Hurikány v Karibiku, záplavy v Číne, neúroda v Afrike – to všetko sa už pripisovalo na vrub globálnemu otepľovaniu. Čo z toho však je pravda, a čo len ďalší mýtus? Ako globálne otepľovanie ohrozuje ľudstvo? A nemá náhodou nejaké pozitíva? Posledná časť seriálu mýtov o globálnom otepľovaní pôvodne uverejnenom v americkom časopise The New Scientist sa zaoberá dôsledkami a hrozbami, ktoré globálne otepľovanie prináša.
Otepľovanie vyvolá v Európe dobu ľadovú
Zatiaľ čo sa väčšina planéty bude potiť, môže Európa a časť Severnej Ameriky mrznúť? Tento scenár bol vždy nepravdepodobný, posledné výskumy ho prakticky vylúčili. Podnebie v Európe a časti Severnej Ameriky je miernejšie „než by malo byť“ (vzhľadom na zemepisnú výšku) vďaka morským prúdom, ktoré do severného Atlantiku prinášajú vodu z Karibiku. Ak by sa tento zahrievací systém narušil, teploty v Európe by mohli za niekoľko desaťročí klesnúť o 5°C a viac.
Niektorí hovorili o novej dobe ľadovej, o tundre šíriacej sa po kontinente. Úspešný hollywoodsky film Deň po (The Day After Tomorrow) dokonca ukázal Zem zasiahnutú dobou superľadovou v rámci niekoľkých týždňov (čo vyvolalo protesty vedcov).
Globálne otepľovanie určite môže narušiť oceánske prúdy. Poháňa ich najmä ponáranie studenej, slanej vody v Arktíde. No topiace sa ľadovce a silnejšie rieky teraz prinášajú na povrch Arktického oceána viac sladkej vody. Tá je menej hustá než slaná, takže sa „pumpa“ oslabuje. Cirkulácia v oceánoch môže zoslabnúť, či sa úplne zastaviť, ako sa to možno udialo v minulosti. V roku 2005 klimatológov šokoval dôkaz, že sa to už deje. Tím oceánografov pod vedením Harryho Brydena z britskej Southampton University ukázali až 30-percentné obmedzenie dôležitého atlantického prúdu. Ďalšie merania tímu však nepotvrdili, že by šlo o dlhodobý trend.
Len málo vedcov predpokladá, že cirkulácia prestane rýchlo. Väčšina modelov ukazuje pomalšie, postupné zastavovanie, pravdepodobne niekedy koncom storočia. Týmto spôsobom sa môže spomaliť, či dokonca úplne zastaviť globálne otepľovanie vyvolané emisiami skleníkových plynov. Pre Európu to môže byť vítaná pomoc, no nepredpokladá sa, že by sa stala studenšou, než je dnes.
Spomalenie cirkulácie morskej vody ovplyvní mnoho častí sveta zmenami v globálnom zrážkovom vzorci. Tieto efekty však budú v porovnaní s omnoho väčšími zmenami spôsobenými klimatickými zmenami málo dôležité.
Vyššie úrovne CO2 podporia rast rastlín a produkciu potravín
Podľa niektorých správ privodí vyššia koncentrácia CO2 v atmosfére novú zlatú dobu. Väčšina rastlín a zvierat sa bude mať dobre a produkcia potravín bude vyššia, než kedykoľvek predtým. Príliš dobré na to, aby to mohla byť pravda?
Oxid uhličitý je zdrojom uhlíka, ktorý rastliny premieňajú na organické látky. Vie sa, že jeho vyššia úroveň pôsobí na rastliny ako hnojivo, zvyšuje ich rast až o tretinu. No niektoré rastliny už majú mechanizmy, aby koncentrovali CO2 vo svojich tkanivách (tzv. C4 fotosyntéza), takže pre ne to platiť nebude. Tam, kde je limitujúcim faktorom počasie, budú profitovať všetky rastliny. Cez otvorené póry, ktorými prijímajú CO2, strácajú rastliny vodu. Ak bude oxidu uhličitého vo vzduchu viac, stačí im póry otvárať menej a tým sa zníži ich strata vody.
