dielko určené skôr pre laických nadšencov Jak se jmenuje tahle knížka. Teraz vo vydavateľstve Academia vychádza kniha, ktorá sa svojou formou nachádza medzi týmito dvoma – nájdeme v nej aj striktný jazyk formúl matematickej logiky, ale aj voľné „motivačné“ pasáže. Navěky nerozhodnuto s podtitulom Úvod do logiky a zábavný průvodce ke Gödelovým objevům pojednáva o autoreferencii – jednom z najzaujímavejších konštruktov modernej logiky (je obsiahnutá aj v názve druhej zo spomínaných kníh), fenoméne, ktorého význam pripomenul jeden z najslávnejších mysliteľov 20. storočia, brnenský rodák Kurt Gödel. Hoci je samotný pojem autoreferencia známy už viac ako dve tisícročia i vďaka Kréťanovi, ktorý hovoril, že všetci Kréťania sú klamári (čím vypovedal i sám o sebe, a teda i on tým klamal), úplne nový význam jej dal Gödel, keď ju využil na dôkaz nemožnosti úplnej formalizácie matematického poznania. Provokatívne sa dá písať o všetkom. Problém je len v tom, že nie každému sa podarí svojou provokáciou upútať širšie publikum. Historici to majú na tomto poli obzvlášť ťažké – kolegovia sú zväčša konzervatívni, ten, kto by chcel prísť s diametrálne odlišným výkladom dejín, musel by sa na takúto trúfalosť dôkladne pripraviť, ak sa nechce len zosmiešniť. Britský profesor politických a finančných dejín na Jesus College v Oxforde Niall Ferguson (1964) ponúka vo svojej knihe Nešťastná válka (vydavateľstvo Dokořán) svojský pohľad na prvú svetovú vojnu. Za jej výhradného vinníka považuje Veľkú Britániu, ktorá nebola schopná reálne zhodnotiť situáciu – a tak zabrániť na jednej strane boľševickej revolúcii i za cenu vzniku „nemeckom zjednotenej Európy“ a na druhej strane si zachovať svoje superveľmocenské postavenie. Ferguson vojnu zďaleka nepovažuje za „nevyhnutnú“, ale za dôsledok chybných rozhodnutí konkrétnych politikov, ktorí sa neskôr bránili, že sa stali len obeťami neosobných historických síl. Nuž, vidno, že autor nie je profesorom marxizmu. Takmer štrnásť rokov slávnych Literárnych kvartet by Marcelovi Reich-Ranickému (1920) stačilo na takú dávku popularity, o akej sa jeho kolegom z literárnej brandže môže len snívať. Iste to nebola ľahko a bezbolestne získaná prestíž. Nemeckému televíznemu divákovi neohrozene predstavoval to, čo podľa neho literatúra je a čo nie, kde hodnoty sú a kde je len ich kamufláž. Nebál sa pred jeho očami strhať či doslova roztrhať knihu, ktorú za kvalitnú literatúru nepovažoval. To nebolo nijaké krátkozraké STV Literárne oko, čo by selanka autorov a vydavateľov, ktorým spoločnosť robí dobromyseľne vyzerajúci a večne usmievavý moderátor. Reich-Ranickému nechýba ani vzdelanie univerzitného profesora ani odvaha (tú preukázal aj vtedy, keď sa mu podarilo spolu s priateľkou, neskoršou manželkou, utiecť z varšavského geta). Brnenské vydavateľstvo Větrné mlýny vydalo pamäti tohto slávneho a originálneho muža, ktorý si mohol dovoliť dať im ten najobyčajnejší titul – Můj život.
