3. 11. 1938: ,,Treba vyniesť árijské paragrafy, ktoré by zdecimovali židovské banky, advokátske kancelárie, ordinácie, obchody a donútili židovských privandrovalcov vysťahovať sa zo Slovenska.“ tlačový orgán HSĽS Slovák. 8. 11. 1938: S predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády rokoval generálny riaditeľ Palestínskeho kolonizačného družstva S. E. Soskin o možnej emigrácii slovenských Židov. Plán sa neuskutočnil. 9. 12. 1938: Židovská ústredná úradovňa vyzvala Židov, aby sa zúčastnili na voľbách do Snemu Slovenskej krajiny. 23. 1. 1939: Slovenská autonómna vláda zriadila komisiu na riešenie židovskej otázky na čele s Karolom Sidorom. Február 1939: „So židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my,“ Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy. 18. 4. 1939: Vládne nariadenie č. 63 o vymedzení pojmu Žid. 22. 2. 1940: Prijatý zákon o pozemkovej reforme, ktorý sa týkal výlučne židovských vlastníkov. 1. 6. 1940: Vládne nariadenie č. 113 o židovských podnikoch, ktoré obmedzovalo hospodárske práva Židov. August 1940: „Pozbavím na Slovensku 90 000 ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním,“ Dieter Wislicény, poradca slovenskej vlády pre riešenie židovskej otázky po svojom príchode na Slovensko. 20. 8. 1940: Ministerská rada schválila nariadenie o súpise židovského majetku na Slovensku. 3. 9. 1940: Ústavným zákonom č. 210 /1940 splnomocnil Slovenský snem vládu, aby počas jedného roka urobila všetky potrebné opatrenia na dokončenie arizácie. 14. 9. 1940: Na základe nariadenia č. 215/1940 židovským občanom odobrali pasy, ako aj iné doklady, ktoré im umožňovali cestovať. 16. 9. 1940: Vznikol Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom, do jeho kompetencie spadala hospodárska likvidácia Židov a prechod ich majetku do rúk arizátorov a štátu. Koniec septembra 1940: Vznikla vládnym nariadením č. 234/1940 Ústredňa Židov, ktorá ako jediná musela zastupovať kolektívne záujmy Židov na Slovensku, ale úplne podliehala Ústrednému hospodárskemu úradu (ÚHÚ). 21. 12. 1940: Vyšiel zákaz ÚHÚ, ktorý neumožňoval Židom bývať na uliciach pomenovaných po A. Hlinkovi a A. Hitlerovi, ako aj v niektorých slovenských mestách. Zákaz sa v ďalšom priebehu ďalej rozširoval. 8. 3. 1941: Župan Šarišsko-zemplínskej župy A. Dudáš nariadil Židom nosiť okolo ľavého ramena žltú pásku. 31. 8. 1941: „Treba zabrániť, aby cudzia, menejcenná židovská krv sa vlievala do tela slovenského národa, aby cudzorasoví odporní židáci mohli przniť slovenskú krv a bastardizovať slovenský národ.“ Ľudové noviny. 9. 9. 1941: Nariadenie O právnom postavení Židov, známe skôr pod označením židovský kódex. 6. 3. 1942: List rabínov adresovaný Jozefovi Tisovi vo veci vysťahovania Židov zo Slovenska, ktorý prezidenta upozorňoval na pripravované deportácie, ako aj na osud, ktorý čaká Židov v táboroch v Nemeckej ríši. 25. 3. 1942 o 19,20: Odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. 26. 3. 1942: Alexander Mach na tlačovej besede v Bratislave informoval novinárov o deportáciách. 1. 4. 1942: Vyhláška ministerstva vnútra o zriadení židovských pracovných táborov. Kalendárium tragédie Od 13. 4. 1942: Odchádzali zo Slovenska transporty mužov priamo do koncentračného tábora Birkenau (súčasť Osvienčimu), ktorý bol vo výstavbe. Väzni pracovali za neuveriteľne ťažkých podmienok a bezohľadne ich vraždili. Od 17. 4. do 11. 7. 1942: Prišlo do KT Birkenau 4695 mužov zo Slovenska, z ktorých do 15. 8. 1942 zahynulo 90 percent. 29. 4. 1942: Prvý „rodinný“ transport zo Slovenska s počtom 1054 osôb prišiel do KT Osvienčim. Z tohto rodinného transportu 331 žien a detí nebolo zaregistrovaných, hneď po selekcii skončili v plyne. 15. 5. 1942: Ústavný zákon, ktorý dodatočne legalizoval vysťahovanie Židov a umožnil udeľovať aj výnimky z deportácií. Zároveň definoval skupiny, ktoré dostali dočasný odklad – tzv. výnimky. 20. 5. 1942: Pastiersky list predstaviteľov evanjelickej cirkvi a. v. proti deportáciám. 18. 8. 1942: Prezident Tiso vo svojom prejave v Holiči schválil riešenie židovskej otázky na Slovensku. 20. 11. 1942: Odišiel zo Slovenska posledný transport Židov v roku 1942 s 848 väzňami. V roku 1942 odtransportovali celkovo 57 648 slovenských Židov. Národný súd uviedol 57 839 transportovaných, ministerstvo dopravy uviedlo, že prepravilo 57 752 osôb. Podľa dostupných údajov sa uvádza, že z nich prežilo 280 až 800. 15. 12. 1942: Oznámilo Ministerstvo dopravy a verejných prác Slovenskej republiky ukončenie transportov. 8. 2. 1943: „Jednou z prvých našich povinností bude, keď sme odstránili 80 percent Židov, vysporiadať sa aj s tými ostatnými… Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!“ A. Mach 13. 3. 1943: Nariadením ministerstva vnútra vznikla Ústredná kancelária pre židovské pracovné tábory. 26. 3. 1943: Branný zákon SR vylúčil Židov z brannej povinnosti. 5. 5. 1943: Nótou č. 2.731/43 Svätá stolica protestovala proti ďalšiemu vysťahovaniu Židov a kresťanov židovského pôvodu zo Slovenska. 12. 5. 1943: V rámci nacistického nátlaku pokračovať v deportáciách navštívil Bratislavu šéf tlačového oddelenia nemeckého zahraničného úradu v Berlíne P. Schmidt, ktorý prednáškami presadzoval konečné riešenie židovskej otázky. 7. 4. 1944: Dvom slovenským väzňom Alfrédovi Wetzlerovi a Walterovi Rosenbergovi (R. Vrba) sa podaril útek z KT Osvienčim. Po ťažkej a nebezpečnej ceste sa dostali do Žiliny, kde napísali rozsiahlu správu o vyhladzovacom tábore a jeho vraždiacom mechanizme a zostavili chronológiu transportov obetí privezených z rozličných krajín Európy. Po podaní správy o osude Židov vstúpili do Stalinovej partizánskej brigády a pôsobili v nej do mája 1945. 22. 5. 1944: Jeden exemplár osvienčimských protokolov dostal i chargé d´affaires Vatikánu v Bratislave Giuseppe Burzio, ktorý ho zaslal Svätej stolici, kam sa však dostal až po piatich mesiacoch. 29. 8. 1944: Vyhlásenie Slovenského národného povstania, v ktorom bojovalo vyše 1650 slovenských Židov. November 1944: Sedemdňové vraždenie väzňov príslušníkmi Einsatzkommanda 14 z oporného bodu vo Zvolene na miestnom židovskom cintoríne si vyžiadalo 128 obetí (z toho 36 žien a detí) Od 4. do 11. 1. 1945: Vo vápenke v Nemeckej katani z EK 14 a gardisti z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy zavraždili a spálili do 900 rasovo a politicky prenasledovaných osôb. Od 5. 11. 1944 do 5. 3. 1945: Príslušníci EK 14 spolu s POHG zavraždili v Kremničke 747 osôb, z nich bolo vyše 400 Židov.
