Ryszard Kapuściński, ktorý vo veku takmer sedemdesiatpäť rokov zomrel 23. januára 2007na infarkt, patril medzi najvýznamnejšie osobnosti svetovej reportáže. Precestoval mnohé krajiny Ázie, Ameriky i Afriky a prežil v nich dvadsaťsedem rôznych revolúcií a prevratov. O svojich zážitkoch napísal knihy Cisár, Futbalová vojna, Šachinšan, Impérium a ďalšie. Niektoré z nich sa v ankete New York Times Review dostali medzi dvadsať najlepších kníh minulého storočia. Ako pripomienku tohto výnimočného novinára a spisovateľa prinášame úryvok z jeho knihy Eben. (úryvok) V Dar es Salaame som si od Angličana, ktorý sa vracal do Európy, kúpil starý landrover. Bolo to v roku 1962, niekoľko mesiacov predtým Tanganika získala nezávislosť a veľa Angličanov z koloniálnej správy prišlo o miesta, postavenie, ba aj domy. V ich čoraz prázdnejších kluboch podchvíľou niekto rozpráva, ako prišiel ráno do svojej kancelárie na ministerstve a tam sa spoza jeho písacieho stola usmieval nejaký domorodec: „Prepáčte, veľmi ma to mrzí!“ Táto situačná výmena stráží sa volá afrikanizácia. Jedni ju vítajú potleskom ako symbol oslobodenia, iných tento proces poburuje. Vieme, kto sa teší a kto je proti. Londýn a Paríž v snahe navnadiť svojich úradníkov na prácu v kolóniách vytvárali pre záujemcov skvelé životné podmienky. Drobný, skromný úradník na pošte v Manchesteri po príchode do Tanganiky dostal vilu so záhradou a bazénom, autá, služobníctvo, dovolenky v Európe a podobne. Koloniálna byrokracia si žila naozaj výborne. Tu však zrazu obyvatelia kolónií dostanú nezávislosť. V nezmenenej podobe preberú koloniálny štát. Dokonca dbajú na to, aby sa nič nezmenilo, lebo tento štát dáva byrokratom fantastické výsady, ktorých sa noví majitelia, prirodzene, nechcú zriecť. Ešte včera biedni a ponižovaní, sú dnes už vyvolenci, majú vysoké postavenie a aj plné mešce. Táto koloniálna genéza afrického štátu – kde bol európsky úradník platený nezmyselne nadmerne – a tento systém bez zmien prevzatý domorodcami zapríčinili, že v nezávislej Afrike boj o moc od začiatku nadobudol neslýchane zaťatú a neľútostnú povahu. V jednom okamihu, jedným prevratom vzniká nová vládnuca trieda – byrokratická buržoázia, ktorá nič nevytvára, neprodukuje, iba vládne spoločnosti a využíva privilégiá. Zákon 20. storočia, zákon závratnej náhlivosti pôsobil aj v tomto prípade – kedysi boli na vznik novej spoločenskej triedy potrebné desaťročia, ba stáročia, tu však stačilo niekoľko dní. Francúzi, ktorí sa tomuto zápasu o miesta v novej triede prizerali s ironickým prižmúrením oka, nazvali tento fenomén la politique du ventre (politika brucha); tak úzko bolo totiž politické postavenie späté s rozprávkovými materiálnymi výhodami. Ale toto je Afrika a šťastný zbohatlík nemôže zabudnúť na starú klanovú tradíciu, a jeden z jej hlavných zákonov znie: O všetko, čo máš, sa podeľ so svojimi súkmeňovcami, s iným členom klanu, čiže, ako sa tu hovorí, s bratancom (v Európe je puto s bratancom už dosť slabé a vzdialené, ale v Afrike je bratanec z matkinej strany dôležitejší ako manžel). A teda – ak máš dve košele, jednu mu daj, ak máš misku ryže, daj mu polovicu. Kto poruší túto zásadu, odsudzuje sa na ostrakizmus, na vyhnanie z klanu, na postavenie izolovaného jedinca, čo vzbudzuje hrôzu. Iba v Európe je individualizmus oceňovanou hodnotou, v Amerike dokonca najvyššie oceňovanou, kým v Afrike je individualizmus synonymom nešťastia, prekliatia. Africká tradícia je kolektivistická, lebo iba v harmonickom spoločenstve sa dá čeliť protivenstvám prírody, ktoré tu neprestajne hrozia. A jednou z podmienok prežitia komunity je práve nevyhnutnosť deliť sa aj o najmenšiu omrvinku toho, čo mám. Raz ma tu obklopila hromada detí. Mal som jeden cukrík, ktorý som položil na dlaň. Deti stáli nehybne, zahľadené na mňa. Napokon najstaršie dievčatko vzalo cukrík, opatrne ho rozhrýzlo a každému