Katolicizmus je duchovnou podstatou celého politického konania Františka Mikloška. Nebohý Vladimír Mináč o ňom napísal, že do veľkej politiky vstupoval ako statočný kresťan. Ideály zostali, ale František Mikloško sa vie podriadiť aj tvrdej politickej realite. Má povesť intrigána a vie účinne poťahovať nitky kresťanskodemokratickej politiky. V tomto smere sa úloha Jána Čarnogurského ako výnimočného stratéga trochu preceňuje. Žije pomerne asketicky a ani zďaleka tým nemyslíme iba na všeobecne známy fakt, že odmieta televíziu. Zatvrdilý konzervatívec, pre ktorého je Vatikán tým, čím pre SMK Budapešť. Roky tvrdého odporu proti komunistickému režimu ho natrvalo poznačili a dodnes sa nevie vymaniť z disidentského spôsobu myslenia. Nemá rád kompromisy. Politika je pre neho neľútostným bojom o princípy, teda o všetko. So svojím bratom Jozefom, bývalým federálnym vicepremiérom, sa pred niekoľkými rokmi názorovo rozišiel. Kým Jozef je veľkým ctiteľom a priateľom kontroverzného politika Lyndona LaRouchea, s ktorým ho spája spoločný odpor voči globalizácii, František je zástancom tohto procesu. Dnes sa už obaja bratia vedia dohodnúť iba na katolíckej charite.
Do dejín politickej gastronómie sa zapísal varením tzv. kompetenčných halušiek, ktoré rozdával ako vtedajší predseda slovenského parlamentu počas zložitých rokovaní medzi oboma národnými vládami bývalej federácie. Ako šéf zákonodarného zboru sa preslávil tým, že sa odmietol rozprávať „s ulicou“.
Pôvodne popredný predstaviteľ VPN, s ktorého ideológiou sa však nikdy nestotožnil. V parlamentných šarvátkach sa ustavične prikláňal na stranu KDH, čo koncom jari 1992 vyústilo do jeho logického vstupu do tohto hnutia, kam vlastne svojou podstatou vždy organicky patril. Nacionalisti mu nemôžu zabudnúť jeho aktívne vystupovanie v známom spore o tzv. matičný jazykový zákon, hoci inému aktérovi tejto kauzy, Vladimírovi Mečiarovi, medzičasom odpustili. Verný tieň Jána Čarnogurského, ktorému pomohol vrátiť časť poslancov SDK do materského KDH. V súkromí milý a skromný človek, ktorému sú cudzie vodcovské sklony. František Mikloško sa pred niekoľkými dňami ako prvý odvážil prísť medzi mladých ľavičiarov a otvorene sa pred nimi „vyspovedať“. Prítomných milo prekvapila jeho úprimnosť a ešte väčšmi ochota zverejniť časť záznamu besedy. Spoločne s Ľubomírom Andrassym (ktorý mal výhodu v tom, že bol medzi „svojimi“) otvorene odpovedal na všetky otázky mladých ľudí. Klobúk dolu.
