Fedor Flašík, marketingový poradca
Fedora Flašíka preslávil Robert Fico tým, že vie z vody urobiť kokakolu. Doteraz pracoval na troch volebných kampaniach: pre HZDS, DÚ a naposledy pre Smer. To už však nešlo len o profesionálnu prácu – je jeho radovým členom. Obdivuje ruskú reklamu a a pripúšťa, že malý podvod je v reklame prípustný. Má pocit, že niektorí politici sú ako vybité baterky a 99,9 percenta z nich je zlým politickým produktom. Fedor Flašík tvrdí, že komunistov do parlamentu doviedol Mikuláš Dzurinda. Už z tohto výpočtu je jasné, že je kontroverznou osobou. S Fedorom Flašíkom sme sa stretli v jednej bratislavskej reštaurácii. Objednal si netradičný nápoj: čierny čaj s mliekom a medom. Človek si pri rozhovore s ním musí dať pozor – sedí predsa oproti najväčšiemu imidžmakerovi na Slovensku. Jeho zamestnaním je urobiť klientov takými, aby sa ľuďom páčili. Jeho sarkazmus a ľahostajnosť voči tomu, čo si o ňom myslia iní, tak môžu byť rovnako užitočné, ako sú vraj prirodzené. Po voľbách ste povedali, že ich výsledku nerozumiete. Medzitým ste si dali urobiť prieskum s 1300 respondentmi. Čo vám z neho vyšlo? – V princípe, kontinuálne ako prišiel deň volieb, začal sa i náš prieskum. Viac-menej okrem vecí, ktoré už boli publikované, vyšla naša kampaň vo všetkých ukazovateľoch najpozitívnejšie. Mňa skôr zaujímalo to, prečo sa volič rozhodol, ako sa rozhodol. Keby som to mal veľmi zjednodušiť a trochu aj zľahčiť, tak by som to sformuloval, že slovenský volič je konzervatívny, nerád ide do nejakej neistoty a vkladá prehnané nádeje do vstupu do Európskej únie a NATO. Myslí si, že dňom vstupu nastane pre neho blahobyt bez toho, že by pre to musel niečo urobiť. Povedal som to pomerne vulgárne a zjednodušil som celú schému, ale asi tak nám to vyšlo. Keby som to chcel ešte viac zvulgarizovať, tak z tých prieskumov vychádzali indície, že napríklad dnes mám mesačne desaťtisíc korún a po vstupe do EÚ budem mať desaťtisíc eur vynásobené 40, takže zarobím 40 tisíc korún. Až takéto zjednodušené myslenie mala časť voličov pri tom, ako sa rozhodovala. To je, samozrejme, strašné a mne behal mráz po chrbte, keď som to videl, lebo realita bude úplne iná. Človek nevie, čo môže očakávať od vstupu do Európskej únie. Samozrejme, že existujú výhody, ale je tam aj množstvo rizík. Ako to, podľa vás, ovplyvní politickú scénu? – Hlavne v prvých rokoch môže dôjsť vo voličskej základni k úžasnému rozčarovaniu, čo je živná pôda pre extrémistické politické strany. Zažili to Rakúšania s Haiderom i Francúzi s Le Pennom. Presne takýto Le Penn alebo Haider môže veľmi výrazne ovplyvniť politickú scénu. On skrátka vznikne. Nie však z existujúcich politických strán, ale chopí sa toho nejaký schopný rétor. Podceňujeme vstup do EÚ v tom zmysle, že kampaň neprebieha a veci sa nevysvetľujú. Hovorí sa o EÚ ako o matke, ktorá nás zachráni, prijme na svoje prsia a bude nás dojčiť a nám bude dobre, budeme stále len piť a zabávať sa. Ale Európska únia nie je žiadna rímska vlčica a ten príbeh bude o niečom inom. Znamená to teda, že ľudí vystrašili vaše „holé zadky“? – Nie. Stále hovorím, že kampaň ako taká nemá veľký vplyv na volebný výsledok. Sú to maximálne dve až tri percentá ľudí, ktorí sa môžu rozhodnúť na základe volebnej kampane. Keď ju nerobíte, môžete stratiť desať. To je moja teória. Vážne si myslím, že kampaň vám veľa neprinesie. Len čo by ju však strana nerobila, stratila by sa a ľudia by na ňu zabudli. Tvrdím, že pokles môže byť v tomto prípade veľmi dramatický. Často hovoríte, že celému úspechu strany dáva politik 70 percent a 30 percent predstavuje jeho predávanie, marketing. Nepodpísalo sa pod váš volebný výsledok aj to, že tých tridsať ste sa usilovali zvýšiť na päťdesiat? – Ťažko povedať. Neprikladal by som tomu veľký dôraz. Viem, že vznikla mediálna eufória, že Smer kampaň prepálil. To sú také nepodložené veci. Voľby podľa mňa preto tak dopadli, lebo ľudia uverili vstupu do EÚ a NATO a báli sa – lebo ešte stále boli voľby o Mečiarovi – že by sa Mečiar mohol nejakým spôsobom spojiť so Smerom a to by zabránilo vstupu do EÚ. To sú skôr politické veci, ktoré sa možno trochu podcenili. Takže radikálna generačná výmena politikov sa nekonala. – V Smere áno. Aj celkovo v parlamente je nových sto poslancov zo 150, čo nikdy nebolo. Musia sa však aj tí noví politici stať autonómnejší a nezávislejší od straníckych aparátov. Myslím si, že majú slobodnejšie myslenie a aspoň na chodbe vyslovia svoj názor. Pozitívne je, že aspoň rozmýšľajú o tom, či je to dobré, nie je, či to má logiku. Politická výmena sa nedá urobiť naraz, treba na to dve až tri volebné obdobia. Často sa opakuje vaša fráza, že politik je tovar, a vy ste na to už viackrát reagovali, že ste to mysleli obrazne. Napriek tomu, aký je podľa vás rozdiel medzi politickým a produktovým marketingom? – Veľa zákonitostí je rovnakých. Do fázy, keď chcem určité myšlienky zhmotniť, majú veľa spoločného. Billboardy sú len jedna tretina práce politického marketingu. Zvyšné dve tretiny možno nevidno na prvý pohľad, ale pracujú podprahovo, od jedného mediálneho výstupu k druhému. Je to ako pyramída, ktorá sa skladá z drobných kamienkov. To už je úplne rozdielne ako v produktovej reklame. Ak však idem výtvarne spracovať nejaký billboard, musím vedieť, čo je dominantné, či fotografia, alebo slogan. Tam už musím pracovať veľmi komerčne, ako pri produktovej reklame. Spomínali ste mediálne vystúpenia. Hovorilo sa, že Magde Vášáryovej nakoniec uškodilo jej vystúpenie v diskusnej relácii Sito. Rovnako sa spomínalo aj to, že Robert Fico v tom istom programe pred voľbami nedostatočne zamietol povolebnú spoluprácu s HZDS. Myslíte si, že aj to malo nejaký vplyv na voličov? – Nie, to by sme tej relácii prisudzovali nadpozemské schopnosti ovplyvňovať. Čo sa týka pani Vášáryovej, či bolo jej vystúpenie úspešné alebo neúspešné – to je subjektívny pohľad človeka. Osobne si skôr myslím, že u nás to má žena v politike trojnásobne až desaťnásobne ťažšie ako muž. Sme spoločnosť plná predsudkov, muži si stále osobujú právo geniality a posledného slova a ženy sú v riadiacich funkciách stále len nutné zlo. Stále ich najradšej vidia niekde v posteli či kuchyni. A je to zlé, sprostosť. Na to každá patriarchálna spoločnosť doplatí. Pre to je na svete približne polovica žien a mužov, aby sa takým spôsobom aj podieľali na vývoji spoločnosti. Potom by spoločnosť mohla byť milšia, láskavejšia, ale aj racionálna, pragmatická a menej emotívna. A tak je to aj vymyslené, preto má muž a žena dieťa. Príroda to tak vymyslela a my sa to teraz snažíme potlačiť. Takže to bola príčina neúspechu pani Vášáryovej. Mohla by byť najlepšia, ale spoločnosť si nevie predstaviť, že by prezidentkou bola akákoľvek