dalo po kúsku. Ak sa niekto stane ministrom namiesto belocha a dostane jeho vilu so záhradou, jeho plat a autá, správa o tom rýchlo dorazí na miesto, odkiaľ tento vyvolenec osudu pochádza. Zvesť rýchlosťou blesku obletí okolité dedinky. Radosť a nádej vstúpia do sŕdc jeho bratancov. Čoskoro sa začne ich púť do hlavného mesta. Tu bez námahy nájdu povýšeného príbuzného. Zjavia sa pred bránou jeho domu, pozdravia ho, rituálne pokropia zem ginom, aby sa poďakovali predkom za takýto šťastný zvrat osudu, a potom sa usalašia vo vile, na nádvorí, v záhrade. Onedlho uvidíme, akou hlučnou a rušnou sa stala tichá rezidencia, v ktorej býval postarší Angličan so svojou málovravnou ženou. Pred domom od rána horí vatra, ženy tlčú v drevených mažiaroch kasavu, kŕdeľ detí šantí po hriadkach a kvetinových záhonoch. Večer si celá početná rodina sadá na trávnik k večeri – lebo aj keď sa začal nový život, zvyky zostali staré, z čias odvekej biedy: jedáva sa iba raz denne, večer. Kto má pohyblivejšie zamestnanie a menej rešpektu voči tradíciám, pokúsi sa zamiesť stopy. Raz som v Dodome stretol pouličného predavača pomarančov (z toho je slabý príjem), ktorý mi v Dar es Salaame donášal toto ovocie domov. Potešil som sa a spýtal sa ho, čo robí tu, päťsto kilometrov od hlavného mesta. Musel utiecť pred bratancami, vysvetlil mi. Delil sa s nimi dlho, ale nakoniec už mal toho dosť a ubzikol. „Istý čas budem mať trochu groša,“ radoval sa. „Kým ma nenájdu!“ Spomenutých prípadov spoločenského vzostupu po získaní nezávislosti nebolo v tom čase ešte tak veľa. V belošskej štvrti naďalej dominujú – belosi. Dar es Salaam, podobne ako iné mestá v tejto časti kontinentu, sa totiž skladá z troch štvrtí oddelených od seba (najčastejšie vodou alebo pásom pustej zeme). A tak najlepšia štvrť ležiaca najbližšie k moru patrí, prirodzene, belochom. To je Oster Bay: skvostné vily, rovné cestičky vysypané pieskom. Áno, tu sa žije naozaj prepychovo, tým skôr, že človek nemusí sám robiť nič – o všetko sa stará tiché, ostražité, diskrétne sa pohybujúce služobníctvo. Tu sa človek prechádza tak, ako sa pravdepodobne prechádzal v raji: pomaly, uvoľnene, spokojný, že je tu, unesený krásou sveta. Za mostom, za lagúnou, podstatne ďalej od mora, sa tiesni kamenná, rušná obchodná štvrť. Jej obyvateľstvo tvoria Indovia, Pakistanci, Goančania, prisťahovalci z Bangladéša a Srí Lanky, ktorých tu označujú spoločným menom Aziati. Aj keď je medzi nimi niekoľko veľkých boháčov, väčšina žije iba priemerne, bez akéhokoľvek prepychu. Zapodievajú sa obchodom. Kupujú, predávajú, sprostredkujú, špekulujú. Rátajú, ustavične rátajú, prepočítavajú, krútia hlavami, škriepia sa. Desiatky, stovky obchodíkov, otvorených dokorán, tovar vyvalený na chodník, na ulicu. Látky, nábytok, lampy, hrnce, zrkadielka, blýskavé ozdoby, hračky, ryža, sirupy, koreniny – všetko. Pred obchodom stojí na stoličke Ind, jedno chodidlo má vyložené na jej sedadlo, po celý čas sa prple medzi prstami na nohe. Každú sobotu popoludní obyvatelia tejto dusnej a tesnej štvrte vyrazia k moru. Vtedy sa oblečú do sviatočného – ženy pozlátené sárí, muži čisté košele. Idú autami. Vnútri sa tiesni celá rodina, jeden druhému na kolenách, na pleciach, na hlavách – desať aj pätnásť ľudí. Auto zastavia na strmom brehu mora. V tom čase príliv doráža mohutnými, ohlušujúcimi vlnami. Otvárajú okná. Vdychujú vôňu mora. Prevetrávajú sa. Na druhej strane tej veľkej vody, ktorú vidia pred sebou, leží ich vlasť, ktorú niekedy už ani nepoznajú – India. Zostanú tu zo dvadsať minút, niekedy pol hodiny. Potom kolóna preplnených áut odchádza a pobrežie sa znova vyľudňuje. Čím ďalej od mora, tým je väčší úpek, sucho, prach. Práve tam v piesku, na holej vyprahnutej zemi stoja chatrče africkej štvrte. Jej jednotlivé časti nesú mená voľakedajších dedín otrokov zanzibarského sultána – Kariakoo, Hala, Magomeni, Kinandoni. Názvy