Keď (nám) svieca dohorí

Dušičky, bola som na Martinskom cintoríne zapáliť sviečku Milanovi Ftáčnikovi.

Milana uložili do hrobu dedka a mamy, Milanov príbeh sa podľa jeho brata začal príbehom dedka, ktorý sa narodil v roku 1891. Bol obyčajný sedliak, ťažko pracoval, po tom, čo ho rozkulačili, prišiel bývať k nim a bol tým najlepším dedkom svojim trom vnukom, ale len veľmi krátko, mali tri a pol a štyri a pol roka, keď zomrel.

Milan bol najstarší, po roku na deň presne sa narodili dvojičky, a tak mama mala vlastne tri maličké deti – a to je druhá bytosť, ktorá Milana formovala svojím životom. Preto bol podľa jeho brata Milan tým, kým bol.

Niesol si ten étos svedomitých, pracovitých, statočných ľudí. Odpočívajú teraz všetci spolu. Brat to vyrozprával v deň pohrebu v Dome smútku na Martinskom cintoríne, ale vonku to bolo počuť len celkom málo, tak to ozvučujem. Smutno je.

Tradičné médiá robia politiku, majú ešte prevahu, ale na krk im dýchajú priame komunikácie. Urobila som si taký malý prieskum trhom, teda najsledovanejšie stránky – všade sa ide na hranu. Boj! To sú virtuálne námestia plné davu. Hnevu. Vášní. Jedni druhých utopia v lyžičke vody. Takto spolu žiť nedokážeme – ale ako to zastaviť?

Do Glasgowa sa zišlo dvadsaťpäťtisíc povolaných hláv za udržanie teploty zeme. Dvadsaťpäťtisíc ľudí v digitálnom čase, keď sa o všetkom môžu porozprávať cez videokonferenciu, žerie svojimi lietadlami našu spoločnú planétu. Bude draho, lebo chceme zelenší svet. Ale zelenší nebude, ak si chudoba vykrúti žiarovku. Kto žerie planétu, bude ju žrať, lebo sa vykúpi povolenkami na vypúšťanie jedov. Lenže tých jedov nebude menej!

Pred vyše tridsiatimi rokmi Michail Gorbačov prišiel so svojou myšlienkou nového sveta – lebo sme sedeli na sude pušného prachu. Ľud tomu rozumel a podporoval ho. Odvtedy je ten sud stokrát nabitejší a na zbrane musí byť, aj keby na chleba nebolo. Zo slovenského rozpočtu dve miliardy! Vieme si predstaviť tie uhlíkové stopy…

Ľudský mozog sa vyvíja pomaly, vývin predných lalokov nastáva až po dvadsiatom roku života. Tam sú uložené centrá dlhodobého plánovania. Až vtedy človek dokáže pochopiť dôsledky svojho počínania. Kde má mozog svet? Gorby sa nedávno dožil deväťdesiat rokov. Pri premene sveta, ktorá sa začala jeho perestrojkou, vítali ho námestia ako rockovú hviezdu. Pri jeho okrúhlom výročí ani pes po ňom neštekol.

Ani v Rusku, ani v bývalom socialistickom tábore, ktorému daroval slobodu. Lebo nie Reagan, ale Gorbačov dal zvaliť Berlínsky múr. A tým sa zmenili pomery, ktoré na Jalte po skončení druhej svetovej vojny dojednali mocnosti: víťazi si sadli za stôl a dohodli taký mier, aký tu panoval potom vyše štyridsať rokov.

Už v novonarodenom Rusku sa pokúsil byť Gorbačov jeho prezidentom, získal dve percentá. Nie trestné komandá, ľudia pri volebnej urne robia konečný súčet. Ich hlasy rozhodnú, kto si má sadnúť za stôl a kto do kúta. Kedy sa tam posadia pracovití, svedomití, statoční? Po ktorých zostáva iná, nie uhlíková stopa?

(Text vyšiel na Pravda.sk 3. novembra 2021)

(Celkovo 12 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter