Politických teroristických činov v Rusku pribúdalo a samoderžavný štát nechcel povoliť opraty monarchistického konzervativizmu. Situácia sa stala obzvlášť kritickou za vlády cára Mikuláša II. Do popredia sa dostáva moskovské ochranné oddelenie vďaka Sergejovi Vasiľjevičovi Zubatovovi, ktorý bol fanatikom v odhaľovaní provokácií i atentátov. Od roku 1902 sa stal šéfom politickej polície celého impéria.
Situácia v krajine zostávala veľmi napätá a ochranka musela neustále odhaľovať a likvidovať združenia, politické krúžky i prípravy atentátov či teroristických činov. Presne v roku, keď Zubatov prestúpil do Petrohradu, všemocný a zároveň všeobecne neobľúbený minister vnútra V. K. Pleve zriadil vo všetkých väčších mestách tzv. vyšetrovacie oddelenia, ktoré vo februári 1903 premenovali na ochranné oddelenia. V roku 1907 ich počet stúpol na dvadsaťsedem. Zriaďovali sa pri policajných správach, no podriaďovali sa priamo osobitnému oddeleniu Departamentu polície. Medzi hlavné povinnosti a náplň ochranných oddelení (ochranky) patrilo odhaľovanie tajných typografií, zakázanej literatúry, falošných dokumentov, sledovanie miest, na ktorých sa zhromažďujú ľudia, zisťovanie nálad v rôznych vrstvách ruskej spoločnosti ako aj pátranie po ľuďoch, považovaných za potenciálne protivládne a protištátne živly.
Provokatér
List, ktorý dorazil ochrannému oddeleniu od korešpondenta z Karlsruhe, nebol ničím výnimočným. Ťažké podmienky v Rusku i za jeho hranicami nútili mnohých mladých účastníkov a adeptov revolučného hnutia stávať sa donášačmi polície. Niektorí sa s políciou zaplietli ešte prv, než ich prijali za členov revolučnej strany či hnutia. Mladý Jevno Azef mal šťastie – petrohradská ochranka mu na jeho ponuku odpovedala. Svoje meno samozrejme nespomenul a v odpovedi navyše požiadal aj o kúsok svojho predchádzajúceho listu ako dôkaz, že list je od spolupracovníka Departamentu milície. Policajti z ochranky mu nedali otvorene najavo, že nutne potrebujú jeho informácie, skôr vytvárali dojem, že majú situáciu pevne v rukách a presne dokumentujú stav v tamojšom študentskom a socialistickom hnutí. Dohodli si podmienky, z ktorých vyplývalo, že ponuku mladého študenta akceptujú, ak odhalí svoju identitu. Jeho povinnosťou bude podávať informácie o dodávkach zakázanej literatúry do Ruského impéria, za čo bude dostávať finančnú „kompenzáciu“.
Azef však kombinoval ďalej a rozhodol sa ponúknuť informátorské služby aj provinčnej žandárskej správe v Rostove, keďže časť študentov pochádzala z jeho „rodného“ mesta. Provinční policajti však upovedomili svojich nadriadených vo veľkomeste a porovnaním listov, spôsobu ich zostavenia, ponúkaných služieb ako aj písma z už existujúcich dokumentov v Rostove prišli k záveru, že korešpondentom z Karlsruhe je Jevno Fišelevič Azef. Vysvitlo totiž, že Azef pred odchodom do Nemecka žiadal v Rostove o pas, a spomenuli si taktiež, že sa stýkal s ľuďmi, ktorí boli krajne nespoľahliví a podozriví v „politickom zmysle slova“. Policajti teda mali čo porovnávať, a zároveň získali pred svojím informátorom značný náskok. Tak či onak, spolupráca bola nadviazaná. Neskôr vysvitlo, že k spokojnosti obidvoch strán.
Z Darmstadtu do Moskvy
Azef teda získal svojich 50 rubľov a mohol pristúpiť k práci – do Petrohradu pravidelne posielal listy, ktoré obsahovali informáciu o každom, kto mohol byť niečím zaujímavý. V roku 1894 sa oženil so študentkou Bernskej univerzity L. G. Menkinovou, členkou Zväzu ruských socialistov – revolucionárov“, ktorý založil známy židovský socialista Chaim Žitlovský a jeho manželka. Tento zväz bol jedným z krúžkov, ktoré neskôr vyústia do vzniku Strany socialistov – revolucionárov (eserov). Azef sa zatiaľ mohol učiť, pozorovať, analyzovať, informovať ochranné oddelenie v Petrohrade a budovať rodinný život. V roku 1895 sa mu narodil prvý syn, v roku 1902 druhý. S manželkou prežil štrnásť rokov a svoju dvojakú hru ukrýval tak dobre, že za celé roky jej ani nezišlo na um, že manžel môže hrať na dve strany. Osobné poznanie Žitlovského bolo pre Azefa veľmi výhodné – otváralo mu dvere do každého krúžku s nádychom myšlienok socialistov – revolucionárov. Postupne ho to ťahalo stále viac a viac doľava. Poznal takmer všetkých ruských emigrantov zo svojho okolia, vyhraňovali sa jeho „eserovské“ postoje a názory. Krátko po svadbe sa presťahoval do Darmstadtu. Jeho správy boli čoraz sofistikovanejšie, psychologicky a obsahovo precíznejšie. V petrohradskom Departamente polície i ochrannom oddelení si uvedomovali, že Azef disponuje skvelým pozorovacím talentom a citom pre psychologickú analýzu. Do pozornosti policajných náčelníkov odporúčal neznámych mladých ľudí, ktorí sa neskôr stali čelnými predstaviteľmi revolučného a socialistického hnutia. Písal napríklad, že osobitú pozornosť je nutné venovať Karpovičovi (v roku 1901 smrteľne zranil ministra vzdelávania N. P. Bogolepova, pripravoval atentát na Mikuláša II.), venovať sa Zenzinovovi (neskorší významný člen strany eserov ich teroristického i neteroristického obdobia), oznamoval, že Rosa Luxemburgová, známa osobnosť komunistického a socialistického hnutia, je významnou redaktorkou poľských socialistických novín. Azef svoje správy niekedy ani nezdôvodňoval, podával ich bez argumentov, no politická polícia si postupne zvykla, že vychádzajú presne.
V roku 1899 Azef v Darmstadte ukončil vysokoškolské štúdium na polytechnickom inštitúte, získal diplom elektroinžiniera a zamestnal sa v istej berlínskej firme. V tomto štádiu zvažoval možnosť usadiť sa v Nemecku natrvalo a azda prerušiť kontakty s ruskou politickou políciou. To by však bol príliš jednoduchý scenár – málokedy sa v podobných situáciách zúčastnené subjekty rozchádzajú k obojstrannej spokojnosti. Azef si „kvalitnou prácou“ budoval u polície renomé, ktorým si zároveň sám zhromažďoval materiál na vlastné prezradenie políciou v očiach revolučných spolubojovníkov. Petrohrad sa rozhodol svojho tajného spolupracovníka okamžite stiahnuť do Ruska. Bolo rozhodnuté, že sa usadí v Moskve. Azef musel súhlasiť. Ako legenda pre normálny život mu malo slúžiť zamestnanie v spoločnosti, ktorá spravovala elektrické osvetlenie. Súčasne nastúpil pod velenie náčelníka Moskovského ochranného oddelenia S. V. Zubatova, ktorý sa na istý čas stal jeho učiteľom i mentorom. Azef síce mal veľmi bohaté skúsenosti s prácou v teréne, od náčelníka ochranky však mohol získať ešte oveľa viac a stať sa podkutým profesionálom. Zubatov ho oboznamoval s najnovšími postupmi práce, utajenými inštrukciami používanými políciou, s metódami vyšetrovateľskej a sliedičskej práce, nuansami vnútorného sledovania. Remeslo vonkajšieho sledovania Azef získaval u „prvého filera“ (tajného detektíva) impéria Jevstracha Mednikova. Takáto škola potom Azefovi pomohla získavať prestíž v revolučnom hnutí, keďže dopredu poznal systém práce tajnej politickej polície. Ochranke odhaľoval úmysly revolučných socialistov, opatrne si chrániac svoj zdroj.
