Peter Bilý (*1978) žil dva a pol roka v Taliansku, od októbra 2001 žije v Španielsku. Neukončil štúdium filozofie v Ríme, v súčasnosti študuje psychológiu na univerzite v La Coruni. Prešiel viacerými zamestnaniami. Debutoval knihou Spomalené prítmie (Cena Rudolfa Slobodu RUBATO 2001, prémia ceny Ivana Krasku 2001). Neskôr vydal básnické zbierky V zajatí obrazu a Insomnia (spolu s Martinom Vladom). Jeho prvým románom je Démon svätosti (Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ – Kniha roka 2004). Nadviazal naň románom Vzbura anjelov. V roku 2006 vydal básnickú zbierku Posledná siesta milencov. Jeho najnovší román je Don Giovanni. Zhovárala sa Svetlana Žuchová Si slovenský spisovateľ, na Slovensku ti už vyšla nejedna knižka. Dlhý čas však na Slovensku nežiješ. Bol si v Taliansku, teraz žiješ v Španielsku. Sú to krajiny, ktoré si od Slovenska relatívne vzdialené. Geograficky, nedá sa chodiť domov každý víkend, a aj kultúrne sú, myslím, rozdielnejšie ako napríklad po nemecky hovoriace krajiny. Ako sa to dá? Ako sa ti darí sledovať slovenský literárny priestor (darí sa ti to vôbec), ako s ním nestrácaš kontakt (nestrácaš ho?), a najmä: Ako sa dá písať mimo Slovenska písať po slovensky pre slovenské publikum? – Neviem nato odpovedať. Kým som ešte ako gymnazista žil na Slovensku, nepoznal som osobne nijakého spisovateľa, literatúru som do seba nasával iba cez knihy a časopisy, nepoznal som kľúčové klebety z takzvanej literárnej scény. A literatúra bola pre mňa otázkou samoty; iba toho, čo je medzi mnou a knihou. Potom, keď mi začali vychádzať prvé knihy, som už bol zabývaný v zahraničí a bola tu tritisíckilometrová vzdialenosť medzi Santiagom de Compostela a slovenskými hranicami. Možno nebolo na škodu, že som takzvanú literárnu scénu vždy vnímal vzdialene. Ale neviem povedať, čo tou vzdialenosťou strácam a čo získavam. Prečo si pôvodne odišiel zo Slovenska? Čo bolo podnetom? Písal si už vtedy? – Keď som mal osemnásť – devätnásť, mal som plno chutí vyskúšať si kopu nových, možno nie priveľmi zvyčajných vecí. Heslom bolo dobrodružstvo, túžba spoznať svet… Myslím, že som bol dosť naivný. Nebál som sa napríklad ani vstúpiť do kláštora… Písal som už vtedy, samozrejme, veď píšem odkedy viem čítať. Ale bál som sa namýšľať si, že som básnik, či spisovateľ. Premýšľal si, prípadne premýšľaš nad tým, že sa sem vrátiš? Chýba ti niečo? V Španielsku rovnako ako na Slovensku? – Návraty?… Minulý rok som sa na pár dní vrátil do Talianska a bol som na miestach, ku ktorým ma viažu silné zážitky. Nič už nie je také, ako bolo, keď som z Talianska odchádzal. Cítil som sa sentimentálne, takmer ako nostalgický starec… Ani s priateľmi sa nedalo nič iné iba tárať pri víne, že každému sa vodí úplne ináč ako kedysi očakával, a nie je to tak dávno, čo sme boli spolu naposledy. Keď chodievam raz za rok na Slovensko, tiež ho zakaždým vidím ako inú krajinu. Ťažko povedať, či to, čo mi teraz môže chýbať, nájdem v rodnej, alebo v inej krajine. Kde sa cítiš doma? Čo pre teba, ako pre človeka, ktorý žil tak dlho mimo pôvodného domova (teda mimo rodnej krajiny) znamená domov? – Pred pár rokmi, keď som čítal recenzie na svoj básnický debut, jeden recenzent mi akoby vytkol, že domov pre mňa neexistuje. Čo je to domov? Pes, ktorý ma čaká za dverami, keď sa vraciam do bytu? Alebo zázemie s partnerkou, ktorá by si zaslúžila niekoho ozajstnejšieho, ako som ja? Neviem. S tým súvisí aj otázka: V akej reči si doma? Píšeš len po slovensky alebo aj po španielsky, po taliansky? Vieš si predstaviť, že by si sa slovenčiny ako svojho literárneho jazyka celkom vzdal? – Myslím, že som sa v puberte pokúšal už „vážnejšie“ písať preto, lebo som nebol schopný vážne rozprávať. Vždy som