Vydavateľstvo PT Alberta Marenčina k svojej pomerne heterogénnej publikačnej činnosti nedávno pridalo novú edíciu Jedným dychom. Prvou ponukou v pripravovanom menu literárnych jednohubiek je próza hyperproduktívnej belgickej spisovateľky Amélie Nothomb V ohromení a strachu. Kniha je prvým slovenským prekladom tejto nielen vo frankofónnom literárnom svete známej autorky, ktorá sa v roku 1999 vďaka Grand prix du roman Francúzskej Akadémie – udelenému práve textu V ohromení a strachu – presunula z prízemia knižnej kultúry do jedného z jej vysvietených salónov na poschodí. Na rozdiel od dynamických, detektívne ladených „dialógoviek“ typu Vrahova hygiena, Peplum či neskoršia Nepriateľova kozmetika, ktorými si Nothomb naklonila masy čitateľov, hoci ich rozuzlenie bolo v porovnaní so sľubne vyzerajúcou zápletkou často banálne a riedke, ponúka autorka v texte V ohromení a strachu kvalitatívne vyrovnanú výpoveď v prvej osobe jednotného čísla. Toto intímne a obnažujúce rozprávanie o zlyhaní hlavnej hrdinky na trhu práce v inom než okcidentálnom (konkrétne v japonskom) sociálnom systéme založenom na prísnej hierarchii, dodržiavaní rituálov a absolútnej lojálnosti k zamestnávateľovi, je teda odchýlkou v porovnaní s relatívne cynickou a občas nevyváženou odosobnenosťou iných kníh Amélie Nothomb. Ide o viac či menej štylizovanú autobiografiu, mapujúcu jednu časť autorkinej japonskej skúsenosti, ku ktorej sa neskôr vracia aj vo svojom ďalšom texte, Metafyzika trubíc, kde dodatočne rekonštruuje spomienky zo svojho detstva stráveného v provincii Kansai. Osud hrdinky Amélie pracujúcej v japonskej obchodnej spoločnosti Jumimoto nie je ani tak svedectvom o nemožnosti uspieť v cudzom svete, ktorého pravidlá Amélie z nevedomosti neustále prekračuje a nevdojak sa mu vzpiera aplikovaním západných spôsobov správania. Je skôr triezvou a občas ironickou alebo rezignovanou nothombovskou úvahou o japonskej a západnej identite, nenápadne zapísanou na okraji zostupnej dráhy Améliinej japonskej kariéry. Nie náhodou sa priestor textu neúprosne zhoduje s priestorom firmy, pričom sa o hrdinkinom popracovnom súkromí nedozvieme vôbec nič. Vzťahy na pracovisku a neadekvátne pracovné povinnosti akoby vypĺňali Amélii všetok čas. Nespravodlivosť, poníženie a tresty, ktoré na ňu neustále doliehajú, však nie sú výrazom osobnej neprajnosti Japoncov voči votrelcovi: sú akurát výsledkom nekompatibilnosti pragmatického západného individualizmu a kariérizmu s japonským pracovným nasadením podriadeným prospechu vyššieho celku, firmy. Cudzotu a neľudskosť, skrátka inakosť japonskej spoločnosti sprostredkúva Amélie Nothomb rozprávaním, teda jazykom. Text V ohromení a strachu bol napísaný vo francúzštine, prihliadajúcej v istých okamihoch k zvláštnostiam japončiny, hoci viac ako o japonizovanie francúzštiny alebo nejaký nothombovský idiolekt ide o priblíženie cudzej reči strohosťou, presnosťou či naopak insignifikantnosťou francúzskych viet. Toto rečové špecifikum sa podarilo zachdeovať i v slovenskom preklade debutujúcej Andrey Černákovej, takže V ohromení a strachu sa naozaj číta jedným dychom – tak ako si to želal slovenský vydavateľ. (Amékie Nothomb: V ohromení a v strachu, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2003, 239,-Sk, 117 strán)
