Čo vlastne teror znamená? Určitým spôsobom je fackou na tvár všetkým teoretikom, ktorí sa ho pokúšajú definovať. Jedno je však isté – akékoľvek sa za ním skrývajú motívy, úsilia, požiadavky, jednotlivci či organizované skupiny, vždy znamenal i znamená zastrašovanie, strach, násilie a smrť. Ešte paradoxnejšie je, že niektorí ľudia sa v ňom „našli“ – siahli po ňom vydedenci, chudáci, bohatí i chudobní, ľudia obmedzení i intelektuálne zdatní.
Alexander Ivanovič Gučkov bol ruský priemyselník a politik, jeden z dvoch mužov, ktorým posledný ruský cár večer 2. marca 1917 vo vlaku na stanici Pskov odovzdal podpísaný Manifest o odstúpení z trónu. Ešte ako poslanec Tretej dumy podotkol vo svojom vystúpení, týkajúcom sa usmrtenia najráznejšieho ruského reformátora Petra Arkaďjeviča Stolypina nasledovné: „Generácia, z ktorej pochádzam, sa zrodila za výstrelov Karakozova. V 70-tych až 80-tych rokoch devätnásteho storočia sa po celom Rusku prehnala krvavá a strašná vlna teroru, ktorá so sebou strhla monarchu, ktorého sme titulovali ako cár – osloboditeľ. Akú oslavnú tryznu odbavil vtedy teror nad našou úbohou vlasťou, keď sa zmietala v nešťastí a hanbe! Všetkým nám to zostalo v pamäti. Teror vtedy zabrzdil a dodnes brzdí postupujúci chod reformy. Teror vložil reakcionárom zbrane do rúk. Teror svojím krvavým mrakom zahalil vidinu ruskej slobody“.
Cesta Jevna Azefa
Teroristických aktov sa zúčastňujú muži i ženy (aj tehotné), dokonca deti. Teror môže byť štátny, na rôznych úrovniach sa v rozličných formách ťahá ľudstvom už od čias staroveku. Likurgos v Sparte terorizoval helótov, Alkibiadés bol nepohodlný Lisandorovi a ďalším tridsiatim aténskym tyranom na čele s Krítiom, preto zosnovali klasický politický teroristický akt, ktorého vykonávateľom sa nečakane stal perzský satrapa Sarnabáz. Štátnemu teroru podliehali kresťania v Rímskej ríši, Ivan IV. držal krajinu sedem rokov v kliešťach „opričniny“, ktorú Rusi hľadajú aj v terore tridsiatych rokov 20. storočia – v tzv. „ježovščine“, ktorej prepožičal meno komisár štátnej bezpečnosti Nikolaj Ježov. V novovekých dejinách sa k teroru otvorene prihlásili počas Francúzskej revolúcie, keď vláda hrôzy, teda terreur prerástla priamo do spôsobu politického riadenia a správy krajiny (približne od mája 1793 do júla 1794). Nový odtieň získal teror v rokoch 1795 a 1799, keď podľa historika Jeana Tularda išlo o biely teror, ktorý definitívne vyústil do krvavej, bielej reakcie Bourbonovcov po roku 1815. Za teroristov sa považujú ruskí narodovoľci i skupina Andreas Baader – Ulrike Meinhoffová, „mestské guerilly“ Latinskej Ameriky i európska ETA či IRA, palestínske skupiny a hnutia, moslimská al-Káida a podobne. Porovnávať teror a terorizmus minulosti a súčasnosti znamená tak trocha nástrahu modernizovania minulých udalostí. Znamená to vnášať do svojej analýzy hodnotenia, ktoré sú vlastné obdobiu, v ktorom žijeme my. Inými slovami, urobiť ústupky politickej konjunktúre.