sú rôzne, ale štandard hlinených chalúp rovnako úbohý a život ich obyvateľov mizerný, bez nádeje na zlepšenie. Pre ľudí z týchto štvrtí spočíva sloboda v tom, že teraz môžu voľne chodiť po hlavných uliciach tohto stotisícového mesta, dokonca sa môžu vydať do belošskej štvrte. Formálne to nebolo zakázané nikdy, lebo Afričan sa tam mohol ukázať vždy, ale musel mať jasný, konkrétny cieľ: musel ísť do práce alebo sa vracať z práce domov. Policajtovo oko ľahko odlíšilo chôdzu niekoho, kto sa ponáhľa do zamestnania, od dajakého bezcieľneho, podozrivého flákania. Každý tu mal presne vyznačenú úlohu a pripísané miesto závisiace od farby pleti. Tí, čo písali o apartheide, zdôrazňovali, že tento systém vymysleli a zaviedli v Južnej Afrike, v štáte, v ktorom vládli bieli rasisti. Teraz som sa však presvedčil, že apartheid je oveľa univerzálnejší, všeobecnejší jav. Jeho kritici hovoria, že je to systém, čo zaviedli zadubení Búri, aby neobmedzene vládli a držali černochov v getách, ktoré sa tam volali bantustany. Ideológovia apartheidu sa bránili: Sme za to, aby sa všetci ľudia mali čoraz lepšie a mohli sa rozvíjať, ale aby sa v závislosti od farby pleti a etnickej príslušnosti rozvíjali oddelene. Bola to podvodnícka idea, lebo každý, kto poznal realitu, vedel, že za touto výzvou, aby sa všetci rovnako rozvíjali, sa skrýva hlboko nespravodlivý stav vecí: na jednej strane mali belosi najlepšiu pôdu, priemysel a bohaté mestské štvrte, na druhej strane vegetovali černosi, tiesniaci sa na chudobných, polopúštnych kúskoch zeme. Idea apartheidu bola natoľko prefíkaná, že aj jeho najväčšie obete po čase v nej začínali vidieť isté výhody, akúsi šancu na nezávislosť, možnosť cítiť sa doma. Afričan mohol totiž povedať: „Nielen ja, černoch, nesmiem zájsť k tebe, ale ani ty, beloch, ak chceš ostať celý a necítiť sa ohrozený, radšej nevchádzaj do mojej štvrte!“ Do takéhoto mesta som prišiel na niekoľko rokov ako korešpondent Poľskej tlačovej agentúry. Po potulkách jeho ulicami som sa rýchlo zorientoval, že som v sieti apartheidu. Predovšetkým znova vo mne ožil problém farby pleti. Som beloch. V Poľsku, v Európe som o tom nikdy neuvažoval, nezišlo mi to na um. Tu v Afrike sa to stalo najdôležitejším ukazovateľom, a pre jednoduchých ľudí – jediným. Beloch. Biely, čiže kolonialista, drancovateľ, okupant. Podmanil som si Afriku, podmanil som si Tanganiku, vykynožil som do nohy kmeň tohto človeka, čo práve stojí predo mnou, mnohých jeho predkov. Urobil som z neho sirotu. Navyše sirotu poníženú a bezmocnú. Večne hladnú a chorú. Áno, keď teraz na mňa hľadí, určite si myslí práve toto: Aha, beloch, ten, čo mi všetko vzal, bil deda korbáčom po chrbte, znásilňoval moju matku. Teraz ho máš pred sebou, obzri si ho! Vo svojom svedomí som nevedel rozriešiť problém viny. V ich očiach som ako beloch vinný. Otroctvo, kolonializmus, päťsto rokov krivdy – to je predsa „zásluha“ belochov. Belochov? Teda aj moja. Moja? Nevedel som prebudiť v sebe ten očistný, oslobodzujúci pocit – pocit viny. Prejaviť pokánie. Odprosiť. Naopak! Zo začiatku som sa pokúšal prechádzať do protiútoku: „Vy ste boli kolonizovaní? My Poliaci tiež! Stotridsať rokov sme boli kolóniou troch cudzích štátov. Mimochodom, tiež bielych.“ Smiali sa, klopkali si po čele, odchádzali. Zlostil som ich, lebo ma podozrievali, že ich chcem oklamať. Vedel som, že napriek môjmu vnútornému presvedčeniu o vlastnej nevine som pre nich vinný. Títo bosonohí, hladní a negramotnú chlapci mali nado mnou morálnu prevahu, tú, čo prekliata história dáva svojim obetiam. Oni, černosi, si nikdy nikoho nepodmaňovali, neokupovali, nedržali v otroctve. Mohli na mňa pozerať s pocitom prevahy, boli čiernej, ale čistej rasy. Stál som uprostred nich slabý, nemal som už čo povedať. (…) Preložil Jozef Marušiak Úryvok je z knihy Ryszard Kapuściński: Eben, Kalligram, Bratislava, 2003