Prebehlo mnoho pokusov s pestovaním rastlín pri vyšších koncentráciách CO2. Vynášať všeobecné súdy je však mimoriadne ťažké. Ak pokusy prebiehali v prirodzenom prostredí, ukázalo sa, že pôvodné zvýšenie rastu po pár rokoch ustalo. Dôvodom boli iné limitujúce faktory, napríklad dostupnosť vody či dusíka. Do úvahy treba brať aj nepriame dopady, napríklad vplyv globálneho otepľovania na sladkú vodu a podobne. Tie majú pravdepodobne väčší vplyv. Tak napríklad sa ukázalo, že zatiaľ čo vyššie teploty podporia rast v severnejších krajinách, v trópoch ho zabrzdia. Dvadsať rokov pozorovania dažďového pralesa v Paname a Malajzii ukázalo, že oteplenie o viac ako 1°C obmedzí rast rastlín o 50-percent. Situáciu komplikuje aj prízemný ozón, ktorý poškodzuje rastliny. V mnohých regiónoch by mala jeho úroveň v najbližších desaťročiach rásť. To môže negovať pozitívne vplyvy rastu CO2.
Okrem toho v oceánoch zapríčiňuje CO2 zvyšovanie kyslosti vody. Nedávny výskum ukázal, že očakávané dvojnásobné zvýšenie množstva CO2 môže zabrániť vývoju niektorých organizmov s vápenatými škrupinami, vrátane fytoplanktónu. Ten tvorí základňu komplexného ekosystému oceánov. Výsledkom bude strata biodiverzity, vrátane niektorých druhov využívaných ako zdroj potravy.
Podľa niektorých názorov bude rast rastlín vyvolaný CO2 natoľko významný, že dokáže pohltiť väčšinu prebytočného oxidu uhličitého zo spaľovania fosílnych palív, čím sa klimatické zmeny výrazne spomalia. Prvou podmienkou je, aby prebiehala akumulácia organickej hmoty – tá by viazala „prebytočný“ uhlík.
Štúdie minulých klimatických zmien okrem toho naznačujú, že s otepľovaním planéty začne oceán vypúšťať viac oxidu uhličitého, než ho absorbuje. Posledná správa IPCC prichádza k záveru, že ku koncu storočia sa pozemská biosféra stane zdrojom, nie skladiskom emisií. Okrem toho, ak by aj rastliny vo všeobecnosti rástli bujnejšie, správa IPCC hovorí o vyhynutí 20-ich až 30-ich percent rastlinných a živočíšnych druhov do konca storočia.
Faktory sú komplexnejšie aj pri potravinách. Najčastejšie využívané odrody závisia od špecifickej kombinácie typu pôdy, klímy, vlhkosti, vzorcov počasia a infraštruktúry vybavenia, skúseností a systémov distribúcie. Ak sa klíma zohreje natoľko, že druhy už nebudú môcť rásť v doterajšom prostredí, niektoré sa budú stále môcť posunúť do susedných oblastí. No iné nie. Bohatí farmári a krajiny sa prispôsobia rýchlejšie, než chudobné. Je prakticky nemožné predpovedať, ako sa zmení produkcia potravín s rastom úrovne CO2. Očakáva sa, že v globále by sa zvyšovala až do momentu, pokiaľ nárast teplôt nepresiahne 3°C. Potom bude padať. No v tropických a suchých regiónoch už oteplenie o 1 až 2°C spôsobí pokles produkcie potravín. Na okrajových pôdach, kde je hlavným problémom voda (to je väčšina rozvojového sveta, či regióny ako západ USA).
Globálne otepľovanie vyvolalo hurikán Katrina
Kvôli chaotickej povahe počasia je nemožné dokázať, že hurikán Katrina alebo akúkoľvek podobnú udalosť, spôsobilo globálne otepľovanie. Rovnako je nemožné dokázať, že nemalo žiaden vplyv. Je však možné určiť, nakoľko zvyšuje frekvenciu a intenzitu extrémnych výkyvov. Je to ako s hádzaním kockou – jedna šestka ešte nič nedokazuje, no ak padá častejšie ako ostatné čísla, niečo nie je s kockou v poriadku.
