Len čo vodič autobusu oznámil rakúskemu colníkovi cieľ našej cesty, ten chápavo prikývol a pustil nás dopredu. Prehliadka pasov sa dokonca ani nekonala. Nuž, do koncentračného tábora sa už, chvalabohu, nechodí každý deň.
Avšak účastníci tohtoročnej spomienkovej slávnosti na počesť 56. výročia oslobodenia rakúskeho Mauthausenu svojou prítomnosťou dokázali, že im záleží na tom, v akom svete chcú žiť. Bolo ich veru neúrekom, takmer sme nemali kde zaparkovať. Starí, mladí, ľudia stredného veku, ba aj deti tých, ktorí prežili koncentrák, sa prišli pozrieť na miesto utrpenia. Od postavenia tábora v rokoch 1940-42 až do jeho oslobodenia americkou armádou 5. mája 1945 v ňom z 250 tisíc ľudí zo 17 krajín zahynulo okolo 110 tisíc. Smrť následkom choroby alebo umučenia čakala všetkých, ktorí tam strávili dlhšie ako pol roka.
Hyde Park
Mauthausen je už tradične miestom stretnutí na prvý pohľad absolútne diferencovaných skupín. Svoje postoje, názory a hodnotovú orientáciu sem aj v tomto roku prišli vyjadriť okrem účastníkov protifašistického odboja i anarchisti, boľševici, či komunisti. Rozdávajú letáky, časopisy a usilujú sa získať čo najviac prívržencov.
Na okraji chodníka som zbadala zástupcov kontroverznej Kurdskej strany pracujúcich (PKK) nesúcich transparent s portrétom vodcu Abdula Öcalana. O chvíľu sa okolo nich mihli štyria americkí vojaci, ktorí dohola vystrihaní a v bielych rukavičkách hrdo ukazujú federálnu „stars and stripes“, teda zástavu s hviezdami a pásmi. Talianski školáci si posadali okolo „svojho“ pamätníka, ich príklad nasledujú Belgičania. Len čo sa obrátim, zelenovlasý anarchista z Nemecka mi podáva leták s výzvou do boja proti súčasnému svetovému poriadku. O čosi nižšie, tam pri stromoch, počujem koordinátora hnutia zo Slovenska Ľudia proti rasizmu Laca Ďurkoviča, ako sa háda s rakúskymi mladými komunistami o tom, že táto ideológia bola a je vo svojej podstate rovnako škodlivá ako fašizmus, a preto ju nehodno propagovať.
„A čo na to všetko hovoria tí, pre ktorých má táto lokalita pietny význam?“ pýtam sa v duchu sama seba. Už aj „vidím“ odpoveď: na celom tomto svojráznom Hyde Parku sa tí, ktorí si toto miesto pamätajú nie ako upravený parčík vhodný na nedeľný piknik, ale ako nekonečnú hrôzu, zúčastňujú s vyrovnaným výrazom na tvári. Stretávajú svojich spoluväzňov, ich manželky a deti. Zašepkajú: „Už je to, chvalabohu, za nami. Nikdy však nesmieme zabudnúť.“
Takmer dvesto schodov
Prichádzame k pamätníku našich, teda slovenských a českých väzňov. Kytice, vence, prejavy. Každý rok sú iné a každý rok majú čo povedať, pretože nie všade na svete vládne mier. Neprekáža ani dážď a ja mám od roku 1993 po prvýkrát možnosť vypočuť si niekdajšiu spoločnú federálnu hymnu. Na takýchto miestach prestávajú jestvovať rozdiely v národnosti a nik si ani len nepomyslí na dajaké nevyrovnané spory. V bolesti, utrpení a pri spomienkach sme si všetci rovní.
Naše vence putujú aj k pamätníku ruských, poľských a talianskych väzňov. Voľnú chvíľu využívame na prechádzku.
„Vidíte tam tých 186 schodov?“ podíde k nám Eduard Chmelár, prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť a ukazuje na kľukatú cestu na strmom svahu pod táborom. „Teraz som sa dozvedel, že po nich vláčili väzni ťažké balvany. Kto nevládal, zastrelili ho. Raz dokonca vraj esesák ponúkol tomu najsilnejšiemu a najvýkonnejšiemu cigaretu s otázkou, či fajčí a či ešte vládze. Ten mu odpovedal, že áno, zobral si ponúknutú cigaretu, dozorca mu ju zapálil, on potiahol a – bola to jeho posledná v živote. O pár sekúnd ho esesák zastrelil.“
Slovenská skupina pomaly utvára hlúčik, aby sme sa mohli zúčastniť na slávnostnom pochode. Napriek tomu, že začalo naozaj husto pršať, zhruba o pol hodiny sa vinie smerom k tzv. Apelplatzu haditý zástup návštevníkov z celej Európy, ktorí chcú položiť veniec k hlavnému pamätníku.
Vchádzame cez hlavnú bránu koncentračného tábora, napravo aj naľavo stoja svetlozelené baraky.
