Eristika predstavuje umenie škriepiť sa o spornej otázke. Existenciu tohto pojmu názorne vysvetlil Vojto Haring v článku Eristika a naša diskusná kultúra (SLOVO č. 6/2001). Aplikáciu eristiky máme možnosť názorne sledovať pri televíznych prenosoch z rokovania Národnej rady SR. V celej nahote sa ukazuje, že pri rokovaní nie je prioritná znalosť problematiky, ale prevládajú vlastné tézy a spôsoby, ktoré nemajú nič spoločné s pravidlami slušného správania.
Potvrdzuje sa ironické tvrdenie, že ak sa stretnú dvaja právnici, tak na daný problém vzniknú najmenej tri názory. Parlament je presýtený poslancami s právnickým vzdelaním. Niektorí sú aj pedagógmi na právnických fakultách. Jeden svojimi eristickými poznámkami sústavne okráda parlament o rokovací čas a prijímanie potrebných zákonov sa oneskoruje. Nepriateľstvo a neschopnosť spolupráce medzi absolventami i pedagógmi tej istej vysokej školy ilustrujú skutočné „human relations“ renomovanej alma mater. Tá sa domnieva, že vychováva dobrých odborníkov len preto, že disponuje dostatkom docentov a profesorov, pričom výchovné poslanie školy je druhoradé.
Zasadania parlamentu dokumentujú, že rozumné návrhy predkladajú viac poslanci so „zdravým sedliackym rozumom“ ako promovaní juristi, exvedátori a expedagógovia. Tí majú veľa času meditovať nad problémom, žiaľ, často „od veci“. Občan stráca trpezlivosť sledovať šarvátky medzi poslancami, ktorých si do parlamentu omylom zvolil. Nepracujú pre občanov, ale namiesto riešenia základných problémov spoločnosti vynikajú invektívami, agresívnosťou a opakovaním už stokrát povedaného do omrzenia.
Z tohto predstavenia vyplýva poučenie pre ďalšie voľby. Do parlamentu patria najmä tí, čo v praktickom živote dokázali, často i za cenu bezsenných nocí, úspešne riadiť fabriky a zabezpečovať svojim zamestnancom slušnú životnú úroveň. Jalové filozofovanie a eristika do snemovne naozaj nepatria.
Július Uhrecký, Nová Baňa
