Každý pomník má svoju históriu

Nedávno som si prečítal knižku Maďarizácia – obraz slovenského utrpenia. Jej prvé vydanie vyšlo v roku 1900. Autor Karel Kálal (1860 – 1930) bol vedúci činiteľ Československej jednoty, organizačne i literárne sa zameriaval na zblíženie Čechov a Slovákov. Najprv dva odseky z prvej strany publikácie: „Keďže mnoho historikov určité obdobia v dejinách slovenského národa radšej obchádza a ponecháva ich ako biele fľaky, musíme sa k nim vrátiť a netváriť sa, že neexistovali. Jednou z nich je aj útlak Maďarov a pomaďarčovanie slovenského národa.“ „Nie bez príčiny sa národ púšťa do revolúcie a slovenská revolúcia v roku 1848 bola obranou proti maďarizácii, ktorá už bola v rokoch štyridsiatych neznesiteľná. Avšak tá pravá, násilnícka maďarizácia sa datuje od roku 1867, od zavedenia dualizmu. Odvtedy sú Maďari v Uhrách domácimi pánmi, robia si, čo chcú bez toho, aby ich v brutálnosti vyrušila Viedeň, alebo slovanstvo či vzdelaná Európa.“ Nuž, citáty sú stále aktuálne aj dnes, keď si po 110 rokoch prečítame v tlači poprekrúcané fakty. Napríklad Denník Sme 6. augusta 2007 uverejnil článok s názvom „Csáky ide riešiť Benešove dekréty.“ O deň neskôr uverejnil Tatranský denník Korzár text s titulkom „Gál: O odškodnení obetí Benešových dekrétov treba rokovať.“ Píše sa v ňom, že predstavitelia SMK nechcú „nič prevratné“, ide im len o to, že sa stali krivdy a treba ich napraviť. Áno, treba naprávať. Ale najmä bludy, a z historicky objektívneho hľadiska. Krivdy páchané na Slovákoch do roku 1918 a po roku 1938 súčasných maďarských politikov nezaujímajú. Uprostred Spišskej Soboty Už štyri desaťročia chodím pravidelne okolo pamätníka v parku v mestskej časti Popradu – Spišskej Sobote. Ten, kto nevie po maďarsky, porozumie akurát nápisu na jeho čelnej strane. Ďalšie texty v maďarčine sú ťažko čitateľné. Aspoň raz do roka ktosi položí k pamätníku veniec s bielo-zeleno-červenou trikolórou. Nik nevie, kto a kedy presne to tam dáva. Predpokladám, že maďarskí turisti, ktorí zavítajú na Sobotské námestie. Ale veniec zvyčajne rýchlo zmizne. V roku 2000 park i pamätník pri komplexnej rekonštrukcii historického centra bývalého mestečka očistili. Vtedy som si na zvyšku maďarského nápisu všimol dva údaje, ktorým som rozumel. Presnejšie, boli to letopočty 1848 a 1899. Pýtal som sa najstarších občanov Spišskej Soboty, či by mi mohli niečo o tom povedať, ale nevedeli o nič viac ako ja. Hľadal som príslušnú literatúru. Potešil som sa trom obrázkom v publikácii od Ivana Chalupeckého z roku 1988 Dejiny Popradu. Na dvoch fotoreprodukciách je zobrazené Sobotské námestie v 19. storočí a na tretej odhalenie „nášho“ pomníka – v roku 1899. Európska jar na Slovensku Pokračoval som v pátraní a prišiel som k roku 1848. V revolučných jarných dňoch sa skoro celá Európa prebúdzala k životu. Štúrovci sa rozišli po Slovensku a agitovali medzi ľudom za národnú slobodu. Z týchto zhromaždení vyplynul celoslovenský program, ktorý sformovali v Liptovskom Mikuláši Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a Michal M. Hodža pod názvom Žiadosti slovenského národa. Obsahovali národné a demokratické požiadavky, napríklad aby Slováci mali vlastné školy, aby sa v stoliciach a obciach obývaných zväčša Slovákmi stala úradným jazykom slovenčina atď. Uhorská vláda však vyhlásila stanné právo a vydala na troch signatárov zatykač. Na jeseň zorganizovala Slovenská národná rada druhú, tzv. zimnú výpravu, ktorá postupovala z Moravy v dvoch prúdoch. Jedna skupina pôsobila na juhozápadnom Slovensku, druhá smerovala od Těšína na Žilinu a ovládla severné, postupne aj stredné a časť východného Slovenska. Pri prechode z Liptova do Levoče sa na ceste pri Poprade miestne obyvateľstvo pokúšalo zadržať stotinu slovenských dobrovoľníkov. Najprv len prehováraním, potom násilím, takže stotina bola nakoniec nútená prekliesniť si cestu bodlom, pričom niekoľko mešťanov zranili. Vzhľadom na správanie Popradčanov sa dobrovoľníci čoskoro vrátili aj s podporou troch levočských stotín. Potom Hurban a Štúr tiahli s ďalším vojskom na Košice. Vo všetkých obsadených oblastiach preberali správu do rúk Slováci. Ale veľmi im nedôverovali ani ich taktickí spojenci – viedenská vláda a cisárski velitelia. Nastal čas zúčtovania Prišlo na vybavovanie starých účtov. Nebolo to inak ani v popradskom prostredí. Prichádzali ponosy a vyšetrovalo sa údajne protivlastenecké správanie rímskokatolíckych farárov z Popradu a Spišskej Soboty – Karola Liszkaya a Dominika Csermaka, ktorí podali námietky proti vyšetrovacej komisii pre prekročenie právomocí. Rakúske a ruské vojská neskôr Maďarov pri mestečku Világos porazili. Tým sa skončila revolúcia v habsburskej monarchii. Od konca roka 1849 sa aj Spiš začínal riadiť novými, bachovskými zákonmi a smernicami zavádzanými hlavným komisárom Spišského dištriktu Imrichom Péchym. Situácia sa zmenila po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Uhorsko úplne ovládli Maďari, ktorí chceli uskutočniť plán utvorenia jednonárodného, teda maďarského štátu. Ostatné národy možnosť vlastného rozvoja stratili. Naopak, štátna moc spustila násilnú maďarizáciu. Ako prebiehala medzi deťmi, opísal Kálal vo svojej knihe. V roku 1883 zriadili Felso Magyaországi kultur agyesulet (Hornouhorský kultúrny spolok – Femka). Táto organizácia sa ujala šialenej myšlienky odvážať slovenské deti do južného Uhorska. Tam ich odovzdávali maďarským, obyčajne bezdetným manželom, aby sa odrodili a na domov celkom zabudli. Výpravy na slovenské deti „Roku 1874 sa objavili agenti v Trenčianskej stolici,“ tvrdil Kálal, „vraj priatelia národa, ktorí sa uľútostili nad chudobnými slovenskými deťmi, takže prichádzajú vyslobodiť ich z biedy a zaviesť ich do úrodného kraja, zveriť ich bohatým rodičom, ktorí ich budú posielať do škôl alebo ich dajú vyučiť obchodu či remeslu, i dedičstvo im odkážu. Deti sa vraj naučia po maďarsky a budú z nich páni. Ak sa budú chcieť vrátiť domov, nikto im vraj brániť nebude. Mnohí rodičia alebo poručníci sa dali oklamať a deti prisľúbili. Ale keď si potom agenti po ne prišli, matky plakali a zalamovali rukami. Notár a žandári ich však donútili sľub splniť, takže zobrali 400 detí, dali každému tabuľku s číslom na krk, naložili do vagónov a odviezli do južných Uhier.“ Jedno dievča sa po troch rokoch vrátilo, ale nevedelo ani čítať ani písať, ani sa pomodliť. Istý chlapec sa do Žiliny vrátil hluchý – bili ho do hlavy, až ohluchol. O výchovu sa Maďari nepostarali, ako sľúbili, deti pásli svine a kone, používali ich na najposlednejšie práce. Femka podnikla ešte šesť takýchto výprav. Deti od Žiliny vystavili v meste Szentes na trhovisko, a okoloidúci si vyberali podľa krásy a sily, súrodencov často oddelili. Neskôr boli rodičia opatrnejší a deti počas týchto „verbovačiek“ schovávali. Nastúpili žandári… Až keď sa na to už aj vo vládnych kruhoch Európy ozývala tvrdá kritika, maďarské úrady s tým na niekoľko rokov prestali. V máji 1900 však zo severného Slovenska zase násilím odviezli 24 chlapcov a dievčat. Môj otec sa narodil v roku 1899 a matka v roku 1905. Keď začali chodiť do obecnej školy, učili sa len po maďarsky. Celá dedina rozprávala iba spišským nárečím, no na vyučovaní čítali, písali a modlili sa po maďarsky. A keď sa cez prestávky medzi sebou zhovárali v materinskom jazyku, telesne ich za to trestali. Na konci prvej svetovej vojny sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, vznikla Československá republika, no 18 rokov po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy horthyovské vojsko obsadilo južné Slovensko, onedlho vypukla druhá svetová a jej dôsledkom boli aj Benešove dekréty. Tieto historické skutočnosti však niektorí súčasní politici v Maďarsku, ale i na Slovensku nerešpektujú. Z lásky k sladkej domovine Záhadu pomníka na Sobotskom námestí sa mi napokon podarilo rozlúštiť. Jeho čelnú stranu po 1. svetovej vojne upravili tak, že maďarský nápis s turolom odstránili a na jeho miesto dali slovenský: „Na pamäť vo svetovej válke padlých.“ V dolnej časti ostal letopočet 1848. Na pravej strane si možno prečítať: „Magyar szabadságharacz emlékene“, v preklade: „Na pamiatku Maďarov padlých za slobodu.“ Na zadnej strane nájdete maďarský text, ktorý v slovenčine znamená: „Postavilo mesto Spišská Sobota z verejnej zbierky 16 spišských miest v roku 1899“, a na ľavej zase: „Z lásky k sladkej (drahej) maďarskej domovine. Tento pamätník bol postavený pri príležitosti 50. výročia boja za maďarskú slobodu.“ Na Veľkú noc v roku 2006 ktosi k pomníku opäť položil venček obalený maďarskou trikolórou. Podľa nápisu na stužke som zistil, že išlo o študentov Gymnázia Imra Bródu v mestečku Godi neďaleko Budapešti. Na druhý deň už venček na pôvodom mieste nebol. Našiel som ho opodiaľ spálený. Už šesť rokov žijeme spolu v Európskej únii. Aj preto by sme sa mali poučiť zo spoločnej histórie. Až teraz je šanca splniť požiadavky európskej jari z rokov 1848 a 1849. Preto by sme si mali navzájom prejavovať úctu, a nie podnecovať vášne a klásť požiadavky, ktoré pokojné spolužitie našich národov narúšajú. Spišskosobotský pomník, prípadne aj ďalšie podobné na Slovensku, by sa mal stať dôkazom, že nielen Maďari bojovali za svoju slobodu, ale aj Česi, Slováci, Poliaci, Chorváti, či Rumuni. Mala by sa k nemu, ako predpokladá jazykový zákon, umiestniť tabuľa, ktorá bude výstižne informovať o dejinných súvislostiach. Veď množstvo turistov z rozličných krajín, ktorí navštevujú Spišskú Sobotu, si zaslúži, aby sa dozvedeli pravdu aj o jeho pôvode. Autor je publicista