Ivan Laluha: O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992. Čriepky z poslaneckých lavíc | Karol Krpala: Oficiálna línia. Obraz socializmu v epoche neoliberalizmu | Ivan Szabó: Takmer letmé známosti | Greenwald Glenn: Nikto sa neskryje. Edward Snowden, NSA a americké systémy hromadného odpočúvania
Ivan Laluha: O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992. Čriepky z poslaneckých lavíc
Peter Rašla, vydavateľ: Profesor PhDr. Ivan Laluha, CSc. bol pritom, keď sa v rokoch 1990 – 1992 rodila slovenská štátnosť. Vie sa dokonale rozpamätať na ten turbulentný čas, keď sa v Európe na troskách už neudržateľných štátnych útvarov, zrodených po politických rozhodnutiach vtedajších mocných (Jaltská konferencia i Postupimská dohoda), utvárali nové národné štáty. Rozpadlo sa impérium sovietskej sféry vplyvu, zanikol blok Varšavskej zmluvy, opäť sa spojilo Nemecko.
Neboli to vždy mierové prechody národov k vlastnej štátnosti Mnohé matky, napríklad, voľakedajšej Juhoslávie, oplakali svojich synov padlých v bojoch vo vlastnej krajine.
Aj vtedajšie Československo sa koncom roka 1989 vymanilo z područia „ východného bloku u a nastolené demokratické zriadenie umožnilo riešiť aj nerovnovážne postavenie dvoch národných republík v jednom štáte. Rokovania politických garnitúr o štátoprávnom usporiadaní Českej a Slovenskej federatívnej republiky vyústili do jej rozdelenia a vzniku dvoch samostatných štátov, Slovenskej republiky a Českej republiky, s medzinárodnou akceptáciou a členstvom v OSN.
Autor tejto knižky si nenárokuje zachytiť dikciu protokolu, ale z miesta vtedajšieho poslanca ,federálu“ a následne poslanca SNR, poodhaliť politické zákulisie tej doby. Dosvedčuje to podtitulom knižky: Čriepky z poslaneckých lavíc.
Takéto autentické svedectvo erudovaného autora umožni čitateľovi doplniť si svoje poznanie o minulosti, porozumieť súčasnosti a vzhliadať do budúcnosti.
Vydavateľstvo POZSONY / PRESSBURG / BRATISLAVA – PETER RAŠLA, 2015, 176 strán
Karol Krpala: Oficiálna línia. Obraz socializmu v epoche neoliberalizmu
Cieľom tejto práce nie je obhájiť režim spred roka 1989. Kritický postoj k tomuto systému je oprávnený. Pokiaľ však oficiálna kritika tohto režimu je vlastne iba funkciou ideologického konceptu, ktorý sa snaží interpretovať politickú realitu – minulosti aj na ňu napojenej súčasnosti – takým spôsobom, že systémovo-ideologický stav, v ktorom žijeme, je v normatívnom zmysle slova špeciálny a výnimočný, takúto interpretáciu treba odmietnuť a kritiku akéhokoľvek politického systému postaviť realisticky. Aj kritický postoj k neoliberalizmu je oprávnený takisto ako kritický postoj k (reálnemu) socializmu.
Tak ako v minulosti aj dnes platí, že bez toho, aby došlo k prekonaniu oficiálneho dogmatizmu pri interpretácii minulosti, nebude možné prekonať oficiálny dogmatizmus pri interpretácii súčasnosti. Tak ako je na jednej strane spojená minulosť so súčasnosťou, na druhej strane je spojená možnosť hodnotiť minulosť, ako aj súčasnosť v realistických kategóriách. Ani po roku 1989 sme sa neocitli v idealizovanom stave „slobody a demokracie“, ale len v podmienkach ďalšieho sociálno-politického usporiadania v poradí, ktoré sa takto samo označuje. Svoje pozitívne hodnotenie uzákoňuje podobne, ako to robili tie predošlé. Problémy, ktoré sú s tým spojené, sú v zásade analogické, ako boli v minulosti.
Označovanie režimu sebou samým ako „sloboda a demokracia“ nie je nič prekvapujúce ani nové. Všetky politické režimy u nás po prvej svetovej vojne, s výnimkou toho v rokoch 1939 – 1945, sa oficiálne označovali ako „demokracie“. Či už tie buržoázne, ľudové, alebo najnovšie ako liberálna demokracia. Z pohľadu systémovej teórie ani jeden politický systém nemôže byť totožný s ideálom demokracie; nie je demokraciou. Je teda normatívnou záležitosťou, či ho človek označí ako diktatúru, alebo ako obligátne proklamovanú demokraciu. Každý systém možno nahradiť (podstatne) demokratickejším, čiže zmeniť ho alebo reformovať pod tými istými heslami, pod ktorými sa tu etablovali systémové zmeny a zmeny politických režimov v rokoch 1918, 1948 a 1989.
