V prvom desaťročí 20. storočia najlepšiu partiu provokatérstva na pozadí eserovského terorizmu rozohral Jevno Azef. Vražda ministra vnútra Sipiagina spustila vlnu zatýkania a Azef až vtedy polícii prezradil, že teroristický čin má na svedomí bojové krídlo eserovskej organizácie. S esermi sa zžil do takej miery, že najvyšší predstavitelia ústredia mu bezmedzne dôverovali. Jeho reputáciu zvýšil aj Grigorij Andrejevič Geršuni, zakladateľ a organizátor bojovej organizácie eserov. V tom čase dosiahol eserovský teror svoje „romantizujúce apogeum“, ktoré vyvrcholí likvidáciou nenávideného ministra Pleveho a neskôr aj člena cárskej rodiny a moskovského generálneho gubernátora, veľkokniežaťa Sergeja Alexandroviča.
Azef si uvedomoval hodnotu Geršuniho priateľstva a podpory v revolučných kruhoch pre posilnenie svojich vlastných pozícií. Preto sa ho pred očami ochranky snažil ukrývať čím dlhšie. Začínal byť takisto činný v šírení a príprave teroristických skutkov, potácajúc sa medzi potrebami eserov a požiadavkami pánov z ochranky. Neraz dochádzalo k absurdným situáciám – Azef musel vytvoriť novú revolučnú bunku (napr. v Petrohrade), lebo ináč by spochybnil svoju reputáciu v strane eserov. Ochranka naopak nechcela pripustiť vytvorenie krúžku, v ktorom by sa s jej vedomím sprostredkúvali robotníkom myšlienky revolúcie a terorizmu. Členovia ochranky preto chodili na zhromaždenia, počúvali agitačné reči, zapisovali mená, zásobovali sa socialistickou literatúrou, ktorú odovzdávali priamo nadriadeným. Na istom krúžku sa však stalo niečo nečakané: Jeden z policajných agentov, ktorý sa agitačnej akcie zúčastnil, oznámil Azefovmu podriadenému Krastianinovovi, že všetko je fraška organizovaná ochrankou. Podozrenie padlo na hlavného organizátora Jevna Azefa. Ten mal však pevnú pôdu pod nohami a dokázal sa náležite obhájiť. V určitej skupine ľudí však zárodok pochybnosti zostal navždy.
Ronin s pochybnou povesťou?
Zrejme nie bez pomoci Azefa Geršuniho nakoniec 13. mája 1903 v Kyjeve predsa len zatkli. Vodcovia strany eserov boli v pomykove, no do čela bojovej organizácie menovali Jevna Azefa, blízkeho spolupracovníka Geršuniho, ktorého dovtedy k úplným detailom činnosti bojovej organizácie a organizovaným teroristickým aktom nepúšťali. Teraz však bolo všetko inak – policajný agent ochranky stál v čele teroristickej organizácie eserov a pristúpil k praktickej práci organizovania atentátov. Prvým, kto sa dostal do jeho zorného poľa, bol nový minister vnútra V. K. Pleve, ktorý nastúpil po zavraždenom D. S. Sipiaginovi. Azef začal organizovať teroristický akt proti ministrovi v európskom meradle: zaangažoval všetkých skúsených a oddaných eserov – teroristov doma i v zahraničí. Jednotliví členovia žili v Paríži, Ženeve či v Berlíne. Pleve bol ako minister vnútra aj reakčnejším predstaviteľom samoderžavia – nakrátko držal takmer všetky stupne úradníckeho systému a štátnych zamestnancov, arogantne potláčal prejavy nespokojných robotníkov, ako prejav mocenského postavenia Ruska navrhoval „rýchlu a víťaznú vojnu proti Japonsku“, ako štátny činiteľ zas prejavil prílišnú zdržanlivosť pri protižidovských pogromoch, hlavne v Kišiňove v apríli 1903. Jeho vražda mala znamenať ďalší konkrétny a krvavý protest proti cárskej vláde. Prepracovaný atentát sa však nedarilo dlhšiu dobu uskutočniť, Azef chcel mať istotu, že sa podarí so žiaducim výsledkom. Nakoniec to „vyšlo“ Jegorovi Sazonovovi, ktorý v júli 1904 bombou zmietol zo sveta Pleveho kočiar i s pasažierom. Atentát mal mimoriadny ohlas, Azef, aj keď celú skupinu inštruoval, v čase vykonania aktu alibisticky prebýval vo Varšave. Nič to však nemenilo na skutočnosti, že táto udalosť mu pridala na váhe u jeho revolučných druhov. Nadriadení v ochranke ostávali navonok pobúrení, no ako to už v politickej hre chodí, aj vražda politika a zápas dvoch zdanlivo znepriatelených táborov majú skryté zákonitosti.
