A je tu koniec demokracie na Slovensku. Významná európska inštitúcia zasahuje do práce parlamentu. Opozícia bije na poplach. Médiá protestujú a Slovenský syndikát novinárov má vážne výhrady. Tlačový zákon zlikviduje slobodu slova – zachráň sa, kto môžeš! Hysterické tóny nie sú v politike nič nezvyčajné. Herecký výkon je potrebný, aby dodal snahe politikov presvedčivosť. Zvyčajne v ňom však zaniknú argumenty a motivácia účastníkov sporu. Takže o čom je „kladivo na slobodu slova“? Minister kultúry Marek Maďarič predkladá zákon v situácii, ktorá je, a to si povedzme rovno, viac ako nešťastná. Mediálny priestor je voči súčasnej vláde od začiatku vyslovene nepriateľský. Vládna koalícia však na to reagovala dosť nezmyselne. Úvahy o štátnych médiách a stanovovaní podmienok, ktoré treba splniť, ak sa niekto chce stať novinárom, boli omylom. Novinári by síce mali spĺňať isté kritériá, ale tie má stanovovať stavovská organizácia, nie štát. Vláda musí síce mať dostatočný priestor v médiách. A práve to elegantne rieši návrh tlačového zákona. Minister kultúry síce opakuje, že nový zákon má byť pre ľudí, nie pre politikov – ale vôbec by to robiť nemusel. Politici musia mať v médiách reálny priestor. Právo na reakciu je preto výborný nástroj demokracie a nebude slúžiť len tejto vláde. Len krátke pripomenutie: záver Dzurindovej vlády sa niesol v znamení tvrdej mediálnej kritiky a hysterických reakcií vtedajšieho premiéra, že nemôže dostatočne reagovať. Právo na reakciu by naozaj nebola žiadna katastrofa – ak neveríte, čítajte v Slove stranu štyri. Je tiež potrebné povedať, že predkladaný návrh by mal byť spresnený. To však nie je dôvod na hystériu. Veď ešte len prichádza do parlamentu. K dispozícii je navyše dosť príkladov zo zahraničia. Nedávno sa právom na reakciu zaoberal ústavný súd v Nemecku a jeho závery sú inšpiratívne. Záver: vláda predkladá návrh zákona, ktorý zlepší jej mediálnu pozíciu a obsahuje príliš široké ustanovenia. Toľko vecný pohľad. A čo to má spoločné s demokraciou? Zdá sa, že vôbec nič. Ale v hysterickom opare sa mihá oveľa hlbší problém ako konkrétna podoba zákona: starý problém spolužitia kapitalizmu a demokracie. Hoci kapitalizmus výrazne prispel k nastoleniu demokracie, neznamená to, že ide o harmonické manželstvo. On aj ona vedia, že sú schopní žiť aj oddelene. Konkubinát kapitalizmu s najzvrhlejšími formami diktatúry nie je ani dnes nič výnimočné. Zahadzovanie sa demokracie s otrokárstvom tiež nebolo len chvíľková strata súdnosti. Kríza tohto spolužitia naberá na obrátkach. Stále častejšie musí jeden (demokracia) ustúpiť. Kedysi platilo, že demokracia sa končí pred bránami fabriky. Lenže továrenské pravidlá hry sa potichu rozšírili do rôznych oblastí, vrátane médií. Nový tlačový zákon preto naráža na dve nezlučiteľné logiky. Kapitalistická je jasná. Ak ako majiteľ platím nejaké médium, je mojím vlastníctvom, a preto s ním môžem nakladať, ako chcem. A dávať povinne priestor niekomu inému je šliapanie po mojich právach vlastníka. Demokratická logika však konštatuje, že občan musí mať právo na slobodu názoru. Lenže právo ešte nezaručuje aj reálnu možnosť. Nestačí vyrozprávať sa pri pive. Treba mať možnosť hovoriť v médiách, pretože ony sú výsostným prostriedkom politickej komunikácie. Ak niekto vlastní bez akýchkoľvek obmedzení mienkotvorné médium, automaticky porušuje práva iných. Nový tlačový zákon tak v skutočnosti môže byť šancou pre demokraciu. Isté je zatiaľ len to, že jeho úspech spoznáme podľa hysterickej reakcie majiteľov médií.