žena. Čo sa týka Sita, v ktorom bol pán Fico, nevidel by som tam nejaký problém. Možno, že už bol unavený, keďže to bol posledný deň kampane. Nemyslím si, že by to bola relácia, ktorá by ovplyvnila voličov. Usilovali ste sa vy takým vysokým postavením Moniky Beňovej v kampani rozbiť tieto stereotypy? – Snažili. Zvolili sme si Moniku Beňovú ako symbol a ona potiahla ďalšie ženy za sebou. Mali sme slušné zastúpenie žien na zvoliteľných miestach. Vďaka tomu, že aj v predsedníctve strany je dosť žien, presadili sme ich veľa aj do regionálnych štruktúr. Myslím si, že Robert Fico je v tomto veľký džentlmen a rád spolupracuje s múdrymi ženami. Ako ste stavali kampaň práve u Moniky Beňovej? – Ako mladú perspektívnu vzdelanú ženu, ktorá je matkou štrnásťročného syna, študentkou vysokej školy so všetkými starosťami, ako majú ženy, s tým, že sa sústredila na zahraničný rozmer. Robert Fico zastupoval v kampani slogan poriadok a slušný život. Nenazval by som to však nejakým cieľavedomým stavaním, vyšlo to prirodzene, keďže Monika Beňová bola v strane od jej založenia. Vedela o tom najviac, budovala regionálne štruktúry. V politike sa vždy brali politici ako určité symboly dokonalosti. Ešte aj vo svojej každodennosti musia byť dokonalí. Keď robíte kampaň, tak s nimi žijete a musíte ich brať ako obyčajných ľudí. Potrebujete určitý nadhľad. Pomáha vám i to, že sám seba označujete za recesistu? – Určite. Pomáha mi vôbec môj pohľad na život. Mám stále dilemu, či ľudia chcú vidieť politika ako dokonalého. Nemyslím si to. Len, bohužiaľ, u nás je to ešte pomerne komplikované. Podľa mňa by ľudia radšej videli politika ako normálneho so všetkými kotrmelcami. To len médiá majú takú predstavu. Prečo napríklad ľudia milujú Chaplina, Fantozziho či Funesa? Veď tie ich príbehy boli často tragikomédie. Auto ich prešlo, ruku odtrhlo a my sme sa na tom riadne smiali. Zrazu videli, že aj ten na tom plátne, ktorý im bol podsúvaný ako nejaká veličina, je ešte väčší smoliar či nemehlo. Normálny človek sa pri dokonalom cíti hlúpo. Na Slovensku je problém, prečo je u nás toľko závisti a nevraživosti, aj keď si to nikto nepripustí. Je to tým, že ľudia nemajú radi úspešných ľudí. Nezmyselne, pretože nikto nepovedal, že čím viac bude úspešných ľudí, tým máš na to aj ty väčšiu šancu. Ak by som mohol, tak by som politikov rád predstavil ako bežných ľudí, ktorí si zabudnú veci, zvýšia hlas a potom sa musia ospravedlniť. Myslím si, že čím ďalej to takto pôjde v politickom marketingu, tak tým to bude ľudskejšie. Už skončil čas vodcov a vševedkov. Ľudia skôr uveria tomu, že som síce napríklad dobrý spisovateľ, ale neviem, kam má smerovať slovenské poľnohospodárstvo, lebo na to mám experta. U nás však aj médiá tlačia politikov do takej roviny, ako keby boli polygloti. Možno je to aj tým, že novinári politikov tlačia do istej roviny… – Nechcem novinárom krivdiť, ale u nás ešte nevyrástla novinárska osobnosť, ktorá by si vyžadovala nejakú úctu. Hovorím to v dobrom. Keď aj vidíme takzvaných mienkotvorných novinárov, a keď si zoberiete ich genézu, tak zrazu zistíte, že väčšina z nich je predajných, hoci sa tvária nezávisle. A práve títo ľudia, ktorí nie sú z morálneho pohľadu čistý a mali by si tíško niekde robiť svoju prácu, tak to vyžadujú od politikov, ktorých dokážu šmahom ruky zosmiešniť a pritom sa nedokážu pozrieť objektívne