Je štátny prevrat…

k.lovasa.lorenz.je_statny_prevrat.jpg… Na víkend domov neprídem – tak nazval Karol Lovaš svoju knihu rozhovorov s Alojzom Lorencom. Čitateľ sa o sedemnástom novembri 1989 nedozvie nič, čo by už nevedel. Ak sa, pravdaže, zaujíma o fakty, nie o mýty. Ale autor rozhovoru pátra po niečom inom: kto je človek Alojz Lorenc? Vedec, ktorý sa dal do služieb diabla? Veriaci svojej myšlienke, či veriaci Bohu? Podľa reakcií sa autorovi darí víriť verejnú mienku: Lorenc by mal sedieť v base, a nie chodiť na rozhovory, rozčuľujú sa sudcovia z ľudu. Karol Lovaš nesúdi, chce vedieť. Začínal v Rádiu Twist, bol nielen mladý, ale aj dravý, jeho reportáž spred nemocnice, kde sa stal hlasom bezmocného pacienta (hoci prezidenta!) Rudolfa Schustera zburcovala vtedy nielen lekárov, ale aj verejnosť. Niečo nie je v poriadku, cítili poslucháči. A potom, na začiatku rozbehnutej sľubnej kariéry novinára, Karol Lovaš odišiel do seminára, dnes je kňazom v Božejoviciach. Odišiel, pretože sa cítil byť prázdnym a on túžil po šťastí. Keď dozrel, pochopil, že šťastie neprichádza zvonka. Ale tá zvláštna odvaha stavať sa proti prúdu a jednoznačným pravdám mu zostala. Skúmavo sa stretáva s ľuďmi, o ktorých vo verejnej mienke panuje predsudok, spojený s pýchou. V knihe – rozhovore niet senzácie. Alojz Lorenc neprezradí nič zo štátneho tajomstva. „Ja som svoju službu nesprivatizoval, svoje poznatky som odovzdal tam, kam patria,“ hovorí. Možno sa naše vnučky a vnuci dozvedia, ako to v skutočnosti bolo, my vieme iba to, že v novembri 1989 sme boli z východného bloku predposlední, kde režim padol. A že udalosti v Prahe mali dvoch veliteľov – jedného politického (platila vedúca úloha KSČ), druhého štátneho. „A potom sa mnohí všelijako strieľali, ako plukovník Bečvář,“ zhodnotil tragédiu jedného z veliteľov politický bos Miroslav Štěpán. Aj ten si pravdu o tom, aké pokyny vydal, odniesol do hrobu. Neoslobodil nás cár, neoslobodili nás disidenti, neoslobodili nás zahraničné agentúry a tajné služby. Ale všetci zohrávali svoju úlohu. Kniha rozhovorov Karola Lovaša pátra po charaktere osobnosti, vo verejnom priestore odsúdenom aj bez súdov. Alojz Lorenc odpovedá aj bez otázok, aj tým sa charakterizuje. Sila oboch je v odvahe, aj vo vedomí rizika. Kto chce, pochopí, kto nie, bude mu na škodu, Karol Lovaš svoju prácu odviedol poctivo, lebo chce vedieť nie pre minulosť, ale pre budúcnosť. Dáva šancu porovnávať, veď aj dnes máme tajné služby, aj predajné služby… Čítať „iné“ noviny, sledovať „iné“ správy – to bol sen! Všetci sme chceli pluralitu médií. No, a keď máme možnosť ich mať, tak je jedna časť spoločnosti strašne nasrdená: to čo sú za poriadky, aby tu bola „iná“ pravda než tá, ktorú vám my zjavujeme? Nie, nesmiete si myslieť, čo chcete, napísali v hlavnom prúde. A tak sa vytvárajú hliadky aktivistov, ktoré si na manžetu zapisujú, koho treba udať. Kniha Karola Lovaša vybočuje, lebo autor je slobodný človek. Veď o tom je asi tá mnohorakosť (pluralita), po ktorej sme túžili.  

(Text vyšiel v Pravde 6. 12. 2018)

(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter