Kedy možno vyčítať a súdiť?

V časti českej tlače sa ozvali ostré odsudzujúce slová, že prezident republiky udelil k 28. októbru vyznamenanie filmovému režisérovi Vávrovi. Dotyčný režisér začal totiž režírovať v časoch Protektorátu Böhmen und Mähren a podarilo sa mu režírovať filmy napriek všetkým politickým premenám a zvratom, ktoré Československo či Česko postihli v druhej polovici minulého storočia. Ja osobne si režiséra Vávru vážim za film Kladivo na čarodejnice, o ktorom sa na stránkach tohto týždenníka svojho času písalo. Zároveň (hoci nie som odborník na filmové umenie) musím konštatovať, že Vávra výborne zvládol techniku režisérskeho remesla. Vyčítať mu možno filmy, ktoré režíroval po februári 1948. Lenže, nie je viacero režisérov, ktorí majú na konte podobné filmy? Ako sa napríklad volala dvojica renomovaných režisérov, ktorí v službách dobovej propagandy nakrútili film Únos? Podobne je to napríklad s českými populárnymi hviezdami pop-music, ako sú Gott alebo Vondráčková. Možno im jedine vyčítať, že si príslušné spevácke umenie osvojili natoľko, že ich za bývalého režimu ovenčili príslušnými titulmi a v Česku sú obľúbení dodnes. Ešte komickejšie by hádam bolo, ak by sme začali vymenovávať úlohy, ktoré hrali ešte aj dnes populárni herci. Ostatne, po nacistickej okupácii boli kruto prenasledované dve české herečky, ktoré sa previnili predovšetkým tým, že boli až príliš pekné. Lída Baarová urobila osudovú chybu, že nešla hrať do Hollywoodu, ale do nemeckého Babelsbergu. Nik ju asi neinformoval, že ríšsky minister propagandy Goebbels mal špeciálny záujem o herečky. V prípade Baarovej jeho záujem prekročil zvyčajnú mieru a Magda Goebbelsová, ktorú si zasa vážil Hitler, rozpútala škandál. Hoci po vojne nedokázali, že by Baarová bola kolaborovala s nacistami, ako „Goebbelsova fľandra“ si skúsila svoje… V podobnej situácii sa ocitla aj herečka Alina Mandlová, ktorú zasa podozrievali, že mala „čosi“ s protektorátnym štátnym tajomníkom K. H. Frankom. Inak to bolo s populárnym komikom Vlastom Burianom. Ten pre nacistov, spolu s Járom Kohoutom, urobil niekoľko rozhlasových politických kabaretov, kde sa vysmieval z Beneša a Židov. Po vojne bol Vlasta Burian istý čas prenasledovaný ako kolaborant. Nakoniec dokonca aj bývalý režim musel akceptovať názor verejnej mienky, že by Vlastovi Burianovi mali povoliť hrať. Stačilo, aby účinkoval v jednom propagandistickom filme Sliepka a kostolník, ktorý propagoval združstevňovanie. Zložitejší osud mal Jára Kohout. Ten ušiel na Západ a politické kabarety robil tentoraz v Slobodnej Európe s protikomunistickým zameraním. Pointa toho príbehu je nečakaná. Aby sa spevák Laufer dostal z istých nepríjemností, napísal text k piesni Dopis Slobodnej Európe, ktorú potom aj spieval. Istý český internetový novinár napísal, že poetická úroveň tohto textu pripomína Švandrlíkovho Jásánka z Čiernych barónov. Mne osobne napadá, že text bol napísaný tak, že pozornejší poslucháč ho mohol chápať skôr ako paródiu. Keď už okolo 90-ročný Jára Kohout navštívil svoju vlasť, vystúpil v televízii so spevákom Lauferom. Istotne poznal jeho „poetický“ výtvor. V minulom storočí sa objavili režimy, ktoré pre svoje ideologické a politické ciele využívali aj umenie. Ak umelci nechceli stratiť divákov a poslucháčov, museli nájsť nejaký kompromis medzi svojím svedomím a požiadavkami režimu. Ak by sa mu neboli podriadili, museli by si hľadať inú profesiu. Čo mali teda robiť? Českí umelci museli prísť na zhromaždenie odsudzujúce atentát na Heydricha a československí zasa museli podpísať dokument odsudzujúci Chartu 77. Otázku možno iba zopakovať… Autor je publicista