na seba do zrkadla. A to sú tí mienkotvorní novinári, ktorým už na katedre žurnalistiky hustia, že vy ste tá siedma veľmoc. Tento vystrašený študent sa dostane do reálneho života s poučkou, že on so všetkými zatočí, a potom to aj tak vyzerá. Našťastie, ja som natoľko slobodný, že mne je jedno, čo si o mne píšu. Bez toho, že by som chcel znevažovať ich prácu. Rád si to prečítam, ale v niektorých článkoch vidieť tú ich žlč, najmä, keď človek pozná vzťah novinára s tým politikom. Myslím si, že politik má právo presne na taký život ako bežní občania. Skôr by to malo byť jeho pracovné súkromie, čo sa týka majetkov, spoločenskej morálky. Jasne, že nemôže chodiť opitý a kúpať sa vo fontáne, keď je poslanec, minister či premiér. Ale napríklad rodinný život už nemá čo koho zaujímať. Mne je jedno, či má minister zdravotníctva rád svoju babku, ja chcem, aby fungovalo zdravotníctvo. A nech sa vozí aj na neviemakej limuzíne a má plat trebárs milión. Žiaľ, u nás nie sú polemiky o tom, či je dobrý alebo zlý profesionál, ale za čo si postavil vilu. Otázne je, z čoho si ju postavil… – Veď na to sú orgány v trestnom konaní, tak nech to zistia. U nás sa totiž začínajú takto správať skoro všetky médiá, a potom mám pocit, že sú takmer všetky bulvárne. Na to, aby ste mohli propagovať nejakú stranu, musíte cítiť ideovú blízkosť? – Nemusíte, ale je dobré, ak to je. Robíte pre niečo, čomu veríte. Vždy je to lepšie. Je tam väčší predpoklad, že to potom bude cítiť aj z tej spolupráce. Bolo badať rozdiel medzi tým, keď ste pracovali pre HZDS, do ktorého ste nevystúpili, a Smerom, ktorého ste členom? – Myslím si, že áno. Ale musím povedať, že aj pre HZDS som sa snažil odviesť čo najprofesionálnejšiu robotu. Tam bola moja poloha úplne iná, nebol som šéfom volebného štábu, nemal som tam výrazné slovo. A HZDS ma dalo do polohy nejakého najatého človeka na určitú prácu. To sme nikdy medzi sebou neprekročili. Pri Smere je to iné. Nikdy som nebol pri zakladaní HZDS. V Smere som sa snažil mnohé veci formulovať, dávať im nejaký cieľ, vymýšľať názov, logo. Názov mimochodom vymyslela pani Beňová. K tomu má človek potom iný vzťah. Dlho sa diskutovalo o tom, kam Smer pôjde a akou bude stranou. Teraz je Smer stredoľavou stranou. Znamená to, že sa cítite stredoľavo? – Áno. Nemám s tým problém, aj keď všetci na mňa pozerajú ako na idiota. Mám veľké sociálne cítenie, vždy som ho mal aj ho budem mať a je mi jedno, ako sa to nazýva. Rád sa podelím, nemám rád biedu, násilie. Záleží mi na tom, aby to takto nebolo. Vôbec nemusím mať nálepku tvrdého pravičiara, ktorý frajersky stojí na barikádach a šliape po hlavách pracujúceho ľudu. To sú väčšinou zakomplexovaní ľudia. Hlavne u nás, keď sa vyhlasujú za kresťanských konzervatívcov, ľudových pravičiarov a najnovšie liberálov. Tvária sa, že majú nejaké hodnoty. Ak si to začnete premietať do toho, ako sa správajú, čo robia, ako konajú, tak zistíte, že to nemá vôbec nič spoločné s hodnotami, ktoré hlásajú. Je to len pokrytectvo. Smer sa dlho bránil ideologickému zameraniu. Vy ste boli zástancom toho, aby išiel takýmto smerom? – Robert Fico je predsa nositeľom takéhoto prúdu. My sme sa tomu nikdy nebránili, len sme hovorili, že Slovensko je v takom neporiadku, že tu neexistujú ľavicové a pravicové riešenia. Ortodoxné pravicové riešenia nikomu nepomáhajú, budú len viesť k sociálnym