Na začiatku bol Muzičko, alias Saška Belyj. Spomínate sa ešte na neho? Na jeho ruky držiace pod krkom chlapíka v obleku? Na strach, ktorý vyvolával, keď tak vtrhol na rokovanie voľajakého miestneho zastupiteľstva? Na opojný pocit víťaza – lebo s kalašnikovom v ruke ?
Saška Belyj-Muzičko dohral. Za akých okolností je nejasné. Isté je, že priveľmi tlačil na pílu. Ničil obraz bájnej revolúcie. Revolúcie, ktorá zvrhla zlodeja s palácom a zlatými kohútikmi v kúpeľni. Kým ľud trpel. Ale muzika sa na Ukrajine tvrdí aj bez neho, bez Muzička. Aká to rozkoš, chytiť pod krk okravatovaného poslanca, dolu hlavou ho strčiť do popolnice, keď sa v strachu trepe, ešte jemne pritlačiť, za ním hodiť aktovku, popolnicu rozkolísať, nech sa ten tam vnútri po… To video na youtube slávi úspech. Ach, a aké komentáre k nemu! Inšpirácia aj pre našincov, veď aj my máme poslancov, čo by si to zaslúžili…
Kam sa to tak dobrovoľne a v svätom nadšení šinieme?
„Na rozdiel od všetkých radikálnych ľavicových (ba aj ostatných) ideológií nie je vo fašizme chápané násilie len ako síce odporný, ale niekedy nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie cieľa. Násilie je cieľom samé o sebe – boj, vojna je podľa fašizmu prirodzeným stavom, dávajúcim možnosť vyniknúť ,hrdinom‘,“ citujem z knihy Michala Poláka S hlavou proti vetru.
Boj, vojna, nikdy nie je spravodlivá, vždy stavia proti sebe živých ľudí, aby z niekoľkých spravila hrdinov a z väčšiny potravu pre kanóny. Na jej konci sa spravidla musia posadiť za rokovací stôl víťazi i porazení a nájsť spôsob, ako žiť ďalej. Len už bez tých „zbytočných“ ľudí, ktorých si vojna zožrala.
Ešte je čas. Ale kráti sa.
Foto: Z knihy Byšok, S. a Kočetkov A.: Neonazis & Euromaidan. From demokracy to dictatorship, 2014.
