V horúcich júlových dňoch sa teplomer stal mediálnou hviezdou. Teploty deň po dni prekonávali staré rekordy a dokonca padol aj ten absolútny. V Hurbanove 20. júla namerali 40,3 °C. Prvýkrát v histórii merania teploty ovzdušia na Slovensku hodnota presiahla štyri krížiky. To je o vyše 3 °C viac, než je priemerná teplota ľudského tela, teda poriadna záťaž. Nepohodlní vedci Bolo by zjednodušené tvrdiť, že konkrétny jav počasia priamo súvisií so zmenou klímy. Exrémne horúce počasie je skôr ukážkou toho, čo môže byť v budúcnosti v niektorých regiónoch čoraz častejším zjavom. Potvrdzuje to aj štvrtá správa vedcov združených v medzivládnom paneli pre klimatické zmeny (IPCC), podľa ktorej svojou činnosťou zemskú klímu s veľkou pravdepodobnosťou meníme. V tom, ako sa so zmenami vysporiada planéta, sa názory expertov líšia, aj tých v IPCC. Výsledná interpretácia ich panelu je konsenzom a vychádza v prospech globálneho oteplenia. Čo s tým, ak chcete vidieť výsledok ich práce inak? Označte panelistov z OSN za zištných zavádzačov, ktorí „strašia svet“ a výsledkami svojej práce si len zabezpečujú svoje výhodné pozície. Je takáto argumentácia niečo iné, než lacná viera v niektorú z pohodlných ideológií? Rozsiahla správa organizácie Government Accountability Project priniesla svedectvo o tom, že vedci môžu byť v súvislosti s prácou v tejto oblasti aj znevýhodňovaní. V správe sú prípady od roku 2001, kde pracovníci rôznych významných amerických inštitúcií, ako Národný úrad pre výskum oceánov a atmosféry, NASA, Agentúra na ochranu životného prostredia, sú rôznym spôsobom a vo veľke miere obmedzovaní v komunikácii, najmä odovzdávaní „citlivých“ vedeckých informácií médiám, verejnosti a Kongresu. V kontexte sa „citlivými“ vedeckými informáciami rozumejú všetky poznatky o vplyve klimatických zmien a skleníkových plynov na hurikány, výšku morskej hladiny, stratu arktického ľadu, život v moriach či ľudskú spoločnosť, ktoré nie sú v súlade s oficiálnou politikou. A tá môže súvisieť skôr so záujmami sponzorov politických kampaní než s verejným úžitkom. Najväčší kaliber má Exxon-Mobil Možno, že správy z opačného tábora, ktoré publikujú inštitúcie financované súkromnými spoločnosťami, sú dôveryhodnejšie, ktovie. V každom prípade dobre poslúžia pre dezinformačné kampane firiem, ako Exxon-Mobil, ktoré sú založené na dymových clonách a pokrivených zrkadlách. Chuť tejto firmy, ktorá podniká v energetickom a petrochemickom priemysle, meniť zaužívanú prax, je zatiaľ pod bodom mrazu – veď príjmy spoločnosti sú obrovské. Koncom júla spoločnosť ohlásila zisky za predchádzajúci štvrťrok, ktoré boli len o desatinu percenta nižšie než absolútny rekord z roku 2006. Exxon-Mobil dosahuje „kozmické méty“ svojou korporatívnou arogantnosťou aj v porovnaní s ďalšími ropnými gigantmi. Kým firmy ako BP, Shell, Chevron Texaco či Total postupne oficiálne uznali naliehavosť otázky vysporiadania sa s globálnym otepľovaním, zaviazali sa znížiť svoje emisie SP a do alternatív investujú značné prostriedky, v prípade BP a Shell až miliardy dolárov, spoločnosti Exxon-Mobil sa nič z toho netýka. Kým ani jedna z uvedených spoločností inštitúty popierajúce globálne otepľovanie priamo nesponzoruje, firma Exxon-Mobil na podobnú činnosť v období 1998 – 2006 minula 17 až 21 miliónov dolárov. Aj vo sfére vplyvu priemyslu na verejnú politiku má korporácia osobitné postavenie – v USA je lídrom vo financovaní politických kampaní. Vo