Cyklóny (alebo tiež hurikány) vyvoláva súhra rôznych faktorov. Dôležitá je teplota povrchu – a tá rastie. Závisí však aj od rozdielu medzi teplotou vzduchu a povrchu, na ktorý nemá globálne otepľovanie veľký vplyv. A potom treba skúmať, ako otepľovanie ovplyvní faktory, ktoré búrky zoslabujú, akými sú vetry vo veľkých výškach schopné „odrezať“ vrcholok vyvíjajúceho sa hurikánu, a podobne.
Všeobecné klimatické modely nie sú dostatočne detailné, aby dokázali presne predpovedať vplyv otepľovania na aktivitu hurikánov. Výskumníci sa preto snažia vkladať predpovede všeobecných modelov do podrobnejších regionálnych modelov. Výsledky sú rôzne. Medzi vedcami však panuje konsenzus, že globálne otepľovanie nevyvolá viac hurikánov, ale zvýši priemernú silu búrok. Podľa rastúceho počtu štúdií už možno tento trend pozorovať. V roku 2005 napríklad Kerry Emanuel z MIT zverejnil výskum, podľa ktorého tropické cyklóny nad západným Pacifikom a Atlantikom za posledných 50 rokov zosilneli. V tom istom roku vyšla štúdia skupiny autorov s názvom Changes in Tropical Cyclone Number, Duration, and Intensity in a Warming Environment, podľa ktorej sa početnosť najsilnejších cyklónov od 70-tych rokov zdvojnásobila.
No štúdie sú problematické. Zdá sa, že aktivita tropických cyklónov v niektorých oblastiach rastie a klesá v cykloch trvajúcich niekoľko desaťročí. Podľa 125 účastníkov workshopu Svetovej meteorologickej organizácie o tropických cyklónoch a klimatických zmenách (december 2006) je preto zistenie dlhodobých trendov zložité.
Klimatické zmeny môžu okrem toho meniť trasy tropických cyklónov, presúvať ich z oceánov na pevninu a naopak. Všetci sa pravdepodobne zhodneme na tom, že za posledné desaťročia vzrástol počet ľudí zabitých hurikánmi, i materiálne škody. A tento trend pokračuje. Hlavnou príčinou však je, že stále viac ľudí stavia a žije v rizikových zónach.
Tam, kde žijem, je zima, otepľovanie bude preto fajn
Globálne otepľovanie už prebieha. Pre väčšinu ľudí to zatiaľ neprinieslo žiaden rozdiel – počas letných horúčav sme sa viac zapotili, zimy boli miernejšie. Najbližšie desaťročie prinesie rovnakú zmes pozitív a negatív – účty za teplo klesnú, no účty za elektrinu na klimatizáciu narastú. Neznie to nijak strašne, a pre mnohých ľudí ani nebude. Bohatí ľudia a krajiny sa dokážu prispôsobiť väčšine rýchlejších zmien, či už kúpou klimatizácie alebo prechodom na pestovanie plodín odolnejších voči teplu. V stredných nadmorských výškach bude menej dažďa, vo vysokých viac. A je možné, že poľnohospodárska produkcia sa v prvom období zvýši (kvôli vyššej koncentrácii CO2). No niektoré regióny budú trpieť. Najhoršie na tom bude Afrika. Poľnohospodárske výnosy v niektorých krajinách klesnú na polovicu už v roku 2020.
Trpieť bude aj divá príroda. Niektorým rastlinám a živočíchom bude vyššia koncentrácia CO2 vyhovovať, ale na úkor ostatných. Mimoriadne zle môžu dopadnúť koralové útesy či zvieratá ako napríklad ľadové medvede.
Keď sa však globálne teploty zvýšia o viac ako 3°C (čo by sa malo stať do konca storočia, ak sa neobmedzia emisie skleníkových plynov), následky budú čoraz krutejšie. Viac ako tretine druhov hrozí vyhynutie. V mnohých častiach sveta budú poľnohospodárske výnosy klesať. Milióny ľudí ohrozia záplavy na pobreží. Ešte vyššiu obeť si vyžiadajú vlny horúčav, suchá, záplavy, lesné požiare. Aj krajiny, ktoré budú uchránené pred najhoršími priamymi dopadmi, pocítia ekonomické efekty. Môžu sa objaviť sociálne a politické problémy.
Medzi rastom množstva CO2 a jeho dopadom na klímu je časová medzera. Ak by sme hoci hneď zajtra začali drasticky znižovať emisie, svet sa bude otepľovať ešte niekoľko desaťročí. No čím dlhšie odkladáme efektívne kroky, tým drahšie zaplatíme.
