Martin Rheinheimer (1960) je súkromným docentom na univerzite v Kieli a v súčasnosti pôsobí ako vedúci katedry histórie na University of Southern Denmark v Esbjergu. Dlhodobo sa venuje najmä sociálnym a hospodárskym dejinám, ktoré však často skúma skôr pohľadom psychológa, resp. sociológa. Kniha Chudáci, žebráci a vaganti (Lidé na okraji společnosti 1450 – 1850) skúma život pauperizovaných ľudí na okraji spoločnosti nielen z hľadiska sociálnych, hospodárskych a politických zmien, ktoré sa ich rozlicným spôsobom dotýkali, ale v súlade s prístupom „psychologických dejín“ berie týchto ľudí vážne aj ako subjekty a zaujíma sa o ich obraz sveta, hodnoty a fungovanie ich subkultúr. Rheinheimer sa zameriava na pomerne široké obdobie od roku 1450 až do polovice devätnásteho storočia. Okrem známejších faktov sa autor pokúša odhaľovať aj štrukturálne príčiny procesu chudobnutia, ekonomické mechanizmy, ktoré biedu vyvolávali, a spoločenské predsudky, často ovplyvňujúce postavenie najnižších vrstiev. Vzhľadom na pomerne široké časové obdobie sa Rheinheimer rozhodol členiť knihu podľa základných sociálnych skupín, ktoré patrili k najnižším vrstvám (ženy v núdzi, najnižšia vrstva pracujúcej chudoby, žobráci, falošní žobráci, lúpežníci a tuláci a v neposlednom rade Cigáni, ktorým ako sociálne a kultúrne odlišnej skupine venuje samostatnú kapitolu). V stredobode Rheinheimerovej pozornosti nie sú však sociálne a ekonomické determinanty, ale životné prostredie chudoby, ktoré spolu s Rudolfom Vierhausom definuje ako „skutočnosť, ako ju – viac-menej zreteľne – vnímame, v ktorej sociálne skupiny a indivíduá pôsobia a svojím myslením a konaním zas skutočnosť vytvárajú.“ Práve preto sa autor rozhodol pre „vertikálne“ členenie svojej knihy. Po enumerácii a čiastočnej analýze všetkých vrstiev obyvateľstva, ktoré boli chudobou priamo ohrozené, sa Rheinheimer ďalej podrobne venuje jednotlivým skupinám. Príťažlivost (aj čitateľská) jeho ďalších analýz spočíva namä v jeho schopnosti výnimočne prerozprávať príbehy obyčajných ľudí, ktoré dokresľujú videnie a atmosféru danej doby. Hneď v druhej kapitole sa Rheinheimer venuje ženám, o ktorých tvrdí, že boli celkovo vystavené jednoznačne krutejšej biede než muži. Vo svojich analýzach sa sústreďuje predovšetkým na zárobkové možnosti, ktoré sa ženám v jednotlivých dobách otvárali, zaoberá sa aj pomerne málo preskúmaným fenoménom psychóz, postihujúcich mnohé ženy po rýchlom schudobnení a v druhej časti kapitoly sa sústreďuje na ženy, ktoré sa na okraji spoločnosti ocitli viac-menej vlastnou vinou – prostitútky, neverné ženy, ženy, ktoré absolvovali potrat, a v neposlednom rade aj na ženy, ktoré sa kvôli svojmu vysokému veku už neboli schopné postarať samy o seba. Ďalšou skupinou, na ktorú Rheinheimer upriamuje pozornost, sú tuláci. K nim zaraďuje dobrovoľných a nedobrovoľných žobrákov, zlodejské bandy, nezamestnaných žoldnierov a klasických tulákov. Sústreďuje sa predovšetkým na proces ich postupného vylučovania zo spoločnosti a následnej kriminalizácie. Ten sa tiahol celým novovekom. Samostatná kapitola je venovaná aj Cigánom ako skupine sociálne a kultúrne odlišnej. Vo svojich analýzach Rheinheimer hovorí o Cigánoch ako o skupine, ktorá bola zo začiatku vnímaná ako „nebezpeční cudzinci“; často boli prenasledovaná vrchnosťou, a autor analyzuje niektoré archetypy, ako napr. postava krásnej cigánky a podobne. Rheinheimerova kniha je nielen pútavo napísaná (a svojho druhu ojedinelá), ale navyše svojím štýlom umožňuje čitateľovi preniknúť do komplikovanej siete sociálnych vzťahov, noriem a inštitúcií a porozumieť rôznym typom individuálnej skúsenosti s realitou, ako sa vyvíjali v priebehu štyroch storočí. (Martin Rheinheimer: Chudáci, žebráci a vaganti. Praha, Vyšehrad 2003, prel. Vladimír Marek.)