mal guráž, bol som „ľahkovzdušný“, navonok ako nevyliečiteľný extrovert, ale keď došlo na vážne témy, bol som zaryto ticho a nechápal som skadiaľ ľudia berú toľko veľkých slov, najmä vtedy, keď rozprávali o sebe… A povedať aspoň niečo o sebe som dlho nedokázal ani niekomu bližšiemu. Nielen preto, že som to nevedel, ale akoby mi to ani nechýbalo. Aby bolo jasné, nevyťahujem to teraz na seba ako cnosť, ale ako odchýlku, o ktorej som vedel, že nie je udržateľná. Možno som začal ambicióznejšie písať, lebo hoci som ako tak ovládal konverzačné základy jazyka, neovládal som ľudskú reč. Čo teraz v Španielsku robíš? Živíš sa písaním? Dá sa písaním uživiť? – Uživiť sa písaním?… Možno je dobré, že sa na knihách nedá zarobiť, veď už teraz sa aspoň na Slovensku „spisovatelia“ akosi premnožili. Niektorých by možno už teraz bolo treba poslať na redukčný odstrel. Neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby šlo ešte aj o peniaze. Pripravoval si sa na dráhu kňaza, nakoniec si však z kláštora odišiel. Tvoje knihy nie sú práve knihami človeka, ktorý žije podľa pravidiel predpísaných katolíckou cirkvou. Prečo si chcel byť kňazom a prečo si sa nakoniec rozhodol ním nebyť? – Myslím, že som bol dosť experimentálna povaha a určitá radikálnosť asi patrila k určitému obdobiu. Viem, že keď som bol v kláštore, na rehoľníka som nevyzeral vôbec, možno ešte menej ako neskôr, keď som bol vonku. Habit mi možno pristal, to som nikdy nepopieral. Na odchod z kláštora som nemal nejaký vážny dôvod, jednoducho som si zo dňa na deň zbalil veci a šiel som za ďalším neznámym dobrodružstvom. Dodnes mám dosť dobrých známych medzi inteligentnými katolíckymi kňazmi, s niektorými ma stále viaže silné priateľstvo. Sú tvoje knižky autobiografické? – Ak sa pýtaš na romány Démon svätosti a Vzbura anjelov, bránim sa definovať ich ako autobiografické. Ale stoja na autobiografickej skúsenosti. S najnovším románom Don Giovanni je to už inak, hlavná postava so mnou nemá nič spoločné. PETER BILÝ Vyhnaní z raja
Sezónny výpredaj
Tak už aj ty vieš, čo vie každý hlupák. A koho si tým spasila? Na tvojich perách príchuť vraždy.
A v každom bozku kúsok násilia.
Porušenie prímeria
1. Bez trikov, bez prestrihov, s povinnou dávkou vyhorenenej alchýmie. Čo objavím na špičkách tvojich prstov? Trstinový cukor? Morskú soľ? Starosvetské korenie prepašované z dávno vyvetranej výčitky? A potom: kam vysypať všetok zvyšný prach, čo mi ostal po vreckách? Tie zrnká chutného bieleho piesku, z ktorých… Do ukradnutých zmyslov? Do prerátaných gest? Sme vinní obaja (každý iba pred sebou a každý iba svojím spôsobom) slepému svetu na očiach. Túto noc: nehovorme si pravdu, neklamme si. Odpusťme si, no nie navzájom. Zajtra ráno bude čas na banalitu. (Budem predstierať vymyslenú postavu z tvojho ozajstného príbehu. Slová zo slovníka mlčaní, len preto, aby si sa čím skôr vrátila do svojho tela.)
2. Prvý a skutočne chcem, aby to bolo aj posledný raz, otváram oči rýchlym kľúčom jemnej čiernej bielizne medzi tvojimi ešte stále dievčenskými lopatkami.
Krádež v parfumérii
1. Ostal mi len čierny zošit plný zabudnutých omylov. Prestal som vážiť na lekárenskych váhach viac-menej zanedbateľnú vulgárnosť, pri náhodných pomeroch už nekladiem druhým stranám nepríjemné otázky a moja povestná citlivosť ostala v jednej z ranných záložní. Som ešte stále vyhľadávaný maznáčik, no nie preto som včera prestal ľutovať vyvetranú krásu ozajstných, ale neuskutočnených vzťahov. Vybodnúť sa na slová, čo si si sľubovala pri prvých písmenách šlabikára? Bolo to tak dávno… Aj ja som musel nejako prežiť, bez seba.
2. Jej stehná sú dnes otvorenou knihou. Tak poďme, poďme na to… Ovocie sa rozbalí, noc sa do nás vyzlečie, a pod pultom parfumérie…