Ruka v ruke s terorom a terorizmom kráčajú i snahy štátu (či náprotivnej strany) čeliť mu, prípadne ho odhaľovať v jeho základoch a prípravných akciách. Aj tu však dochádza k výrazným kontamináciám – osoba, pohybujúca sa medzi oboma stranami, nikdy nezostane nezasiahnutá. Najväčší extrém v tomto zmysle zrejme stelesňuje človek patriaci ku generácii ľudí, ktorých mal na mysli spomínaný A. I. Gučkov, keď sa v svojej reči zamýšľal nad násilnou smrťou Stolypina. Ten človek sa volal Jevno Fišelevič (Filippovič) Azef. Podnes predstavuje filozoficko-historický problém vďaka tomu, že v sebe spájal dve absolútne krajnosti – stál na čele teroristickej organizácie a zároveň bol plateným agentom polície so smutným prívlastkom provokatér.
Jevno Azef sa narodil v roku 1869 v mestečku Lyskovo v Grodnenskej gubernii v rodine židovského krajčíra Fišeľja Azefa (aj Asev, Azev). V roku 1874 sa rodina presťahovala do Rostova na Done, kde boli lepšie podmienky na otvorenie menšieho obchodu. V Rostove Jevno ukončil gymnázium a keďže rodina nedisponovala potrebnými prostriedkami na ďalšie štúdium, pracoval ako reportér v miestnych novinách, ako pomocník závodného inšpektora či obchodný cestujúci. Aj keď bol Rostov rozvíjajúcim sa priemyselným centrom, nebolo ľahké komerčne sa v ňom udržať. Naopak, nerozvinutý trh spôsoboval biedu v stredných a nižších vrstvách. Niet teda divu, že ambiciózny židovský mladý muž sa zapojil do socialistického hnutia a rozširoval protivládne letáky, za čo sa niekedy v roku 1892 dostal do pozornosti rostovskej polície. Potácanie sa v domácej neistote mladého Azefa uspokojovať nemohlo. Ako obchodný díler, povedané dnešnými slovami, dostával od istého zákazníka 800 rubľov za uskutočnenie dodávky oleja. Peniaze sa však rozhodol použiť v zahraničí. Emigroval do nemeckého Karlsruhe, kde študovalo asi 250 ruských študentov, z ktorých bolo aj niekoľko rostovských rodákov. Samozrejme, život ruského študenta z nezámožnej rodiny v nemeckom meste nebol jednoduchý. Na to čoskoro prišiel aj Azef a začal sa ohliadať po nejakom príjme, ktorý by mu zabezpečil určitý štandard. Keďže študenti vytvorili sociálno-demokratický krúžok, Azef doňho vstúpil a hľadal svojské výhody. Obrátil sa listom priamo na policajné oddelenie, ktoré v marci roku 1893 v Tretej kancelárii (v Treťjem deloproizvodstve) zaregistrovalo Zložku č. 420 vychádzajúcu z listu zaslaného Azefom priamo z Karlsruhe. Pošta zostávala jediným možným spôsobom, ako kontaktovať danú inštitúciu. Mladý študent vtedy zrejme netušil, do akého osieho hniezda pichol. Ako sa však ukázalo, mal všetky predpoklady na to, aby do súkolesia takejto mašinérie zapadol.