výdavkoch na lobing konkurentov dokonca výrazne predbieha – tvoria až 10 % z celkových výdavkov priemyslu. Čerešničkou na torte profilu firmy je, že s jej aktivitami a spaľovaním jej produktov súvisí až približne 5 % celkových emisií oxidu uhličitého, ktoré ľudstvo vyprodukovalo od čias priemyselnej revolúcie. Navyše chce aj ťažiť ropu v panenskom arktickom regióne a je zodpovedná za jednu z najhorších ropných havárií v histórii z roku 1989 pri brehoch Aljašky. Firma pritom doposiaľ nevyhovela rozhodnutiu súdu vyplatiť rybárom, severoamerickým Indiánom a ďalším postihnutým skupinám za túto haváriu odškodné. Chlieb sa je, pivo pije a emisie rastú V minulosti sa našli vedci, ktorí boli ochotní desiatky rokov verejne spochybňovať spojenie medzi tabakovými a azbestovými výrobkami a výskytom rakoviny. V prípade produkcie skleníkových plynov môžeme byť svedkami podobného popierania ich vplyvu na klímu za odmenu. Neriešenie problému nás pritom zrejme každý rok posúva o krok ďalej k veľkému riziku. Len skleníkového plynu oxidu uhličitého po roku 2000 na Zemi produkujeme viac než 26 miliárd ton ročne, čo je viac než v predchádzajúcom desaťročí. Absolútne číslo nám možno veľa nepovie, skutočnosťou však je, že koncentrácia tohto plynu v atmosfére v období 2000 – 2005 rástla v priemere až 0,6 %. V porovnaní s predindustriálnym obdobím stúpla koncentrácia CO2 v atmosfére už približne o 35 %. Zdá sa, že ani Európska únia, ktorá sa v boji so zmenou klímy progresívne pasovala za lídra, v splnení svojho prvého záväzku neobstojí a Kjótsky protokol sa môže stať synonymom zlyhania. Na základe údajov, ktoré v júni zverejnila Európska komisia, možno konštatovať, že celkové emisie EÚ v roku 2005 v porovnaní s predchádzajúcim rokom mierne stúpli. Kým v krajinách pôvodnej EÚ –15 o necelé percento klesli a boli o 1,5 % nižšie, než porovnávacie hodnoty z roku 1990, na splnenie záväzkov z Kjóta ich v období 2008 – 2012 však bude treba znížiť v priemere až o 8 %. Zatiaľ sú v znižovaní emisií “úspešnejšie“ krajiny bývalého socialistického bloku, no nie kvôli ich progresívnej politike, ale ekonomickým kolapsom po roku 1990. V západnej časti Európy sú lídrami v znižovaní emisií Nemecko a Veľká Británia, no Nemecko dosiahlo zníženie aj vďaka zmenám vo východnej časti krajiny a Veľkej Británii pomohla zmena vo využívaní plynu namiesto uhlia, pretože plyn bol v 90. rokoch lacnejší. Povestná flinta v žite však zatiaľ ešte neleží a štvorročné obdobie plnenia záväzkov ešte len začne. Ak by však Kjóto predsa len vyšlo, z hľadiska reálnych potrieb nie je ničím iným, než slabým začiatkom. Emisie budeme musieť podľa mnohých znižovať omnoho radikálnejšie. Aj preto Európsky parlament navrhol dlhodobý cieľ ich zníženia až o 60 – 80 % do roku 2050. Emitujúci obri – USA a Čína Mimo záväzkov Kjótskeho protokolu sú, okrem iných, aj USA a Čína. USA preto, lebo Bushova administratíva záväzné ciele nechce. A Čína, ázijský ekonomický drak, zatiaľ nepatrí medzi tzv. rozvinuté krajiny. Obe krajiny sú však v produkcii emisií skleníkových plynov obrami – Spojené štáty ich v roku 2004 do ovzdušia vypustili takmer 6 mld. ton, teda takmer štvrtinu celosvetových, a Čína len o niečo menej, necelých 5 mld. Kým Bushova administratíva aktívne spochybňuje otázku záväzného znižovania emisií nielen vo vlastnej krajine, ale aj na medzinárodnej úrovni, Čína ich chce radšej doplniť. Povinné záväzky odmieta len v rozvojových krajinách, pretože tie majú mať právo na rozvoj tak, ako v prípade vyspelých krajín. Obe krajiny si však chcú určiť dobrovoľné ciele. Kým v prípade Busha ide zatiaľ len o návrh stretania sa najväčších znečistovateľov a stanovenie mét, Čína v júni predstavila vlastný národný plán. Spočíva najmä v šetrení energiou, prispôsobením poľnohospodárstva a vysádzaní lesov. Krajina tiež sľúbila, že zvýši environmentálny profil priemyselnej výroby a energetiky. Hoci teda navonok pôsobí progresívnejšie a ambicióznejšie, Spojené štáty sa už, napriek federálnej vláde, začali meniť zvnútra – z regionálnej aj miestnej, verejnej aj súkromnej iniciatívy. Dobrých príkladov v krajine je veľa. Najviac popredu je bohatá Kalifornia, ktorá plánuje znížiť emisie SP do roku 2050 o 80 % v porovnaní s rokom 1990 a prijala legislatívu, ktorá požaduje, aby výrobcovia automobilov znížili emisie o 30 % do roku 2016. Prečo práve skleníkové plyny? Produkcia emisií skleníkových plynov (SP) je tým, čo je v súvislosti s globálnym otepľovaním terčom kritiky asi najviac. Celkovú klímu Zeme vo všeobecnosti ovplyvňuje najmä celkové množstvo prichádzajúceho žiarenia, ako aj zloženie atmosféry, teda aj obsah plynov, ktoré žiarenie pohlcujú. Množstvo energie vstupujúcej do atmosféry je dané najmä intenzitou slnečného žiarenia a troma cyklami Zeme, súvisiacimi s jej pohybom. Zo všetkých týchto faktorov ľudia ovplyvňujú len jeden – zloženie atmosféry. Pritom koncentráciu niektorých prirodzených SP v nej meníme veľmi dramaticky a ďalšie plyny, veľmi účinne zachytávajúce žiarenie, do nej pridávame ako nové. Akokoľvek skepticky by sme vnímali ľudskú možnosť porozumieť vplyvom prírodných (slnečných aj pozemských) cyklov aj nepravidelných faktorov na klímu našej planéty, súčasná drastická zmena zloženia krehkej klímy mnohých právom napĺňa obavou. Viking Erik Červený Napriek postupnému roztápaniu zamrznutých postojov, ideové strety v otázke globálneho otepľovania stále trvajú. Klimatický systém Zeme je nesmierne zložitý orgán planéty, s ktorého činnosťou nás veda oboznamuje len postupne. Čiastkové poznatky pritom niekedy prirýchlo použijeme ako argumenty „zaručene“ dokazujúce, ako sa veci majú. Našťastie, každých pár rokov výskumu v tejto oblasti od 90. rokov obyčajne prinesie nesmierny posun v poznaní. Medzi obľúbené tromfy popieračov nášho zásahu do stability klímy napríklad donedávna patrilo, a v menej osvietených končinách ešte stále patrí, okrem iných, aj tzv. stredoveké klimatické optimum. Oteplenie v stredoveku malo dokazovať, že zemská klíma sa oteplila celkom nedávno aj bez emisií skleníkových plynov. Počas stredovekého klimatického optima – oteplenia v severoatlantickom regióne o 1 – 2 °C, ktoré trvalo zhruba od 10. do 14. storočia, mohli ľudia v Anglicku pestovať vínnu révu. Viking Erik Červený osídlil Grónsko („green-land, zelená zem“) a krajinu nazval zelenou aj kvôli kontrastu s názvom Islandu („ice-land, ľadová zem“), pretože z tohto ostrova musel kvôli niekoľkým vraždám odísť a lákavo zelený názov krajiny mal privábiť nových kolonistov. Hypotéza teplejšieho stredoveku síce pravdepodobne ostane stáť na svojich nohách, ale ako argument teplejšej Zeme však rýchlo padla na nos. Platí totiž, že otepľovanie a ochladzovanie Zeme prebieha zložito a nerovnomerne a ďalšie výskumy vzoriek ľadu, letokruhov stromov a jazerných usadenín ukázali, že Zem bola v tom období celkovo o málinko chladnejšia než v prvej polovici 