Už to tak v živote býva, najmä v kolobehu kníh, že niekedy čitateľov oslovuje viac obal (prebal), umiestnenie v predajni než samotný obsah.
Monografia, o ktorej je dnes reč, má čiernobiele grafické riešenie. No po jej prečítaní je jasné, že z dielne mladej, ale profesionálne zdatnej autorky, sa k čitateľovi dostáva jasná autentickosť, farebnosť a pestrosť samotného obsahu.
Reč je o publikácii Monika Himpánová: Formovanie zahraničnej služby SR do roku 1994, UKF Nitra 2020, ISBN 978-80-558-1589-3, 232 strán.
Hneď v úvode treba spomenúť, že jedným z rozhodujúcich atribútov suverenity a nezávislosti ľubovoľného štátu – subjektu medzinárodného práva – je jeho samostatná (originálna) zahraničná politika, ktorej cieľom o. i. je ochrana národno-štátnych záujmov a aj vytváranie vonkajších predpokladov na riešenie vnútropolitických tém.
O týchto atribútoch sa dnes oprávnene (žiaľ, a aj tupo a jednoducho globsecácky) na Slovensku diskutuje, ale to nie je témou predstavovanej knihy. Inteligentná diskusia absentuje a niektorí akože diskutujúci (aj s ŠTB a iným pozadím) nešetria hanlivými a silnými slovami. Lenže diplomacia je o niečom inom.
Diplomacia (ani do roku 1994, a najmä ani dnes) nie je o silných slovách nekompetentných v priamom prenose, diplomacia je o tichosti a kuloárnom riešení vecí.
Ako vravieval J. Primakov, parafrázujem: diplomat má byť neviditeľný, ale rezultatívny. A parafrázujúc starogréckeho Thukydidesa: tí malí musia, ale tí veľkí môžu, ešte neznamená, že diplomacia malého štátu musí konať podľa scenára z Langley. Samozrejme, to platí len vtedy, ak sú na Slovensku pri moci príčetní a neplagiátorskí ľudia, ktorí sa nemusia báť svojho tieňa.
Text systematicky zachytáva obdobie vytváranie samostatnej zahraničnej služby od jej počiatkov až do roku 1994, čo umožnilo Slovensku sa stať dokonaným (uskutočneným) štátom.
Tento historický výsek autorka mapuje prostredníctvom archívnych materiálov rezortu diplomacie a konfrontuje ich aj s výpoveďami vtedajších ministrov.
V prílohovej časti knihy sú o. i. spracované aj rozhovory – spomienky ministrov, ktorí mali v tej dobe čo povedať k budovaniu a formovaniu slovenskej diplomacie. Ide o M. Kňažka, P. Demeša, J. Moravčíka a E. Kukana. Posledne menovaný napísal aj predhovor, v ktorom akcentoval, že „… práca umožňuje definovať hlavné problémy v pohľade na historický postup pri formovaní zahraničnopolitickej orientácie Slovenska…“
Pre fajnšmekrov ešte jedna informácia. Rozhovory, okrem toho, že sú spracované v knihe, možno si pozrieť v autentickej videopodobe (cca 74 minút) na adrese: https://www.youtube.com/watch?v=3JDAltABYQ0
Prílohovú časť ešte tvorí aj množstvo dobových fotografií aktérov procesu formovania slovenskej zahraničnej služby, ktoré vykresľujú a akcentujú politický kolorit a podobu tej doby.
Kniha, inak veľmi dobre technicky a jazykovo spracovaná a vytlačená na kvalitnom papieri, je bezpochyby dôležitým príspevkom k moderným dejinám zahraničnej politiky Slovenskej republiky a tým pádom aj k dejinám samostatnej Slovenskej republiky.
Určite si nájde svoje uplatnenie ako inšpirácia a seriózny podklad (zdroj) pri budúcom spracovaní možných veľkých dejín slovenskej diplomacie a jej diplomatickej služby.
No v tejto chvíli je jasné, že text posúva odbornú diskusiu o dejinnom výseku zahraničnej politiky nového štátu do novej generačno-odbornej úrovne, pričom sa zameriava na obdobie kladenia základov, na ktorých stojí i dnešná slovenská zahraničná služba.
Autorka (narodená 1989) ponúka zmapovanie príslušného obdobia z politologického, dejinného (historického) a nakoniec i právneho hľadiska. A možno len súhlasiť s jej priznaním, že „… myslím si, že nie je možné tieto prístupy od seba oddeliť vzhľadom na kontext, v ktorom sa slovenská zahraničná služba vyvíjala…“
Odporúčam!
(Autor je vysokoškolský učiteľ)