Okolo roku 1909 začínalo postupne vychádzať na povrch, že na Pleveho „bola objednávka“ aj zo strany niektorých kruhov z oddelenia polície, pričom sa začalo objavovať meno bývalého šéfa zahraničnej rozviedky Petra Ivanoviča Račkovského. Ten dlhé roky pracoval vo Francúzsku, zaslúžil sa o rozvoj a udržiavanie „neviditeľnej diplomacie“ medzi oboma krajinami, za čo sa mu nedostalo uznania. Naopak, šéf žandárov Pleve ho poslal na nútený odpočinok. Račkovskij sa pred atentátom stretol s Azefom, rovnako ako aj ruský rezident zahraničnej agentúry ochranky v Paríži Ratajev, ktorý sledoval všetky ruské emigrantské krúžky v zahraniční a zároveň robil Azefovi spojku od ochranky. Račkovskému paradoxne Pleveho smrť priniesla želaný návrat: po príhovore ďalšieho avanturistu Ivana F. Manaseviča – Manuilova a intervenovaní cárskeho komorníka Alexandra Fiodoroviča Trepova získal Račkovskij o niekoľko mesiacov po atentáte na Pleveho cársku audienciu a po nej funkciu vice riaditeľa politického oddelenia polície. Cár rád debatoval s „tajnými“, tobôž s takým skúseným praktikom, akým bol Račkovskij. Cárovu dôveru si získal do takej miery, že v rokoch 1905 – 1906 mu priamo a osobne referoval o stave rezortu a politickej situácii, pričom obchádzal aj svojho nadriadeného. Bol to práve Račkovskij, kto sa podieľal na likvidovaní moskovského povstania v roku 1905. Cár mu dokonca vrátil ušlé slúžne za nútenú dočasnú výslužbu. Samozrejme, v tom čase do jeho kompetencie patril aj Azef, ktorý úspešne pokračoval v prípravách nových teroristických činov. Policajného agenta, z ktorého sa fakticky stal jeden z hlavných teroristov krajiny, si v priebehu rokov podávali rôzni zodpovední ochranky.
Génius či tupec
V podstate možno hovoriť o troch až štyroch etapách jeho „revolučno-policajnej“ činnosti, a to z uhla pohľadu polície, ktorý načrtol Ratajev: 1. Bezvýhradne verné obdobie od roku 1892 do leta 1902; 2. Pochybné obdobie od roku 1902 do jesene 1903; 3. Zločinecké obdobie od konca roku 1903 do konca jeho služby, v ktorom sa ešte zvykne vydeliť etapa služieb, ktoré poskytoval mocnému náčelníkovi Petrohradského ochranného oddelenia A. V. Gerasimovovi v rozmedzí od apríla 1906 po koniec roku 1908. Lev Trockij z konkurenčného socialistického tábora boľševikov to spočítal nasledovne: „Na to, aby mohol mať človek sedemnásť rokov rozohranú takúto diabolskú partiu, musí byť buď všetkými masťami mazaný génius, alebo jednoducho absolútny tupec – prirodzenejšie je vidieť v Azefovi tupca, než génia. Po prvé, tupí ľudia sa v prírode vyskytujú oveľa častejšie, a po druhé, géniovia zvyčajne nachádzajú sféru svojho pôsobenia mimo múrov ochranky“. Podľa slov ďalšieho revolucionára Germana Lopatina, prvého prekladateľa Kapitálu do ruštiny, Marxovho priateľa, ktorý v Rusku sedel dvadsaťsedemkrát v osemnástich rôznych väzeniach, si „Azef vybral povolanie policajného agenta tak, ako si ľudia volia profesiu lekára alebo právnika“.
S jedlom rástla chuť, Azef sa na hrane geniality a zločinnosti naučil chodiť uličkami provokatérstva a pritom „hádzať dlažobné kamene“, povestné zbrane proletariátu. Jedna z takých dopadla štvrtého februára 1905 pri Nikoľskej veži moskovského Kremľa do kočiara moskovského správcu veľkokniežaťa Sergeja Alexandroviča a to s takou silou, že z obete zostalo len málo. Po tom, ako zadržali hlavného aktéra – teroristu Ivana Kaľajeva, neváhal a okamžite deklaroval vernosť eserovskému hnutiu a ideálom nového slobodného Ruska. Kaľajev samozrejme skončil na šibenici, no podľa vtedajšej módy prejavovania bezhraničnej kresťanskej lásky aj vdova po zavraždenom, kňažná Jelizaveta Fiodorovna, žiadala súd a cára o milosť. Kaľajev, ktorý mal prsty aj v atentáte na Pleveho, však nemal, rovnako ako súd, o akúsi milosť záujem a teatrálne odohral aj vlastnú popravu, keď na rozlúčku pobozkal kňaza, lebo v ňom, napriek všetkému, cítil dobrého človeka. Takýto počin, ktorý sa samozrejme dostal okamžite na verejnosť, len deklaroval zväzok samovražednej romantiky s revolučnými ideálmi, takými typickými pre vtedajších ruských vykonávateľov teroristických aktov. Jevno Azef, ktorý útok plánoval spoločne s ďalším významným teroristom Borisom Savinkovom, sa samozrejme osobne na akcii nezúčastnil. Eseri sa riadili zásadou, že „presná deľba práce a povinností je ten správny princíp na dosiahnutie vytýčeného cieľa“. Plánovači do detailov všetko naplánovali, konšpiratívne zabezpečili a akt vykonania atentátu zverili tým, ktorí boli pripravovaní práve na to. Obe zložky sa však snažili dodržiavať istý „kódex teroristu“, akúsi etiku teroru, ktorá nedovoľovala usmrtenie a zranenie nevinných osôb – mal zahynúť jedine ten, ktorého ústredie vytýčilo ako osobu krajne reakčnú, v národe neobľúbenú, prezentujúcu tvrdosť a nezmieriteľnosť samoderžavného režimu – za nariadenie strieľať do davu protestujúcich, za židovský pogrom, za prílišnú cenzúru, za útlak a podobne. Analytici zohľadňovali aj to, aký účinok a ohlas bude mať atentát v tlači a v národe. Keď sa rozšírila zvesť o zabití Pleveho, dokonca aj ľudia vzdialení revolúcii tlieskali. Heslo „krv za krv“ sa akoby vznášalo nad ruskou realitou, aby bezuzdne zasiahlo spoločnosť v tragických porevolučných rokoch 1918 – 1922 a zanechalo rozdelenú spoločnosť prakticky dodnes.
Zamýšľaný útok lietadlom
Polícia s Azefom naďalej udržiavala kontakt a on buď dočasne ušiel do zahraničia, alebo sa vrátil na bezpečné miesto blízko západných hraníc Ruska. Nejasné zostáva, či sa naozaj počítalo s takzvaným centrálnym teroristickým aktom, ktorým malo byť zavraždenie samotného cára. Azef, Savinkov a iní vypracúvali rôzne alternatívy: chceli sa opásať výbušninou, vbehnúť do Zimného paláca prípadne do budovy Rady ministrov a odpáliť sa. O niečo podobné sa v auguste roku 1906 pokúsila odnož eserov – maximalisti, ktorí v prestrojení za policajtov s kufríkmi v rukách vtrhli do rezidencie Petra A. Stolypina na Aptekarskom ostrove a uskutočnili de facto samovražedný útok, pri ktorom zahynulo 27 ľudí a 33 bolo ťažko ranených. Financie pochádzali od moskovskej opozičnej frakcie strany socialistov – revolucionárov, bomby sa vyrábali v boľševickej bojovej technickej skupine Leonida Krasina nachádzajúcej sa v moskovskom byte spisovateľa Maxima Gorkého.
Oveľa smelším bol úmysel Azefa a Savinkova zaútočiť na cársku rezidenciu v Zimnom lietadlom. Bolo to neslýchané, veď sa písal len rok 1907 a len pred štyrmi rokmi bratia Wrightovci dokázali od zeme odlepiť stroj ťažší než vzduch a preletieť ním niekoľko desiatok metrov. O možnosti skonštruovania lietacieho stroja, ktorý by bol schopný okrem pasažiera niesť aj nálože, sa Azef so Savinkovom informovali v mestečku Neufahrner pod Mníchovom, kde na niečom podobnom pracoval ruský poddaný ukrajinského pôvodu Sergej Ivanovič Buchalo. Ten vraj dokázal zhotoviť takéto lietadlo a Azef začal zhromažďovať horibilnú sumu peňazí. Samozrejme, že podobná akcia bol príliš odvážna, no myšlienka sa zrodila – dokonca sa v stratégii plánovalo použiť dva stroje, pre prípad, že by jeden zlyhal. Podľa Savinkova sa sponzori našli až podozrivo rýchlo, no zo zamýšľaného projektu zišlo. (
Dokončenie nabudúce)
