Z osobne doručenej odpovede sa Jozef Swiatlo dozvedel, že nebude pre Američanov pripravovať nijaké analýzy ani informácie. Bude len robiť to, čo sa od neho žiada v Poľsku. Teda odhaľovať špiónov najmä na najvyšších miestach strany a štátu a nielen v Poľsku. Informácie mal Swiatlo podávať Lavrentijovi Berijovi. Už v prvej informácii ho presvedčí, že ústrednou postavou špionáže je Noel Field, nasadený vraj na to, aby zničil celý sovietsky blok. A po druhé, že sa titoizmus udomácňuje v Poľsku, Maďarsku, ale aj v ostatných krajinách. Dôkazy pre takéto odhaľovanie bude dostávať z USA. Priznanie pri vypočúvaní Swiatlo urobil všetko, čo mu prikázali. Správu podal osobne i písomne Berijovi, ktorý ju považoval za takú dôležitú, že ju ihneď predložil Josifovi V. Stalinovi. Ten, keď sa s ňou zoznámil, prehlásil: „Niet nič dôležitejšie ako zničiť Fielda a vyhubiť celé to jeho hniezdo!“ Stalin bol totiž presvedčený, že Field nie je len obyčajný agent, „ale srdce sprisahania, pavúk, ktorý natiahol hustú sieť cez celú sovietsku mocenskú zónu, aby v nej udusil život“. Generálporučík Belkin vyhlásil, že centrom sprisahania je Maďarsko. Stalin rozhodol, aby Noela Fielda zatkli v Československu. To sa však stalo až po osobnej intervencii Belkina u Klementa Gottwalda. Fielda ihneď dopravili do Maďarska a podrobili vyšetrovaniu, ktoré riadil sám šéf tamojšej tajnej polície Gábor Péter. Pri brutálnom výsluchu sa Field priznal ku všetkému. Najmä k tomu, že bol počas vojny v spojení s Allanom Dullesom, finančne podporoval komunistov, že sa mnohí Maďari s pomocou Titových partizánov vrátili do Maďarska, aby uchopili moc v krajine. Prví hriešnici a prvé obete Prvými „hriešnikmi“ boli Wladyslaw Gomulka a Trajčo Kostov. Gomulka sa už počas vojny stal prvým tajomníkom KS Poľska a od roku 1947 jej generálnym tajomníkom. Pre jeho údajné „nacionalistické postoje“ nástojila Moskva na tom, aby ho z funkcie odvolali. A tak sa Gomulka zo zdravotných dôvodov vzdal. O dva týždne sa však vrátil, prehlásil, že je úplne zdravý a chopil sa svojej funkcie. V júli 1948 ho Ústredný výbor Poľskej zjednotenej robotníckej strany z funkcie stiahol. Vyšetrovať ho začali až v júni 1949, deň po zatknutí Fielda, a Swiatlo ho osobne zatkol až v júli 1951. Kostova 27. marca 1948 odvolali z postu podpredsedu vlády a šéfa Štátneho finančného výboru. Stal sa riaditeľom Štátnej knižnice, neskôr odišiel do dôchodku. Zatkli ho dva mesiace po Fieldovi teda v auguste 1949. Okrem iného majú tieto dva prípady spoločné to, že až do zatknutia Fielda proti aktérom nevzniesli obvinenie zo špionáže a vlastizrady. Upadli síce do nemilosti, ale iba pre hriechy z akejsi politickej neposlušnosti a nezrelosti. Prvou obeťou operácie Splinger Factor bol László Rajk a jeho kolegovia aj preto, lebo sa dali najjednoduchšie napasovať do Dullesovej schémy. Podobne ako neskoršie vo viacerých procesoch sa cesta k veľkým rybám dláždila menšími. Prvým zatknutým sa stal Tibor Szonyi, šéf kádrového oddelenia ústredného výboru. Počas vojny žil vo Švajčiarsku, kde viedol skupinu maďarských komunistov. Na ich podporu prijal od Fielda väčšiu sumu peňazí a ten mu dokonca na príjem vystavil doklad. V roku 1945 sa vrátil do Maďarska s falošnými dokladmi, ktoré mu obstaral juhoslovanský agent OSS. Najviac mu uškodil list, v ktorom žiadal o podporu návratu do Maďarska kanceláriu OSS v Belehrade. László Rajk za mrežami Rajka zatkli 3. júla 1949 večer v jeho dome. Ihneď ho podrobili surovému výsluchu, ktorý viedol osobne Péter. Rajk bol vtedy ministrom zahraničných vecí, predtým vnútra. V španielskej občianskej vojne velil Rákosiho brigáde. Dostal sa do internačného tábora vo Francúzsku, kde si raz s Fieldom vymenil niekoľko slov. V roku 1942 sa s pomocou juhoslovanských komunistov vrátil do vlasti a stal sa vedúcou