Americký prezident navrhol rozsiahle preskupenie vojenských jednotiek a základní USA vo svete. Drastická redukcia postihne Nemecko a Južnú Kóreu. Zmysluplnosť Bushovej vízie napadol jeho protikandidát John Kerry s varovaním, že oslabia zväzky s tradičnými spojencami. Čo ak si chce Amerika naozaj uvoľniť ruky? Nebolo by to prekvapujúce. Z pohľadu Bieleho domu by tomu nechýbalo ani opodstatnenie. „Spojenci z čias studenej vojny už nie sú tí, čo bývali“, ponosujú sa niektorí americkí starší generáli v Pentagóne i mladší tzv. neokonzervatívci vo Washingtone. Povojnové Nemecko a Južná Kórea bývali po niekoľko desaťročí vďačné Amerike za oslobodenie, demokratizáciu života i za investície umožňujúce prudký hospodársky rozvoj. Hrubá sila nepriateľských armád zhromaždených na hraniciach im každý deň pripomínala, že nebyť amerických konvenčných a jadrových vojsk pripravených na okamžité nasadenie, dejiny by sa vyvíjali iným smerom. Obdobie studenej vojny sa skončilo na začiatku 90. rokov iba v Európe. Na rozdelenom Kórejskom polostrove mrazivo mátoží dodnes. Riziko najhorúcejšej možnej vojny – jadrového konfliktu – je tam akútnejšie ako predtým. Severná Kórea vyrába jadrové zbrane i nosiče v podobe rakiet stredného doletu. V najbližších rokoch k nim zrejme pridá triedu dlhého doletu s dosahom americkej pevniny. Pre zbankrotované hospodárstvo tejto neostalinistickej diktatúry je obchod so zbraňami a technológiami jednou z mála príležitostí získavať príjmy do štátnej pokladnice. Spojené štáty na Pchjongjang verbálne tlačia, ale neodvažujú sa podniknúť žiadne vojenské kroky. Bohatá Južná Kórea zaujíma voči svojim severným súkmeňovcom mäkký postoj a ponúka ekonomickú pomoc. Hladujúci sever je však vyberavý. Prijíma finančné injekcie a dokonca ich požaduje, ale nie za politické ústupky. Niekoľko rokov viedol za nos dôverčivú vládu bývalého amerického prezidenta Clintona. Aj Bushovu administratívu považuje za slabošskú, pretože sa neodvažuje siahnuť po zbrani a riskovať jadrový konflikt. Severokórejský režim vníma návrh Bieleho domu na stiahnutie tisícov vojakov z Južnej Kórey ako ďalšiu ukážku hlinených nôh zaoceánskeho obra. Nie je tajomstvom, že jediná krajina, ktorá má na Severokórejčanov vplyv, je ich veľký čínsky sused. S mohutnejúcou ekonomikou mu stúpa aj sebavedomie vystupovať ako regionálna východoázijská mocnosť. Nad plánovaným poklesom americkej vojenskej prítomnosti v Južnej Kórei sa pozorne zamýšľa. Bush možno nie je geniálnym mysliteľom, ale také chyby ako stiahnutie nemalého percenta vojakov z Kórey v čase vyhrocovania sporu s Pchjongjangom, mu predsa mohli vytĺcť z hlavy jeho poradcovia. Veď USA tým oslabujú aj hodnovernosť svojej strategickej váhy ako zmluvného ochrancu bezpečnosti Taiwanu. Alebo je to celkom ináč a zdanie klame? Čo ak sa „kovboj“ Bush pripravuje na potenciálny jadrový konflikt so Severnou Kóreou a vopred evakuuje aspoň časť mužov a žien v amerických uniformách? Čo ak usudzuje, že niekoľko desiatok tisíc amerických vojakov by aj tak nedokázalo zadržať milión severokórejských vojakov, keby prekročili 38. rovnobežku? Porazenecké prejavy bolo možné zaznamenať aj na strane Južnej Kórey, ktorá sa rozhodla vybudovať nové hlavné mesto hlboko vo vnútrozemí, pretože Soul je príliš blízko hranice. Slovensko však predovšetkým zaujímajú americké úmysly na starom kontinente. Podobne ako iné transformujúce sa štáty prejavuje ústretovosť voči USA. Keď americký minister obrany Donald Rumsfeld zaviedol vlani pojem starej a novej Európy, dal tým tradičným západoeurópskym spojencom Nemecku a Francúzsku jasne najavo, že Washington rozlišuje, kto stojí pri ňom a kto nie. Tí noví sú pokrokoví, t. j. zreteľne proamerickí, kým tí starí sú, hmm, menej takí. V zahmlenej neistote sa potáca aj Severoatlantická aliancia, kde sa zviditeľňujú emancipačné signály členov Európskej únie. Tá chce vyskúšať niektoré iné prístupy k riešeniu akútnych problémov na Blízkom východe a so svetovým islamistickým terorizmom. Spojené štáty už nemôžu mobilizovať vždy, všade a všetkých svojich európskych spojencov. To Bielemu domu spomaľuje a komplikuje vojenské rozhodovania a etablované spojenecké zväzky s Európanmi sa menia na príťaž, ak nie priam na kontraproduktívny balast. Amerika, ktorá potrebuje byť vo svete pružná a rýchla, sa v Iraku presvedčila, že partnerov a spojencov do boja ľahšie získava formovaním jednoúčelových tzv. „koalícií ochotných“. Západoeurópania v NATO proti takému postupu nič nemajú a rumsfeldovským „Novoeurópanom“ sa otvárajú nové príležitosti stáť po boku USA. Niektorí sú pritom horlivejší ako iní. Washington chce odsunúť desaťtisíce vojakov z Nemecka a časť z nich umiestniť na nové základne bližšie k Blízkemu Východu. Svoje územie ponúklo Poľsko, Bulharsko a Rumunsko, sľubujúc si od toho príliv dolárov. Treba však vyčkať na výsledok amerických prezidentských volieb. Kerry sľubuje zastaviť tendencie príklonu USA ku globálnemu unilateralizmu a oživiť spojenecké zväzky. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