nepokojom, ale ekonomiku nezlepšia. Krajina bude viac rozháraná, rozpoltená, chaotická. Preto sme hlásali tretiu cestu, lebo Slovensko potrebuje jasné pragmatické riešenia, ktoré budú zbavené ideológie. Musím urobiť takýto Zákonník práce, lebo som pravičiar. Veď ho predsa musím urobiť tak, aby vyhovoval zamestnávateľom aj zamestnancom a v spoločnosti fungoval. Ani volič sa vraj už nerozhoduje medzi pravicou a ľavicou. Takže ste zvolili kompromis? – Aj Európa je dnes v stave, že ani ľavicové nie je to ľavicové, čo bolo v 70. rokoch. Rovnako je to aj s pravicou. Aj medzi nimi sa už pomaly začínajú stierať ostré hrany. Sociálna demokracia dnes má veľmi pragmatické pravicové riešenia. Zoberme si druhé volebné obdobie ČSSD v Čechách. Tá krajina nejakým spôsobom funguje a oveľa lepšie ako tá naša, kde my máme za sebou pravicové vedenie štátu. A stále sa vyhovárame, že však my sme tu mali Mečiara. Kedysi. Je to o tom, chcieť racionálne pragmaticky pomôcť a byť slušným človekom. To je o slušnosti. Sme slušní ľudia a chceme poriadok. Je mi absolútne jedno, či niekto chodí do kostola, alebo je Žid, či moslim. Pre mňa je dôležité, či je slušný človek a ctí nejaké zásadné komunikačné hodnoty. V tom prípade mi je jedno, aké má ďalšie hodnoty. Na Slovensku ešte potrvá, kým to stará politická generácia pochopí. Tí majú celý čas plné ústa hodnôt, ale za nimi žiadne nezostávajú. Krajina je na tom horšie a horšie. V čom je potom rozdiel medzi pravicou a ľavicou, ak nie v riešeniach? – Dnes Európa a ekonomika potrebuje odborníkov, ktorí sa vyznajú v daných odvetviach a vedia urobiť model, ktorý ho bude rozvíjať. Bez toho, aby sa im dávala politická nálepka. To je úplný nezmysel a je len otázka času, kedy na to zabudneme. Budeme len hodnotiť – vie to alebo nie. A je slušný alebo nevychovaný. Viete si pred ďalšími, možno európskymi, voľbami predstaviť, že by ste robili kampaň pre inú politickú stranu ako Smer? – Asi nie. Nie je teraz na politickej scéne taká strana a myslím si, že by žiadna ani nemala záujem. Ak by chceli konzultácie, tak tomu sa nebránim. Aká je vaša úloha medzi dvoma volebnými kampaňami? – Momentálne mám viac času pre seba a iné svoje záujmy. Ale práca mediálneho poradcu je v tom, že pripravuje lídrov strany na mediálne výstupy, hľadá a konzultuje, čo je v danom období na politickej scéne významné. Môže radiť v tom, o čom budú tlačovky, ako by mali mediálne výstupy vyzerať. Ak sa nejaký problém otvorí, ako to viesť k tomu, aby sa to skončilo tam, kde my chceme. A určitým spôsobom z takého nadhľadu poradiť politikom, ktorí sú viac vtiahnutí do vnútropolitického kolotoča a nedokážu sa až tak z výšky pozrieť na určité témy. Im sa úzko politicky môžu zdať úžasné, ale bežnému občanovi je jedno, či žaby chodia cez cestu alebo nie. To sú veci, ktoré robí mediálny poradca. To znamená, že aj návrhy Smeru, ako napríklad deň voľna pre matky alebo preukazovanie pôvodu majetku, konzultovali najskôr s vami? – V tom čase sme to robili spoločne, ale aj do budúcnosti to tak bude. Sú napríklad politické témy, ktoré bežne vznikajú v spoločnosti, ako napríklad, že Pavol Rusko dobehne s kazetkou a povie, odpočúvajú ma. Potom sú témy, ktoré môže otvoriť politická strana a sú robené na získavanie politických bodov. Som presvedčený, že KDH ako takému neležia na srdci interrupcie a nebudia sa pre to v noci. Ale majú