Za príčinu súčasných problémov Kene sa označuje zakorenená etnická rivalita, cynická politická kalkulácia či kombinácia oboch javov. Zmanipulované voľby boli vraj nechceným katalyzátorom zapaľujúcim latentnú kmeňovú nenávisť. Terčom kritiky sa stal aj britský imperializmus, ktorý kedysi vládol podľa starej rímskej zásady „rozdeľuj a panuj“. Hoci na každom z týchto vysvetlení je trochu pravdy, všeobecne sa podceňujú vždy delikátne vzťahy medzi etnicitou, politizovaným tribalizmom a štátom – koloniálnym či nezávislým – ako priestorom súťaže o vždy nerovný prístup k moci. Ako môžu spoluhráči týchto faktorov osvetliť pokračujúcu krízu v Keni? Koloniálny výtvor Na území dnes známom ako „Keňa“ neexistoval ešte v 19. storočí štát. Politická príslušnosť a etnicita obyvateľov územia sa formovala podľa spôsobu ich obživy: podľa toho, či sa venovali pestovaniu plodín (usadený spôsob), pastierstvu (migračný spôsob), prípadne kombinovali oba spôsoby hospodárstva. Existujúce etnické skupiny neboli ešte centralizované, neboli však už ani „kmeňovými spoločenstvami“. Spoločenské usporiadanie sa zakladalo na patriarchálnych rodových líniách, alianciách budovaných manželstvami, na vekových skupinách, obchodných partnerstvách, skupinách klientov okolo patrónov atď. Etnické skupiny vznikali skôr na základe vnútornej debaty o tom, ako získať česť v nerovnom živote patrónov a klientov, a nie na základe solidarity voči cudzincom. Hospodárstvo bolo často skôr komplementárne ako konkurenčné a malo rozdielne špecializácie. Takúto interetnicitu – ktorá samozrejme neexistovala bez vnútorných pnutí – umožňovala neexistencia centrálnej moci, ktorá by zoradila skupiny do hierarchických vzťahov. Pri takejto decentralizácii a malom množstve obyvateľov nemohla žiadna trvalá „kmeňová rivalita“ existovať. Moderného démona Leviatana – štát – priviezla európska koloniálna moc koncom 19. storočia. Rovnako ako iné africké štáty, aj tento stvorila silou. Britskí predstavitelia sa spojili s africkými lídrami, príliš slabými na to, aby pre Britov predstavovali rivalov, a v regulácii incidentov s potenciálne všemocnými bielymi osadníkmi urobili len veľmi málo. Koloniálny štát – znepokojený v tom čase aj indickým vicekráľom – sa zodpovedal v prvom rade Westminsteru a do istej miery sa usiloval zmierňovať konflikty medzi Afričanmi a osadníkmi. Bieli osadníci i Afričania kolonizovali štát a všetko, čo poskytoval. Rôznorodá mozaika roztrúsených uzlov sociálne produktívnej energie sa s novými kenskými hranicami zmenila na štruktúrovanú pyramídu ziskov a moci. Tie sa nerovnako rozdeľovali medzi dvomi centrami – medzi „bielym“ a medzi „čiernym“; a medzi mnohé, čoraz marginálnejšie periférie. Bieli osadníci získali 20% najlepšej kenskej ornej pôdy. Keďže ale nedokázali dostatočne naplniť štátnu pokladnicu a blokovali možnosti pre Afričanov, Briti na zvyšných 80-tich percentách pôdy čoraz silnejšie podporovali farmárčenie Afričanov. Vtedy sa druhým ekonomickým centrom stala krajina Kikujov. Žilo v nej 20% obyvateľstva, nachádzala sa blízko hlavného mesta Nairobi, vládlo v nej relatívne chladnejšie podnebie a bola príťažlivá aj pre misionárov, pretože sa v nej sústredilo viac škôl ako v iných časti