Ochranka
Dlhé desaťročia nemali v Rusku bezpečnostné štruktúry pevný status a tie, ktoré existovali, sa svojou činnosťou vzájomne prekrývali. Riešili otázky vnútornej bezpečnosti panovníka a krajiny, zbierali informácie o vnútornom i vonkajšom protivníkovi. Svoju modernú podobu dostali formálne až 3. júla roku 1826, keď cár Mikuláš I. podpísal nariadenie o vytvorení Tretieho oddelenia pri Kancelárii Jeho imperátorského Veličenstva, ktoré „malo všetky znaky špeciálnej služby: malo vykonávať výlučne funkciu tajnej polície, a to bez toho, aby sa zaťažovalo inými činnosťami netýkajúcimi sa spravodajstva, a čoskoro sa v rámci oddelenia objavilo i oddelenie zahraničnej rozviedky“. Pred týmto rokom sa hľadajú korene ruských bezpečnostných (tajných služieb) v zlovestnej opričnine Ivana Hrozného, Prikaze tajnych del – v „slove i dele gosudarevom“ Alexeja Michajloviča, Petrovom Preobraženskom prikaze a Tajnej kancelárii, Kancelárii tajného vyšetrovania (Kanceľarija tajnych rozysknych del) Anny Ioanovny, Tajnej expedícii pri vládnom Senáte Petra I. a Kataríny II., Výbore všeobecnej bezpečnosti (Komitet obščej bezopasnosti), Ministerstve polície, Najvyššej vojenskej polícii (Vysšaja vojennaja policija), či Osobitnej kancelárii ministerstva vnútorných záležitostí Alexandra I.
V ďalšom období sa činnosť bezpečnostných rezortov bližšie špecializovala. Vznikajú inštitúcie ako Verchovnaja rasporjaditeľnaja komissija, Departament policii, Osobyj otdel Departamenta policii, Zagraničnaja agentura Departamenta policii alebo Otdeľnyj korpus žandarmov, ktoré vykonávali rozviedku, kontrarozviedku, no hlavne politické vyšetrovanie proti vnútorným nepriateľom – teroristom, anarchistom, narodovoľcom, eserom, socialistom i boľševikom. Najznámejšou sa pravdaže stali miestne ochranné oddelenia Departamenta policii – ochranka (ochrannyje otdelenija), ktoré zaznamenali prudký nárast intenzity svojej činnosti za vlády posledného cára Mikuláša II. Začali sa tak nazývať od apríla roku 1887 a boli podriadené Treťjemu deloproizvodstvu Departamenta policii.
Atentát na cára
Formálnym podnetom na zriadenie osobitých ochranných oddelení sa stal akt teroru proti ruskému cárovi Alexandrovi II., ktorý v apríli roku 1866 uskutočnil ruský revolučný terorista Dmitrij Vladimirovič Karakozov. Dvadsaťštyriročný mladý muž cára síce netrafil, no jeho presvedčenie o individuálnom terore proti hlave štátu, ktorý mal vyústiť do revolúcie, znamenalo začiatok rozmachu praktického terorizmu v cárskom Rusku. Takmer okamžite po Karakozových výstreloch – 4. mája roku 1866 pri Kancelárii petrohradského vrchného policajného šéfa (ober-policmejstera) vzniká nová inštitúcia pre vyšetrovanie politických priestupkov (političeskij sysk), ktorá dostalo veľavravný názov Oddelenie ochrany verejnej bezpečnosti zamerané na vykonávanie tajného a iného vyšetrovania, ako aj vyšetrovania záležitostí, týkajúcich sa protištátnych zločinov s cieľom takýmto zločinom predchádzať a odvracať ich. Trvalo niečo okolo roka, kým bolo celé Rusko pretkané pavučinou provinčných – gubernských žandárskych správ. Tie mali na starosti politické priestupky a procesnú stránku doznaní týkajúcich sa politických zločinov. Vykonávali politické pátračky v krajine spoločne s povestným Tretím oddelením Vlastnej Jeho Imperátorského Veličenstva Kancelárie, ktoré už v roku 1826 založil nekompromisný Mikuláš I. a ktoré pamätalo ešte Puškinove epigramy na adresu jeho šéfa Alexandra Christoforoviča Benkendorfa. Treťje otdelenije cárovej vlastnej kancelárie