Kalligram, 2015, 432 strán
Ivan Szabó: Takmer letmé známosti
Brilantný esejista vťahuje čitateľa do ľudských rozmerov života pätnástich výnimočných, známych i menej známych, zavše až zabudnutých osobností slovenskej kultúry, akými boli a sú veselý bohém Miroslav Pácalt, autor prvej slovenskej detektívky Gustáv Adolf Bežo, literárny tulák Emo Bohúň, bohémsky gurmán Rudo Fabry, prvá dáma slovenského humoru Zuzka Zguriška, politický väzeň Karol Kôrper-Zrínsky, Ladislav Ťažký, Margita Czóbelová, Štefan Žáry a d’alší originálni tvorcovia: Laco Zrubec, Richard Marsina, Rudolf Schuster, Ján Čomaj, Milan Vároš a Jozef Leikert.
Ľuboš Jurík: Ivan Szabó ponúka čitateľovi vlastnú interpretáciu dávnejších i neveľmi dávnych osudov známych osobností a robí to spôsobom šarmantným, občas aj humorným, no nesporne čitateľsky príťažlivým. Ivan Szabó to sám v jednej zo svojich esejí v prítomnej knihe jasne pomenoval: Písať o osobnostiach znamená žiť ich životom. A tak sa autor vnára do osudov svojich literárnych postáv a priam investigatívnou metódou dotvára ich ľudské aj umelecké príbehy. Čitateľ tak môže spolucítiť a spoluprežívať nielen vnútorný svet jednotlivých postáv, ale vnímať aj spoločenské a historické súradnice. Už to nie sú len „takmer letmé známosti“, ale vcelku plnohodnotný obraz o osobnostiach našej nedávnej minulosti aj prítomnosti. A tak pred čitateľom defilujú vskutku zaujímaví ľudia, ktorí rôznym spôsobom ovplyvnili slovenskú literatúru, no aj spoločnosť vôbec. Každá z týchto „letmých známostí“ je čímsi zaujímavá a podnetná, pričom autor o nich hodnoverne zverejňuje aj málo známe či úplne neznáme fakty, historky, bonmoty.
Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2015, 143
Greenwald Glenn: Nikto sa neskryje. Edward Snowden, NSA a americké systémy hromadného odpočúvania
V máji 2013 sa Glenn Greenwald vydal na cestu do Hongkongu. Mal sa tam stretnúť s anonymným zdrojom, ktorý tvrdil, že má presvedčivé dôkazy o neobmedzenom sledovaní občanov zo strany vlády. Trval na komunikácii len prostredníctvom zložito šifrovaných kanálov. Z anonymného zdroja sa vykľul dvadsaťdeväťročný Edward Snowden, ktorý pracoval pre firmu úzko spolupracujúcu s Národnou bezpečnostnou agentúrou (NSA). Zverejnené informácie o tom, ako agentúra vážne prekračuje hranice svojich právomocí, otriasli celým svetom a stali sa jedným z najzávažnejších zistení v moderných dejinách. Spustila sa horlivá a doposiaľ nevídaná debata o národnej bezpečnosti a ochrane súkromia. Diskusia v spoločnosti aj naďalej živo rezonuje, vláda navrhuje reformy a zdá sa, že plný dosah Snowdenových únikov informácií ešte len uvidíme. V tejto knihe Glenn Greenwald prvý raz spája všetky kusy skladačky do jednoliateho celku. Podrobne popisuje náročný desaťdňový pobyt v Hongkongu, skúma širšie dôsledky odpočúvania, o ktorom sa detailne zmieňoval v článkoch pre denník Guardian, no zároveň prináša nové informácie o bezprecedentnom zneužívaní moci zo strany NSA. Tvrdenia dokladá čerstvými dokumentmi, ktoré mu zveril sám Snowden. Greenwald však nezostáva len pri kauze okolo NSA. Na mušku si berie aj etablované médiá, ktoré podľa neho neslúžia záujmom ľudí. Zároveň ho zaujímajú možné dôsledky agresívneho zasahovania vládnych inštitúcií do súkromia jednotlivcov a jeho dosah na politické zdravie národa. Nikto sa neskryje prichádza v tej najsprávnejšej chvíli a je nebojácnym, ostrým a nesmierne dôležitým príspevkom k poznaniu fungovania masového sledovania občanov.
Tatran, 2018, 312 strán