osobnosťou antifašistického podzemia. Spravil jednu chybu. Po vymenovaní za ministra zahraničia sa stretol s juhoslovanským ministrom vnútra Rankovičom v starej poľovníckej chate na maďarskej strane juhoslovansko-maďarskej hranice. Za tento čin ho povolali do Moskvy, kde mu pripomenuli, že aj keď je ešte mladý a impulzívny, musí sa správať rozumne. Poškodila mu i cielená kampaň v západnej Európe, ktorá ho predstavovala ako „bojovníka za práva Maďarov v ruskom objatí“, a ďakovné listy, ktoré mu na túto tému prichádzali zo zahraničia. Toto množstvo listov písala jedna a tá istá osoba. Bezpečnosť ich zachytávala a stali sa dôkazovým materiálom. Rajk bol jediným možným nástupcom Matyása Rákosiho. Proces sa začal 16. septembra 1949. Rajk vypovedal ako prvý. Ku všetkému, čo mu obžaloba kládla za vinu, sa priznal. Navyše ochotne vyrozprával, že už od roku 1931 pracoval ako vyzvedač, až potiaľ, ako sa stal špiónom CIA a snažil sa robiť takú politiku, ktorá by priviedla Maďarsko do imperialistického tábora. V cele ho navštívil jeho priateľ, minister vnútra János Kádár, ktorému Rajkova žena počas vojny zachránila život. Kádár Rajkovi sľúbil, že ak sa pred súdom prizná, bude trest smrti, ktorý nad ním vynesú, len fiktívny a do konca života bude môcť žiť na Kryme. Ešte pred vynesením rozsudku Rajk o.i. verejne povedal: „Skôr než ľudový súd vyhlási rozsudok, musím najmä prehlásiť, že všetko, čoho som sa dopustil, som urobil z vlastného, slobodného rozhodnutia a na základe vlastných úvah. A práve preto už teraz vyhlasujem, že rozsudok ľudového súdu budem považovať za spravodlivý, nech pre mňa dopadne akokoľvek.“ Rozsudok vyhlásili 24. septembra 1949. Na trest smrti obesením odsúdili Lászlóa Rajka, Tibora Szonyiho a jeho zástupcu Andrása Szalaia. 14. októbra rozsudok na dvore väznice v Budapešti vykonali. Agent CIA Swiatlo, ktorý počas procesu sedel na čestnej tribúne, mohol byť spokojný. Spokojný s presvedčivo zinscenovaným procesom bol aj Josif Vissarionovič Stalin, Lavrentij Berja a Allan Dulles. Ale nie dlho. Na rad prišiel Trajčo Kostov Siedmeho decembra 1949 sa začal proces s Trajčom Kostovom a jeho spoluobžalovanými. Kostov sa síce s Fieldom nikdy nestretol, ale poznal sa s mnohými z jeho okolia. Počas vyšetrovania sa priznal k tomu, že už od roku 1933 mal sklon k trockizmu, zradil svojich súdruhov, keď bol v roku 1942 zatknutý. V roku 1944 nadviazal kontakt s britskou tajnou službou. Po vojne sa spojil s Titovými ľuďmi, usiloval sa narúšať hospodárske vzťahy so Sovietskym zväzom a zvrhnúť bulharskú vládu. Na pojednávaní však svoje priznanie poprel ako vynútené nátlakom pri vyšetrovaní. Po tomto prehlásení sudca prerušil pojednávanie. Keď sa neskôr pokračovalo, obhajca sa ospravedlnil za nevhodné správanie svojho mandanta a Kostova už ďalej nevyzývali, aby prispel k odhaleniu pravdy. Využil však svoje posledné slovo pred vyhlásením rozsudku: „Považujem za svoju povinnosť, ktorú mi diktuje moje svedomie, pred týmto súdom prehlásiť, že som nikdy nebol v službách britskej tajnej služby, že som sa nikdy nepodieľal na akomkoľvek sprisahaní a že som mal Rusko vždy v úcte a vážil som si ho.“ Kostova a ďalších odsúdených popravili obesením na dvore väznice v Sofii 17. decembra 1949. Po jeho smrti uverejnili, že sa pred popravou ospravedlnil za svoje správanie pred ľudovým súdom. Aj keď tlač, vrátane západnej komunistickej, skreslene a veľmi stroho informovala verejnosť o Kostovom prehlásení na procese, bolo zasiate zrnko pochybnosti. Keď sa k tomu pridala neochvejnosť Gomulku čokoľvek priznať a neochota Poliakov proti nemu svedčiť, Stalin sa rozzúril a poradcov v týchto procesoch poslal na Sibír. Pokračovať sa malo v Československu a tam sa doterajšie chyby organizátorov politických procesov už nesmeli zopakovať.
(Dokončenie z čísla 21)