Ešte dlhšia je medzera medzi rastom teplôt a zvyšovaním hladiny mora. IPCC predpovedá, že do roku 2100 to bude maximálne o 0,6 metra. No to je len začiatok. IPCC totiž predpokladá minimálny nárast globálnych teplôt do roku 2100 o 1,6°C. Pred 120 tisíc rokmi, keď bolo o 1 až 2°C teplejšie, bola hladina mora vyššie o 5 až 8 metrov. Dosť na to, aby sa pod ňou ocitlo mnoho veľkých miest sveta vrátane Londýna, New Yorku či Sydney. Pred troma miliónmi rokov bolo o 2 až 3°C teplejšie a more bolo vyššie o 25 metrov. Nemožno pochybovať, že podobný nárast teplôt povedie k podobnému zvyšovaniu morskej hladiny. Predpokladá sa, že to bude trvať storočia. No niektorí vedci predpokladajú náhly kolaps ľadovcov v Grónsku a Antarktíde.
S globálnym otepľovaním nevieme urobiť nič
Na zastavenie klimatických zmien je určite neskoro. Už prebiehajú, takmer presne podľa modelových predpovedí. Čaká nás niekoľko desaťročí otepľovania. A príprava efektívnych iniciatív, ktoré by znížili emisie skleníkových plynov, meškajú. No klimatická zmena nie je čierno-biela. Je to kontinuálny proces. Čím skôr stabilizujeme atmosférickú koncentráciu skleníkových plynov, tým skôr oslabíme dopady na klímu a minimalizujeme riziko dosiahnutia „bodov zlomu“, ktoré by ešte väčšmi sťažili zabraňovanie ďalšiemu otepľovaniu. Ak sa nám ho ani nepodarí zastaviť, len spomaliť, spoločnostiam dáme aspoň viac času, aby sa prispôsobili zmenám.
Je pravdou, že doteraz prijaté kroky, napríklad Kjótsky protokol, majú iba marginálny význam. Jeho autori ho vždy popisovali ako prvý krok. No minimálne vyvolal u vlád, firiem a občanov potrebu premýšľania o ich „uhlíkovej stope“ (množstve produkovaných emisií CO2) a spôsoboch, ako ju zmenšiť. Priemyselné krajiny ako Veľká Británia plánujú do polovice storočia zníženie emisií o 60-percent.
Možno zistíme, že keď už proces začne, svet stratí svoju závislosť na uhlíkových palivách prekvapivo rýchlo. „Body zlomu“, ktorých sa vedci tak obávajú vo vzťahu ku klimatickému systému, existujú aj v spoločenskom, ekonomickom a politickom systéme. Keď sa potom veci rozhýbu, postupujú rýchlo.
Obrovskú väčšinu nadbytočného CO2 vypustil do vzduchu rozvinutý svet. Len USA sú odhadom zodpovedné za štvrtinu emisií od roku 1750. V budúcnosti však môžu takto neslávne dominovať veľké rozvojové krajiny ako India a Čína. Hoci ich zatiaľ z klimatických zmien nemožno viniť, musia byť súčasťou riešenia. To je pravdepodobne najväčšia výzva.
No je to najmä politická otázka. Rozvinutý svet už vypustil dosť CO2 na to, aby spustil výrazné otepľovanie. Rozvojové krajiny nesmú ísť v tých istých stopách. Musia sa spoliehať na menej škodlivé technológie, ktoré už existujú. Preto je pravdepodobné, že súčasťou novej globálnej dohody o klimatickej politike budú veľké toky technológií a peňazí rozvojovému svetu. Existuje precedens – rozvojové krajiny dostali technológie a peniaze na zastavenie používania chemických látok, ktoré rozkladajú ozónovú vrstvu. To isté, len vo väčšej miere, sa musí udiať pre zastavenie klimatických zmien.
Vzhľadom na veľkosť výziev to nie je primárne technologický či ekonomický problém, ale politický. A v politike možno väčšinu vecí urobiť, ak na to existuje vôľa.
Článok bol uverejnený na internetových stránkach časopisu The New Scientist, www.newscientist.com Redakčne krátené a upravené
