Nemecko a Francúzsko 6. septembra 2000 rozhodli o vytvorení pracovnej skupiny na koordináciu politiky oboch krajín v procese globalizácie. Predtým francúzsky premiér Lionel Jospin i nemecký kancelár Gerhard Schröder vyjadrili sympatie k Tobinovej dani. Ich ministri financií Laurent Fabius a Hans Eichel však neskrývali námietky voči jej zavedeniu. Podľa časopisu Spiegel „Paríž a Berlín sa dávno interne dohodli na tichom pochovaní projektu“. Možno len dúfať, že to nie je tak. Vlády by urobili lepšie, keby ustanovili pracovnú skupinu pre návrhy, ako politicky presadiť požiadavky kritikov globalizácie. Tobinovu daň navrhli v roku 1972 a jej účelom malo byť sypanie piesku do stroja finančných trhov. Jej pôvod v podstate nachádzame u Johna Maynada Keynesa. V jeho klasickej práci Všeobecná teória zamestnania úrokov a peňazí sa dočítame: „Vplyv špekulácií na jednom z najväčších investičných trhov sveta v New Yorku je obrovský. (…) Ak vyvíjanie kapitálu nejakej krajiny je vedľajším produktom činností jedného kasína, práca sa robí asi zle. (…) Zavedenie významnej dane z obratu na všetky uzavreté obchody by sa mohlo ukázať ako najúčelnejšia reforma, ako zoslabiť nadvládu špekulácií nad chuťou podnikať v Spojených štátoch.“ Kniha vyšla v roku 1936. Keynes už vtedy prišiel na to, že každodenná ruleta na burzách a finančných trhoch destabilizuje hospodárstvo. Svet ako kasíno V uplynulých rokoch sa zodpovední činitelia veľkých priemyselných štátov opakovane uzniesli na vybudovaní novej svetovej finančnej architektúry. Dodnes sa toho udialo málo. Výhrady voči Tobinovej dani existujú už tridsať rokov. Formulujú ich „odborníci“ z Wall Streetu a nekriticky ich preberajú ministri financií. Prečo sa to doteraz nezmenilo? Odpoveď je jednoduchá. Svetový finančný priemysel zarába na nestabilných finančných trhoch. Má preto záujem na zachovaní celosvetového kasína. Aby všetko zostalo po starom, dáva predvolebné dary. Podpláca vlády a parlamenty. V Amerike sa nik nemôže stať prezidentom, ak nezozbieral veľa peňazí. George Bush nepodpísal dohodu z Kjota, lebo uhoľný priemysel podporil jeho predvolebnú kampaň, tak to analyzujú dnes aj nemecké noviny. Na Aljaške sa čoskoro bude môcť ťažiť nafta, veď aj ropný priemysel investoval do Bushovej kampane. Samozrejme prispel aj zbrojársky priemysel, ten si chce zarobiť na antiraketovom programe. Starostlivosť Wall Streetu o politickú krajinku je taká samozrejmá ako amen v kostole. Preto ani Bill Clinton napriek krízam vo východnej Ázii, Rusku a Brazílii nepodnikol nič, čo by prispelo k stabilizácii svetových finančných trhov. Bush sa správa podobne. A keďže Tony Blair zohľadňuje záujmy londýnskej City, ani od neho nemôžeme nič očakávať. Francúzsko a Nemecko by teda urobili dobre, keby sa s ostatnými európskymi vládami poradili, ako preraziť zdržiavaciu taktiku Američanov a Angličanov. Nejednotnosť Európanov nielen na finančných, ale aj na komoditných trhoch spôsobuje, že k skutočným reformám nedochádza. V novembri minulého roka sa v Katare konalo nové rokovanie Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Dobre zvolené miesto symbolizuje predovšetkým jedno: ekonomickej globalizácii chýba demokratická kontrola. Pred konferenciou Francúzsko naliehalo, aby sa hovorilo aj o sociálno-politických otázkach. Berlínske ministerstvo hospodárstva bolo proti. EÚ vystupuje ako kotkodákajúce sliepky, hovorili. Na pracovné, ekologické a sociálne štandardy jestvuje veľa názorov. Často skloňovaný voľný obchod sa rozvíja v neprospech tretieho sveta. Kým vyspelé priemyselné štáty vyvážajú svoje výrobky do rozvojových krajín bez väčších obchodných obmedzení, rozvojové krajiny nemôžu svoje agrárne produkty predávať v bohatých krajinách. Óda na voľný obchod musí pripadať Afričanom a Ázijčanom ako výsmech. NIKE – Made in Vietnam Medzinárodné koncerny dnes už nevyrábajú tovary, ale značky. Pod značkovým menom predávané tenisky či konfekcie sa občas vyrábajú v treťom svete, v ľudsky nedôstojných podmienkach. Aj na to upozorňujú kritici globalizácie. Keďže už vládam nedôverujú, chcú niečo urobiť sami. Ako spotrebitelia organizujú tlak zdola. Ak si všimnú, že koncerny vyplácajú hladové mzdy alebo zamestnávajú deti, vyzývajú na bojkot. Nike alebo Adidas by mohli o tom veľa rozprávať. Keď sa obraty rúcali, zmenili tieto koncerny svoju politiku. Teraz kontrolujú svojich dodávateľov a nekupujú výrobky, vyhotovené deťmi a zle zaplatenými zamestnancami. Pomáha v tom internet. Umožňuje spojenie mimovládnych organizácií na celom svete. Koncerny, ktoré hrubo porušujú ekologické a sociálne štandardy, sa ocitnú na pranieri. Zdanenie finančných transakcií Medzi tými, ktorí protestovali v Seattli a v Janove bolo veľa ľudí, ktorí sa podieľajú na tlaku zdola ako spotrebitelia. So scénou násilia nemajú nič spoločné. Platí to aj pre organizáciu Attac, založenú v roku 1998 vo Francúzsku. Association pour la taxation des transactions financieres pour l’aide aux citoyens (Spoločnosť pre zdanenie finančných transakcií v prospech pomoci občanom), takto nazvali francúzski zakladatelia svoju sieť. Attac nepožaduje iba Tobinovu daň, ale aj odpustenie dlhov krajinám tretieho sveta. Attac bojuje proti daňovým rajom a daňovým únikom. Bernhard Cassen, jeden zo zakladateľov spoločnosti verí, že ľudia po dvadsiatich rokoch symbolickej politiky opäť chcú zobrať osud do vlastných rúk. Chovateľ oviec José Bové, vo Francúzsku známy skoro ako Asterix, chce odhaliť klamstvá neoliberalizmu. Sociológ Pierre Bourdieu porovnáva vzburu kritikov globalizácie s reformáciou. Tak ako ľudia vtedy túžili po pravej viere, hľadajú dnes pravú politiku. Nechcú sa už zmieriť so známymi mediálnymi výjavmi Svetového hospodárskeho fóra. Podporujem ATTAC, pretože chce skoncovať s liberálnym fatalizmom. Cassen to formuluje krátko: „Chceme znovuoživiť myšlienku, že iný svet je možný.“ Attac si chce držať odstup od strán. Toho času to zrejme nie je ťažké. Nemecké strany sú neoliberálne – znižujú dane, odbúravanie sociálnych vymožeností považujú za veľkú reformu storočia. Ctižiadostivo bľabocú a napodobňujú spásonosné posolstvá neoliberalizmu. Ak sociálny štát nedemontujeme – oni tomu hovoria prestaviame – potom nás potrestá trh. Článok v Le Monde z decembra 1997 s názvom Odzbrojte trhy! neoliberálni modernizátori nepoznajú. To neplatí len pre SPD. To platí aj pre CDU, ktorej Norbert Blum vyčítal, že sedí v liberálnej pasci: „Predtým bojovala CDU proti zoštátneniu ekonomiky. Teraz nebadane zmenila fronty a otvára bránu pre zhospodárnenie človeka, spoločnosti a štátu.“ FDP je tak či tak ekonomicky liberálna. Zelení redukovali svoju hospodársku a sociálnu politiku na sporenie bez ohľadu na priebeh konjunktúry a tiež na návrhy daňového znižovania pre špičkovo zarábajúcich a podniky. Prispôsobení zelení nie sú pre kritikov globalizácie partnerom. Dávno sme sa stali trhovou spoločnosťou. Privatizácia, komercionalizácia a konzumná kultúra idú ruka v ruke so znesvojprávnením človeka. Ale kto si to všíma v „Ja, a.s.“? Slabí potrebujú právo V nej platí najvyššia téza: Keď myslí každý na seba, myslí na všetkých. Keď pápež Ján Pavol II. varuje, že „ľudstvo je konfrontované s novými formami otroctva, subtílnejšími než v minulosti, a sloboda je pre mnohých bezvýznamným slovom“, sotva mu niekto porozumie. V nemeckých volebných bojoch sa objavujú heslá ako: „Chceme môcť slobodne nakúpiť“. Ukazujú, ako sa centrálna požiadavka filozofie osvietenstva, ľudská sloboda, preinterpretovala na slobodu konzumu. Neoliberálny zbor spieva pieseň slobody a myslí tým slobodu silnejších. Zabudli sme na Rousseauovo