„Ja som býval v tom, ktorý má číslo 16,“ hovorí Oto Wágner, predseda Združenia väzňov nacistických koncentračných táborov pri Ústrednej rade SZPB. „A tamto vzadu, tam je jediná zachovaná plynová komora zo všetkých koncentračných táborov,“ ukazuje smerom za tribúnu, na ktorej stoja čestní hostia. Keď položíme vence, vyberáme sa do múzea.
Gumený bičík a plynová komora
Celý Mauthausen je vlastne múzeum. Spolu s Jankou Mlynárčikovou, podpredsedníčkou Mladej demokratickej ľavice, začíname našu prehliadku. Ako prvé sú na rade baraky s drevenými posteľami a končíme v miestach, kde je stála expozícia o nacistickej genocíde. Úplne najotrasnejší pocit musí každého premknúť v miestnosti s nápisom Gaskammer. Áno, je to tá plynová komora, o ktorej hovoril Oto Wágner a ktorej pokojne môžeme priradiť synonymum istá smrť. Pozdĺž celého stropu malej miestnosti vedú trubky na plyn, na nich sú umiestnené ružice s malými otvormi. Východ z komory ústi k peci na spaľovanie mŕtvych. Nie, žiadna pec obrovských rozmerov, ako by si niekto myslel. Malé dvierka, v ktorých sú dokonca zasunuté zachované nosidlá pre mŕtvoly. Sú také úzke, že sotva by ktosi uveril, že sa tam mohol zmestiť človek. Aj tí najzdatnejší však mali po odchode z koncentráku hmotnosť niečo nad štyridsať kíl…
Expozícia zachytáva celý priebeh vojny očami vojakov, zajatcov, väzňov. Jej posledná časť patrí Mauthausenu a jeho obetiam. Gumený bičík, nacistami nazývaný dolmetscher, teda tlmočník, slúžil pri vypočúvaní. Ten väčší zasa pri nástupoch na Apelplatz, kde sa väzni zdržiavali od piatej hodiny ráno do sedemnástej popoludní. Všetci tí, ktorí stáli v mínus desaťstupňovej zime polonahí na kraji davu, dostali hnačku, čo znamenalo istú smrť. Pruhované odevy, dreváky, výkazy o internovaných a zavraždených a nacistické rozkazy na papieri budú navždy mementom pre ľudstvo.
Smrť bežným javom
„Viete, všetko toto musíme sprostredkovať mladej generácii, aby vedela, čo bol fašizmus a holokaust,“ hovorí Oto Wágner, ktorý je súčasnej predsedom Historickej skupiny Mauthausen na Slovensku. Po vojne sa prvýkrát vrátil do Mauthausenu v roku 1950.
„Človeku prejde až mráz po chrbte, keď si spomenie, čo všetko sa tam odohrávalo. Každý večer sme si pred vchodom do baraku museli vyzuť drevené topánky. Naším dozorcom bol istý nemecký vrah a tí, čo si tie dreváky vyzuli na rozkaz ako poslední, dostali železnou tyčou po hlave. Spoluväzni ich odvliekli do Waschraumu (umyváreň, pozn. red.) a my sme ich už nikdy viac nevideli. Každý večer takto zomreli dvaja-traja ľudia.“
„Ale veď to musel byť strašný pohľad,“ hovorím.l“Otupiete. Spomínam si, keď boli tábory preplnené, postavil sa na voľnom priestranstve veľký stan. Do neho nás nahnali a bolo tam tak málo miesta, že každý mohol ležať iba na boku. O spánku sa hovoriť nedalo, bolo to čosi medzi bdením a zatváraním očí. Keď som ráno vstal, zistil som, že som spal medzi dvoma ľuďmi, ktorí počas noci zomreli. Ale viete, prestanete to vnímať. Ak vedľa mňa voľakoho zastrelili, nereagoval som, necítil som súcit či zármutok. Každý bol rád, že ho tentoraz smrť obišla.“
Na Slovensku ešte žije 35 bývalých väzňov Mauthausenu. Sú častými hosťami na školských besedách, stretávajú sa s mladou generáciou. Aj v zahraničí.
„Raz, keď som bol na diskusii s nemeckými maturantmi, dostal som otázku: A čo ste vlastne v tom tábore celý deň robili? Nuž, čo sa dá na to povedať? Jedine chodiť a trpezlivo vysvetľovať. Povedal by som dokonca, že slovenskí študenti majú o Druhej svetovej vojne lepšie znalosti ako nemeckí. Jedna učiteľka sa ma dokonca spýtala, či by som nemohol zorganizovať výlet pre žiakov do Mauthausenu. Vraj videli film o nacistoch a tak ich zaujal, že by sa chceli ísť pozrieť na tie miesta,“ podotkne Oto Wágner.“Predsa len, nemáte predsudky voči všetkým tým, ktorí túto hrôzu zapríčinili?“ nedá mi nespýtať sa ho, keď som už takmer na odchode.
„Ja nemôžem odsúdiť celý národ a súčasnú generáciu za to, že ich dedovia boli esesáci. Keby sme sa tak správali, neznášanlivosť by nikdy nevymizla. Našou úlohou je vysvetľovať a na základe vlastných skúseností priviesť ľudí k tomu, aby sa také čosi už nikdy neopakovalo. Aby nikdy nezažili to, čo sme zažili my.“