sa v roku 1880 reorganizovalo na Oddelenie polície pri Ministerstve vnútra, do ktorého sa v spomínanom roku 1887 vliali všetky ochranné oddelenia zabezpečujúce verejnú bezpečnosť štátu (trojka pre ochranku zostala naďalej, keďže spadali pod Treťje deloproizvodstvo Departamenta policii). Ochranné oddelenia sa však svojím zameraním čiastočne stali nástrojom akejsi rivality medzi Oddelením polície podriadeného ministerstvu vnútra a Osobitým zborom žandárov (Otdeľnyj korpus andarmov) podliehajúcemu ministerstvu obrany ako vojenská polícia, no taktiež aj ministerstvu vnútra ako svojmu hlavnému nadriadenému. Tým dostali žandári veľké právomoci, keďže sa tešili zaradeniu pod jeden rezort a oficiálnemu podriadeniu pod druhý, presne ako to vyjadril neskorší riaditeľ Oddelenia polície A. A. Lopuchin: „Mal dvoch náčelníkov, z ktorých bol prvý zákonitý, no nedisponoval praktickou mocou, pod druhého zas nespadal podľa zákona, no ten mal absolútnu moc“. Všetko teda záviselo na všemocnom ministrovi vnútra a jeho najbližšom okolí. Oddelenie polície potrebovalo akéhosi pomocníka, ktorý by spadal jedine do jeho kompetencie a nezávisel by od niečích osobných kontaktov a sympatií, pritom by mal aj spoločného nadriadeného. Ako to už býva, do kompetencií a prípadov si zasahovali Oddelenie s Ochrankou, prípadne konali na vlastnú päsť, no predsa len sa nakoniec vedeli zjednocovať proti žandárom.
Ochranné oddelenia spadali výlučne pod spomínaný Departament polície, no ako v každom hierarchickom systéme silového rezortu, predsa len záležalo na osobných ambíciách a kontaktoch samotného vedenia. Tak sa stalo, že niektorým náčelníkom Ochranných oddelení sa podarilo podávať hlásenia priamo ministrovmu zástupcovi (tovariščovi ministra), prípadne i samotnému ministrovi vnútra (napríklad šéf Ochranky hlavného mesta Gerasimov dosiahol právo jednať priamo s ministrom vnútra, ktorým bol v tom čase ambiciózny P. E. Stolypin).
Ochranné oddelenia mali centrály v najvýznamnejších mestách európskej časti Ruského impéria – Petrohrade, Moskve a Varšave. Počas vlády predposledného ruského cára Alexandra III. však nemali najväčší podiel na vyšetrovaní a odhaľovaní protištátnej činnosti. Tajná agentúra bola v kompetencii širšej Tretej kancelárie (Treťjego deloproizvodstva). Politických provokácií, teroristických činov, zakázaných združení však pribúdalo a samoderžavný štát nechcel zvrchu povoliť opraty monarchistického konzervativizmu a polofeudálneho usporiadania krajiny. Situácia sa stala obzvlášť kritickou za vlády Mikuláša II. Do popredia sa dostáva moskovské ochranné oddelenie, a to vďaka Sergejovi Vasiľjevičovi Zubatovovi, ktorý bol fanatikom v odhaľovaní politických priestupkov, provokácií i atentátov. V roku 1896 sa dostal na čelo moskovskej Ochranky, ktorá pri ňom zažíva profesionálny rozkvet. Sám Zubatov mal na čom stavať – vyrastal v dôstojníckej rodine, ako študent začínal v revolučnom hnutí narodovoľcov, po ktorom prišlo rozčarovanie a jeho prechod do opačného tábora. Jeho kariéra bola strmá, aj keď nie bez problémov – vďaka osobným schopnostiam, úmornej práci, priazni veľkokniežaťa Sergeja Alexandroviča, generál-gubernátora Moskvy a v neposlednom rade i dobrým vzťahom so šéfom policajného departamentu Alexejom Alexandrovičom Lopuchinom bol Zubatov v roku 1902 prevelený do Petrohradu, vtedajšieho hlavného mesta, kde nastúpil do funkcie náčelníka Osobitného oddelenia Departamentu polície, čo znamenalo, že stal šéfom politickej polície celého impéria.
(Pokračovanie nabudúce)