pocit, že by na tom mohli získať politické body. Rovnako účelovo kresťanskí demokrati nezahlasujú proti Iraku. Ak sa mýlim, tak sa im rád ospravedlním. Na základe prieskumov a spoločenských nálad si povedali populisticky: 80 percent ľudí je proti vojne, pôjdeme po tejto vlne a budeme proti. Kde sú tie hodnoty? KDH aj SDKÚ sú kresťanskí, ale jedni sú za vojnu a druhí nie. Je to pre mňa nelogické. Čiže platí, že volebná kampaň sa začína deň po voľbách? – Jasné. Tá už je v plnom prúde. A urýchlila to vládna koalícia svojím správaním. Povedali ste, že je dobré, ak sú ľudia úspešní. Považujete sa za úspešného človeka? A hneď aj druhá otázka: keď Honoré de Balzac povedal, že za každým veľkým majetkom je veľký zločin, platí to podľa vás i v slovenskom „ranom divokom kapitalizme“? – Toto povedala svojho času aj Brigita Schmögnerová. Tvrdila, že každý kto zarobil milión, tak ho musel ukradnúť. To sa neoplatí ani komentovať. Všade na svete sú stovky ľudí, ktorí normálne zarobili peniaze v rámci legislatívy daného regiónu. To nie je problém ľudí, ktorí zbohatli, ale spoločnosti, ktorá nastavila pravidlá a určité princípy hry. Keď sa potom niekto začne oháňať morálkou, tak je to smiešne. V biznise v prvom rade platia všetky zákony. A morálkou sa nedá oháňať. Darmo vy prídete do obchodu a poviete, že je nemorálne, keď predávate texasky za šesťtisíc korún. Buď vám dá do držky, alebo vám povie, aby ste si ich nekúpili. Také slovíčko tam nepatrí. Ale to sa deje vždy. Keď dochádzajú argumenty v ktoromkoľvek vzťahu, spoločenskom alebo politickom, tak sa vytiahne slovo morálka. Tá je ako plastelína, každý si ju inak vykladá, každý si ju formuje podľa svojho subjektívneho pohľadu. Myslím si, že za tým nemusí byť vždy nejaká veľká vlaková lúpež. Na Slovensku sa mohlo v procese transformácie mnohým ľuďom zdať, že to bolo nepoctivé, nespravodlivé. Ale tak to je. Tak zbohatli veľké klany amerických politikov, ktorí sa dnes tvária ako nositelia demokracie. Tak to na svete chodí. A či sa cítim byť úspešný? Neviem. Cítim sa byť veselý. Jožo Ráž kedysi povedal, že najťažšie je zarobiť prvý milión. Ako ste si ho zarobili vy? – Ten som dokonca zarobil niekedy v roku 1994 ako zamestnanec. Samozrejme, že nie naraz. Veľa som vtedy robil scenárov, televíznych programov, dokonca aj pre Novu. Stotisíc ku stotisíc a zrazu som mal na účte milión. To bol pre mňa veľmi povzbudivý výsledok. To ste však asi nič nemíňali. – Ja nemíňam veľa. Doprajem si, na čo mám chuť, čo ma baví. Nechcem povedať, že som skromný, ale taký normálny. Jeden veľmi bohatý človek zase povedal, že ráno, keď sa zobudí, tak sa pozrie na zoznam 50 najbohatších ľudí a ak na ňom nie je, tak ide robiť. Aké sú vaše ambície? Dve strany ste už úspešne dotiahli do opozície, takže chcete ešte vládnu stranu? – Myslím si, že Smer bude vládna strana. Je to otázka času. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Život však plynie tak, ako má, a ak priveľmi na niečo tlačíme, tak sa to niekde vypomstí. Nie som však ten typ, ktorý by sa ráno pozrel na nejaký rebríček. Skôr sa ráno zobudím a skúšam, či hýbem rukami a nohami, a ak áno, tak idem športovať. To je pre mňa dôležité. Ak bude strana Smer vo vláde, tak budete pri tom? – Dúfam, že áno. A azda Smeru aj pomôžem, aby sa stal vládnou stranou.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Radovan Geist
