Keď zlyháva pamäť národa

Vyše štyridsať rokov sa okresy predbiehali v tom, kto dosiahne vo voľbách najvyššiu účasť. Deväťdesiatsedem, osem, či dokonca deväťdesiatdeväť celých a deväť desatín percenta… Súčasní poslanci národnej rady ich však všetkých strčili do vrecka. Minulý týždeň napočítali vo volebnej schránke zo stoštyridsiatich štyroch rozdaných lístkov stoštyridsaťpäť. Teda takmer stosedempercentné hlasovanie. Zhodou okolností sa to stalo pri rozhodovaní o novom predsedovi Správnej rady Ústavu pamäti národa, ktorý sa má zaoberať okrem iného rozličnými manipulačnými praktikami bývalých nedemokratických režimov. Ale ani tieto vysoké počty kandidátovi vládnej koalície nepomohli. Získal totiž iba sedemdesiatdva hlasov, a tak sa voľba musela o dva dni zopakovať. Na štvrtý pokus Slovenskej národnej strane vyšlo, aby sa šéfom tejto bohumilej organizácie stal jej nominant – tridsaťročný historik z Matice slovenskej. Proti gustu žiaden dišputát, navyše mladí majú dnes zelenú. Napriek tomu postaviť na čelo takej významnej organizácie málo skúseného človeka je prinajmenšom odvážne. Okrem hlbších vedomostí z práva, histórie a jej súvislosti so súčasnosťou, si to vyžaduje širšie kontakty v politickej sfére. V tom smere by možno nebol zlý najvážnejší protikandidát František Mikloško. Lenže ten by mal zase politické kontakty nevyvážené, najmä keď opätovne vyhlasoval, že sa nemieni vzdať poslaneckého mandátu. Iste, aj Ivan Petranský pred ,,svojím“ prvým kolom všeličo deklaroval. Mnohým zostáva v pamäti jeho tvrdenie, že činitelia vojnového slovenského štátu už boli dostatočne potrestaní, a preto by mal ústav sústrediť pozornosť na roky budovania socializmu. A tak sa netreba čudovať, že historik a vicepremiér v jednej osobe, Dušan Čaplovič, nebol jeho kandidatúrou veľmi nadšený. Až tak veľmi, že sa o ňom začalo šuškať, že sa postaral o počiatočné nezvolenie Petranského. Ján Slota k tomu v televízii štipľavo dodal, že Čaplovič niekedy rýchlejšie rozpráva ako myslí. O lídrovi SNS sa to v nedávnej minulosti nedalo povedať. On často rozprával bez toho, aby myslel vôbec. Zákony o zriadení a fungovaní Ústavu pamäti národa však hovoria jasnou rečou: úrad sa má zaoberať aj obdobím ľudáckej neslobody v rokoch 1939 až 1945. Túto ,,epizódu“ novodobých dejín zámerne obchádzal už Petranského predchodca, veľký demokrat a kresťan Ján Langoš. A to v personálnom obsadení i v nepomerných výsledkoch práce v porovnaní s rokmi 1948 – 1989. Za päť rokov svojej činnosti ústav vydal iba neúplný zoznam nemovitostí, o ktoré fašizujúci režim počas vojny okradol Židov. Pochopiteľne, bez mien arizátorov. Politicky neskúseného Petranského zrejme pred druhým kolom voľby ktosi napochytro preškolil, a tak trocha zmenil slovník aj vyhlasované priority. O slovenskom štáte a jeho vodcovi, katolíckom kňazovi, sa už vyslovoval opatrnejšie. Napriek tomu sa dá ťažko predstaviť, že si zachová objektívne stanovisko, keď napríklad opäť dôjde na pretras spolupráca Tisovho obdivovateľa, arcibiskupa Ján Sokola s komunistickou ŠtB a so záhadne stratenými dokumentmi súvisiacimi s touto témou. Riadenie ústavu si, samozrejme, vyžaduje manažérske schopnosti a určitú taktnosť. O tom, že ich ovláda, Petranský ešte nemal kedy presvedčiť, zatiaľ neviedol nijaký pracovný tím. Je o to povážlivejšie, že ho SNS na tento post navrhla. Pravda, jej predchádzajúci kandidáti boli ešte absurdnejší. A tak sa ani niet čo čudovať, že Ústav pamäti národa po zvolení Petranského, tesne pred jeho nástupom do funkcie, na internete urýchlene zverejnil informácie o počte osôb zapísaných do Súpisu Židov. Tento tragický zoznam vznikol vo februári 1942 na základe nariadenia vtedajšieho ministerstva vnútra. Stal sa podkladom na deportáciu nechcených ,,blížnych našich“ zo Slovenska do táborov smrti. Prvé transporty do poľského Osvienčimu odišli už koncom marca. V každom prípade by mal ústav a jeho nový predstaviteľ ostať pod drobnohľadom. A to nielen parlamentu a Čaploviča, ktorý má vo vláde na starosti aj ľudskoprávne otázky. Bolo by dobré rozšíriť pôsobnosť ústavu o staršie obdobia. Prinajmenšom od októbra 1938. Veď tvrdé opatrenia proti Židom, ale aj proti demokratom a ľavicovej časti politického spektra prijala už Tisova autonómna vláda. Ďuricovi, Vnukovi a iným historikom blízkym Matici sa ťažko priznáva, že ľudáci tak konali z vlastnej vôle a presvedčenia, ešte bez ochrannej ruky hitlerovského Nemecka. A prvé obete fašizmu si vyžiadala okupácia južného Slovenska horthyovcami po viedenskej arbitráži. Ideológom SMK tiež nie je príjemné pripomínať, že sa na tom podieľali aj Maďari, ktorí boli niekedy československými občanmi. Iste, aby sa spravodlivosti urobilo zadosť, mohlo by sa ísť ešte hlbšie do histórie. Aj prvá republika mala tienisté stránky, vrátane beztrestného strieľania do štrajkujúcich robotníkov a roľníkov. O rokoch najtvrdšej maďarizácie na začiatku minulého storočia a represáliách počas prvej svetovej vojny ani nehovoriac. Zatiaľ však stačí, aby vláda aj opozícia žiadali a dohliadli, aby Ústav pamäti národa pracoval zodpovedne a objektívne. Bez toho, aby sa do jeho činnosti zaťahovali rozličné pochybné ciele politických strán, záujmových a násilne ideologizujúcich skupín. Autor je spolupracovník Slova