Čo najviac trhu, čo najmenej štátu. Trh vyrieši všetko najlepšie. Štát je zlý vlastník. Treba znižovať dane bohatým, pretože tie sú trestom pre úspešných. Sociálny štát je nezmysel Solidárne prerozdeľovanie je návrat do reálneho socializmu. Alfou a omegou spoločenského života je ekonomický rast, bez ohľadu na rozdelenie jeho plodov. Toto sú niektoré z ústredných poučiek tzv. neoliberalizmu. Na rozdiel od moderného liberalizmu spomínaný myšlienkový smer Novej pravice zdecimoval svoj sociálny rozmer na minimum. Pod neoliberálne dogmy by sa nepodpísal ani jeden z najväčších liberálov posledných desaťročí, či už hovoríme o Johnovi Rawlsovi, Ronaldovi Dworkinovi alebo Isaiahovi Berlinovi. Hovoria o nich ako o libertínskych dogmách, ktorým nekriticky dôverujú iba libertariáni, ako sú napríklad Robert Nozick, Friedrich von Hayek či Ludwig von Mises. Toto sú fakty. Pozná ich každý, kto si dal námahu, aby si aspoň raz v živote otvoril učebnicu politológie. Túto námahu si však evidentne nedal poslanec Ivan Mikloš z SDKÚ-DS. A preto počas minulotýždňovej schôdze NR SR ostro zaútočil na podpredsedu parlamentu Miroslava Číža zo SMER-u, ktorý ho označil za neoliberála. Číž použil aj iné označenia – libertínsky a libertariánsky. Všetky korektne a presne. Mikloša to však pobúrilo, a to z jediného dôvodu. Nevie totiž, že v politickej filozofii sú to celkom štandardné označenia ideológie, ktorej modelovým predstaviteľom je na Slovensku práve on. Opätovne sa ukázalo, že čo sa týka politickej teórie, sociológie a filozofie, Mikloš je naslovovzatý – analfabet. Alebo, aby sme použili jeho obľúbenú floskulu, je jednoducho nekompetentný. Zaujímalo by ma, aké označenie by na svoje názory našiel samotný Mikloš, keď sa tak úpenlivo bráni nálepke neoliberál. Čo ak žije v predstave, že je predstaviteľ marxizmu? Keďže študoval pred rokom 1989, možno si z prednášok o marxizme-leninizme čo to odniesol. Napríklad jednostranný dôraz na úlohu ekonomiky v spoločnosti, ktorý by sa dal interpretovať ako vulgárne chápaný Marxov historický materializmus. Pravda je však skôr taká, že Mikloš nie je ani marxista, ani liberál. Jeho dôraz na ekonomickú „základňu“ nevyplýva z jeho ideologického presvedčenia, ako skôr z faktu, že je len obmedzeným účtovníkom. A presne tak isto, ako si obmedzený dedinský hrobár myslí, že celý spoločenský život sa točí okolo smrti, tak si obmedzený účtovník myslí, že celý spoločenský život sa točí iba okolo ekonomiky. Keďže sa jeho život krúti len okolo čísel, nadobudol pocit, že aj spoločenský život je možné zredukovať na hru čísel. Preto má možno pravdu, že je nespravodlivé označovať ho za predstaviteľa komplexnej ideológie neoliberalizmu. Tak ďaleko asi jeho reflexia spoločenského života nezašla. Niežeby účtovníci neplnili v ekonomike dôležitú úlohu. Čisto účtovnícky pohľad je však v politike obmedzenosť a bývalý minister financií je toho žiarivým príkladom. Ale v jednom má I. Mikloš pravdu. Keď v parlamente hovoril o troch modelových sociálno-ekonomických systémoch v Európe, zdôrazňujúc najmä škandinávsky sociálnodemokratický model a anglosaský liberálny model, celkom správne poznamenal, že Slovensko má dnes určite bližšie liberálnemu modelu. Ako jeho príklady, ktoré majú jeho sympatie, Mikloš použil Írsko a Britániu. To sú však krajiny, v ktorých, na rozdiel od I. Mikloša, nikto nespochybňuje progresívne dane ani sociálny štát. Miklošovskú rovnú daň a minimálny štát dnes okrem pár postkomunistických štátov majú vo svojej výbave iba niektoré banánové krajinky v rozvojovom svete. Ak teda I. Mikloš túži nájsť modelový príklad na svoje účtovnícke dogmy, musí ich hľadať mimo kontextu tradičných západoeurópskych krajín. To, pravda, nič nemení na skutočnosti, na ktorú Mikloš správne upozornil: kým sa Slovensko nezbaví rovnej dane a nezvýši mieru preroz-deľovania v spoločnosti, ako moderný sociálny štát sa bude definovať len ťažko. Autorka je publicistka, zaoberá sa sociálnou filozofiou