Eseri
Azef je neodmysliteľne spojený s pôsobením strany socialistov – revolucionárov (Partija socjalistov – revoľucijonerov, ESER, z toho „eseri“), ktorá v prvej štvrtine 20. storočia v rôznej forme participovala na politickom a spoločenskom živote Ruska. Hovoriť v Ruskom impériu o politickej strane, podobne ako napríklad aj v Rakúsko-Uhorsku či osmanskom Turecku je možné len s dávkou opatrnosti. Môžeme sa zmieňovať o politických organizáciách siahajúcich až do stredoveku, no v modernejšom a hlavne západoeurópskom chápaní sa v tomto ohľade dostaneme až na počiatok 20. storočia. Je len samozrejmé, že Európa bola niekde inde, a tak ešte v roku 1839 francúzsky markíz Astolphe de Custine po svojej ceste v Rusku konštatuje, že „v tejto krajine nieto slobody, z čoho vyplýva, že tu nieto života“. Samoderžavie nedovoľovalo luxus politického prejavu „občana“ v podobe politickej strany a tak politika zostávala „pánskym a intelektuálnym huncútstvom“ vyšších koridorov moci. Ruské impérium narástlo do obrovských rozmerov, no v jeho politickej štruktúre a mocenskom usporiadaní národ stáročia mlčal, slovami Alexandra Sergejeviča Puškina – „bezmolstvoval“. V druhej polovici 19. storočia sa Rusko stalo svetovou veľmocou, v ktorej na jednej šestine svetového povrchu žil etnický kaleidoskop asi stovky národov a národností s približne 90-percentným podielom roľníckeho spôsobu života. Zachovávala sa v ňom prísna stavovská hierarchia, ktorá však postupne koncom 19. storočia zažívala „pretavovanie“ šľachty, duchovenstva, kupectva, sedliactva, kozáckeho subetnika a meštianstva do tried a sociálnych vrstiev, ktoré sa na Západe definovali ako buržoázia, proletariát, roľníctvo, stredná trieda, meštianstvo, inteligencia a podobne. Vo vyspelejších častiach Ruského impéria začínali vznikať svojrázne politické zoskupenia, teda nie vo vlastnom, centrálnom Rusku, ale na tzv. „okrainach“ – napríklad v Poľsku po každom väčšom národnom povstaní (1830 1831, 1863 – 1864), no hlavne v 90-tych rokoch 19. storočia, keď vznikla Sociálna demokracia Kráľovstva poľského, Poľská socialistická strana a Nacionálno-demokratická strana. V Arménsku to boli revolučné strany Gnčak a Dašnakcutjun, vznikla sociálna demokracia v Litve a židovský robotnícky zväz (tzv. bund) v Litve, Poľsku a Rusku. Ruská sociálna demokracia mala svoj zakladajúci zjazd v Minsku v roku 1898, no koncepčne a frakčne sa preformovala až v roku 1903 v Londýne (známe rozdelenie na boľševikov a menševikov).
Zlom priniesli prvé roky 20. storočia, keď nelegálne vzniká celý rad zväčša revolučných strán (Ukrajina, Litva, Bielorusko, Fínsko, Gruzínsko). V Rusku dozrievala atmosféra, ktorá sa v učebniciach zvykne označovať ako revolučná: neriešené problémy monarchie, absolútna centralizácia moci, zaostalosť v technológiách, národnostné problémy a tak ďalej ústili v lepšom prípade len do štrajkov. Vyjadrením spoločenskej nespokojnosti so samoderžavným zriadením boli radikálne revolučné strany, medzi ktoré patrili aj socialisti – revolucionári – eseri. Tí sa hlásili k tradíciám narodničestva s princípmi reálneho boja narodovoľcov. Narodničestvo sa rozvinulo do ideológie a hnutia tzv. raznočinnej inteligencie, ktorá chcela vyjadrovať a hájiť záujmy najširších vrstiev ruskej spoločnosti – roľníctva, ktoré žilo až do roku 1861 v nevoľníctve. Narodniki považovali roľnícku komunitu za najvhodnejšiu základňu budovania socializmu. V 60tych a 70tych rokoch 19. storočia existovalo niekoľko narodničeskich organizícií, napríklad Išutinci (patril k nim aj Karakozov), Čajkovci, ktorí presadzovali chodenie za národom, Zemľa i voľa, Černyj peredel, Narodnaja voľa. Posledne menovaná organizácia sa otvorene hlásila k metódam individuálneho terorizmu proti vládnucim vrstvám. Koncom 70tych rokov Zemľa i voľa končila svoju činnosť, hoci napríklad ešte Alexander Konstantinovič Solovjov, ktorý v apríli roku 1879 z vlastnej iniciatívy uskutočnil neúspešný atentát na Alexandra II., sa k jej myšlienkam hlásil.
(Pokračovanie nabudúce)