20. storočia. V globálnom merítku teda žiadne stredoveké teplé obdobie nebolo a Erik Červený sa hrdinom popieračov globálneho otepľovania nestal. Prvá obeť – ropucha zlatá Tento živočíšny druh mohli domorodci či vedci uvidieť len v čase párenia na relatívne malom území zachovaných horských dažďových pralesov, v rezervácii Monteverde na Kostarike. Desiatky samčekov farby tekutého zlata v lese vytvárali dojem živých žiarivých drahokamov. No zdá sa, že ropucha zlatá sa v roku 1989 nenávratne ponorila do evolučného záhrobia. Marty Krumpová, odborníčka na obojživelníky, videla podľa všetkého posledného jedinca tohto druhu – samčeka, ktorý márne držal stráž neďaleko mláky a čakal na samičky, no tie sa neobjavili. O rok neskôr ho uvidela na takmer rovnakom mieste ešte raz, pravdepodobne išlo o toho istého jedinca. Odvtedy už ropuchu zlatú nevidel nikto. Vďaka množstvu vedcov skúmajúcich oblasť Monteverde a meteorologickej stanici jej oblasti dnes vieme, že druh vyhynul v dôsledku neobvyklej zmeny počasia. Ako zistili až o desať rokov po pozorovaní posledného jedinca ropuchy zlatej, počasie sa zmenilo dôsledkom náhleho zvýšenia teploty morskej hladiny v stredozápadnom Pacifiku, čo ohrialo vzduch a spôsobilo, že spodná hranica mrakov stúpla nad zalesnené horské úbočia Zelenej hory, ktorá tým stratila prísun potrebnej vlkosti. V dôsledku zmien vyhynuli aj ďalšie dva druhy plazov. Niekoľko druhov žiab, plazov a horských vtákov, vrátane tukanov, je z roka na rok vzácnejších. Pokiaľ, vďaka zhode okolností, o konci príbehu ropuchy zlatej, ktorú biológovia objavili len v roku 1966, vieme pomerne veľa, ďalšie druhy obojživelníkov a iných živočíchov v horských dažďových pralesoch môžu miznúť bez nášho povšimnutia. Paradoxom je, že tieto druhy miznú aj z prakticky nedotknutých území. Austrálska tlamorodka zázračná udivila svet tým, že v jej tlame objavili sedieť miniatúrnu žabku. Nešlo pritom o kanibalizmus, ale „zázračný“ spôsob rozmožovania – samička zhltne oplodnené vajíčka, ktoré sa namiesto strávenia v premenenom žalúdku vyvíjajú do štádia žubrienky a ďalej, až kým ich ústami nevyvrhne naspäť do vonkajšieho prostredia. Žabu však vedci mohli pozoro-vať len šesť rokov od jej objavu, pretože v roku 1979 z austrálskej prírody zmizla. O päť rokov objavili podobnú tlamorodku väčšiu, ktorú sme však podobne „stratili“ dokonca už po niekoľkých mesiacoch. Predpovede panelu OSN pre zmeny klímy varujú: celkové oteplenie planéty o 1,5 – 2,5 °C môže spôsobiť vyhynutie 20 až 30 percent rastlinných a živočíšnych druhov. To by bol úbytok, ktorého dopady si vzhľadom na zložité vzťahy v ekosystémoch vo všetkých dôsledkoch asi ani nevieme predstaviť. Všetci v jednom vreci Ak sa klíma v nasledujúcich desaťročiach výrazne zmení, veľmi sa zmení aj svet, ktorý poznáme. Novým podmienkam sa pravdepodobne najlepšie prispôsobia tí, ktorí veľkou mierou problém aj spôsobili, teda vyspelé krajiny sveta – a krajiny tretieho sveta môžu prísť aj o mnohé z obmedzených možností, ktoré dnes majú. Akokoľvek je však krajina bohatá, výskytu extrémov počasia, lesným požiarom či stúpaniu morskej hladiny sa prispôsobí len ťažko. Nielen preto je dôležité, aby vyspelé krajiny, okrem upratovania vlastného dvora, pomohli aj ostatným. Navyše, v tomto prípade tradičné prenesenie problému z jednej časti planéty na druhý ani zďaleka nepomôže, atmosféra Zeme nás všetkých bez výnimiek spája. Autor je programový manažér Nadácie Ekopolis