krajiny. Vďaka geografickej polohe tak Kikujovia dostali výbornú príležitosť zarábať (čo je pre politické ambície nevyhnutné) a získavať moderné schopnosti spoločenského riadenia. Mnohé druhy nacionalizmu sa v kolonizovaných spoločnostiach rodia medzi tými, ktorí v koloniálnom systéme uspejú najlepšie a sú preň preto najpotrebnejší. Ich frustrácia je najpálčivejšia, príležitosť najväčšia. Tento fenomén vysvetľuje vedúcu úlohu Kikujov v kenskom protikoloniálnom boji (hoci to nevysvetľuje ich zapojenie do povstania Mau Mau, ktoré bude vyžadovať ďalšie vysvetlenie, pretože pre pochopenie súčasnosti je kľúčové). Sociálna transformácia V nových podmienkach sa pokúšali uspieť aj iné, nie tak dobre postavené etnické skupiny. Často ich viedol lokálpatriotizmus inšpirovaný bibliami preloženými do miestnych jazykov, hovoriacimi o zotročených ľuďoch, z ktorých sa stali nomádske národy. V kombinácii nádeje a zúfalstva sa z biednych periférií začali postupne presúvať a uplatňovať sa v medzerách na trhu práce: na železnici, na farmách a plantážach bielych osadníkov, v domácich službách či v polícii a armáde. Ďalší zas získali kontrolu nad obchodom s dobytkom. Úradníci a zamestnávatelia rozličné tendencie využívali a vytvárali stereotypné predstavy o predpokladaných „typických“ kvalitách jednotlivých etnických skupín. Briti tým, že robili rozdiely v potenciáli sociálnej mobility, ešte väčšmi upevnili priepasti medzi etnikami. Vznik etnického sebauvedomenia vyvolali aj lokálne debaty o vzťahoch medzi pohlaviami, generáciami, bohatými a chudobnými. Staršie druhy nerovností sa transformovali do nových rozdielov, menej citlivých na existujúce pravidlá cti a morálky. Diferenciácia sa neprejavila nikde tak vypuklo ako medzi Kikujmi. Jej dôsledky sa politicky akútnymi stali po roku 1945, keď osadníci – zamestnávatelia z vysočín Veľkej priekopovej prepadliny zmechanizovali produkciu a početná diaspóra Kikujov, ktorí v oblasti pracovali na farmách, odmietla zhoršené podmienky. Keďže vo svojich domácich „rezerváciách“ nedokázali získať majetok naspäť, stali sa z nich obyvatelia slumov v Nairobi. Naliehavá otázka ako žiť život ctihodného Kikuja oddeľovala aktivistov hnutia Mau Mau od politicky konzervatívnych bohatých patrónov pod vedením Jomo Kenyatta, ktorí ich v prvej fáze inšpirovali. Politický zápas Nasledujúce horory povstania Mau Mau z 50-tych rokov 20-teho storočia ukázali, že represívny potenciál koloniálneho štátu je príliš úzko spojený s osadníkmi, jeho najsilnejšími klientmi. No relatívne pokojná dekolonizácia v 1963 takisto dokázala výhody odchádzajúcej štátnej moci, ktorá nezávisela iba na svojich lokálnych koreňoch. To kontrastovalo s horúcim koncom v Rhodézii. Postkoloniálny štát – z dobrých dôvodov zakorenený v spoločnosti plnej konkurencie – je opäť iný. Štát bol totiž jediným spôsobom, akým sa mohli Afričania snažiť dostať do rozhodujúcich výšok hospodárstva, napriek rasovo definovaným záujmom – v poľnohospodárstve, obchode i financiách. V posledných rokoch kvôli naplneniu vonkajšej požiadavky „liberalizácie“ pokračoval v tejto úlohe ešte scestnejšími spôsobmi. Prístup k jeho moci je rozhodujúci. Koncentruje sa vo výkonnej funkcii priamo voleného prezidenta schopného manipulovať všetkými verejnými inštitúciami, vrátane parlamentu voleného v jednomandátových volebných okrskoch, ktorých hranice kopírujú bývalé kmeňové teritóriá. V dôsledku toho sa súťaž o podiel na moci dostala do vleku vnútroetnickej lojality a kmeňovej rivality. Prezident Kenyatta a jeho elita z radov Kikujov upokojila frustrovanú česť ich vlastných chudobných osídľovaním bývalých „bielych vysočín“ (hoci väčšina z nich historicky patrila menej uprednostňovaným skupinám Masajov a Kalendžinov). Jeho nástupca Daniel Arap Moi nemal dostatok priestoru na umiestnenie chudobných z vlastnej skupiny Kalendžin, a tak pre nich vytvoril etnickú elitu. Politici vo všeobecnosti ospravedlňujú privilégiá vytĺkaním etnických výhod zo štátu. No v Keni, rovnako ako inde, sa tento prístup dostával pod stále väčší tlak. Ostrosť súťaže o podiel na moci postupne stúpala – s rastúcou populáciou, s vysychajúcimi úrodnými dažďami príležitostí v dôsledku postkoloniálnej afrikanizácie, znižujúcimi sa cenami primárnych komodít na svetových trhoch. Pre Kenyattu bolo viac-menej ľahké zabezpečiť, aby sa prakticky každý cez etnické koalície dostal k svojmu „sústu“. Na etnických koalíciách závisela parlamentná väčšina. Pre Moia to bolo zložitejšie. Keďže sa v politickej súťaži hralo čoraz o viac, atraktívnejšie bolo odmeňovať spojencov spomedzi vlastnej etnickej skupiny na úkor tých, ktorí sa stali kmeňovými rivalmi v prístupe k pôde, bývaniu v mestách či obchodným príležitostiam. S každými „kúpenými“ voľbami rástol hnev obyvateľov Kene. A to do až do takej miery, že sa vytvoril tlak na ústavnú zmenu – posilnenie parlamentu na úkor prezidenta. Národná premena? Nový prezident Mwai Kibaki bol zvolený v roku 2002, aby „vyčistil Augiášov chliev“. No svojím konaním sklamal všetkých okrem úzkeho kruhu spojencov spomedzi Kikujov. V prezidentských voľbách 27. decembra 2007 podľa mnohých porušil aj veľmi voľné pravidlá kenskej politickej súťaže, a to bola posledná kvapka. Zmierenie neuľahčuje ani fakt, že opozícia bola len o niečo menej úspešná v manipulácii volieb. Časť z násilností opozície má politický podtext. Ako ukazujú nájazdy „bojovníkov“ Kalendžinov proti „imigrantom“ Kikujom vo Veľkej priekopovej prepadline, elitami riadený tribalizmus sa môže zmeniť na niečo podobné ako povstanie Mau Mau. Teda na vnútornú, generačnú, etnickú revoltu voči kompromisom medzi novovzniknutou elitou Kalendžinov a „starou elitou“ Kikujov. V Keni dnes pôsobia dva veľmi rozdielne procesy: vnútroetnické rozbroje a medzikmeňová rivalita. Žiaden z nich sa bez zmeny pravidiel politickej súťaže o moc v postkoloniálnom štáte neupokojí. Nebude môcť byť tak úzko spojený so svojimi najsilnejšími klientmi a služby ponúkať všetkým Keňanom. Len tak sa môžu začať cítiť väčšmi ako občania a menej ako etnicky definovaní klienti. A to je veľká úloha. Keňa má pred sebou dva scenáre. Na jednej strane môže normálnu interetnicitu každodenného života otráviť nedávne násilie, čo povedie k zlyhaniu štátu. Druhou možnosťou je, že šok presvedčí elitu o starej pravde, že štát bez možnosti zmeny je štátom bez možnosti prežiť. Analýza bola uverejnená na stránkach organizácie Open Democracy, www.opendemocracy.net Redakčne upravené