dôležité poznanie – „Entre le faible et le fort c’est la liberté, qui opprime, et c’est la loi, qui libere“ – medzi silným a slabým je sloboda tá, ktorá potláča, a právo to, ktoré oslobodzuje. Pretože neoliberáli nepochopili, že slabí potrebujú právo, aby mohli byť slobodnými, žiadajú mobilitu, flexibilizáciu a dereguláciu. Rodiny sú tak obetované mobilite a flexibilite, lebo vždy a všade pripravený zamestnanec je ideálom neoliberálnej spoločnosti. Ničí sa zdravie, lebo pracovný čas sa má prispôsobiť strojom a očakávaniam zisku. Spolurozhodovanie pracujúcich by bolo iba prekážkou. Dereguluje sa právo na ochranu, napr. právo ochrany pred výpoveďou, ponúkajúce pocit istoty a bezpečia. Hádam záujem akcionárov je ešte dôležitý. No predstavenstvá a investiční bankári aj podielnikov často oblafnú, ako ukázal najnovší vývoj. Vôbec deregulácia je rozbuškou občiansko-meštiackej spoločnosti. Ona je všadeprítomná, nielen v ekonomike. Taliansko ukazuje, ako si ľudia, pohŕdajúci právom, privlastňujú štát a anulujú zákony, ktoré im stoja v ceste. Pre svoje trestné činy si doprajú amnestiu. Dereguluje sa dokonca aj vojna. Ak predtým stáli proti sebe štáty a národné armády, dnes môžeme všade pozorovať odštátnenie či privatizáciu vojny. Bandy, žijúce z obchodu s drogami, zbraňami a ľuďmi, vedú vojnu. Tí záujem o mier nemajú. Ich moc a blahobyt závisia od vojny. Tu nachádzame vysvetlenie, prečo dobre mienené ľudskoprávne intervencie neprinášajú mier. Výbuch svetového poriadku Teroristické útoky na Ameriku sú vrcholom tohto vývoja, stavajúce všetko do tieňa. Kancelár Schröder hovoril o vyhlásení vojny civilizovanému svetu. S hrôzou zisťujeme, že vývoj, ktorý sme doteraz sledovali v Palestíne, Juhoslávii, Afrike, Ázii a v južnej Amerike, sa nezastaví ani pred jedinou superveľmocou. Aj nás v Európe ohrozujú takéto teroristické útoky. Nevyhlasuje sa vojna, neexistujú záväzné pravidlá. Bez ohľadu na vlastný život sa zabíja množstvo ľudí. Už nič nie je tak, ako bolo. „Tento utorok vybuchol svetový poriadok globalizácie… Tento krvavý čin zničil víziu univerza otvorených demokracií“, píše Die Welt. Deň pred útokmi noviny hlásili nové útoky Američanov a Angličanov na raketové pozície v Iraku. V straníckych grémiách SPD som moju skepsu voči vojenských intervenciám odôvodňoval vždy tým, že napadnutí by mohli reagovať teroristickými útokmi na domácu krajinu intervenčných síl. Bezpečnostná politika, staviaca na vojenské zásahy v celom svete ohrozuje civilné obyvateľstvo štátov, z ktorých prichádzajú vojaci. Svetovým policajtom môžu byť iba USA, jednotlivé štáty či štátne zväzky nie. Neoliberáli si vytýčili heslo potlačenia štátu a práva. Oni sú novými nepriateľmi štátu. Nevšímajú si, čo spôsobujú. Trh kontroluje politiku Kritici globalizácie nie sú protivníkmi trhového hospodárstva. Iba prišli na to, že neviditeľná ruka trhu potrebuje viditeľnú silnú ruku štátu. Trhový fundamentalizmus podkopáva demokraciu. Emisní a investiční bankári bez začervenania hovoria, že trh kontroluje politiku. Kritici globalizácie a všetci, ktorí ešte nie sú omámení neoliberalizmom, chcú opak. V občianskej spoločnosti musí politika kontrolovať a regulovať trh. Národné vlády predtým uskutočňovali ciele spoločenstva občanov. Dnes sa stávajú nástrojmi súkromných ekonomických záujmov, a niekedy o tom ani nevedia. Na 5. hospodárskej konferencii SPD v Berlíne odznelo: „Cez náš život frčí vysokou rýchlosťou obrovské koleso, a my nevieme, kto ho točí.“ Kritici globalizácie vedia, že veľké koleso otáča finančný priemysel a nadnárodné koncerny. Zo stovkou najväčších hospodárskych jednotiek sveta stojí 51 firiem a už len 49 národných štátov. Globalizovali sme finančné, komoditné a pracovné trhy bez zjednotenia pravidiel. Keďže vlády takmer nič nepodnikajú, aby svetovej ekonomike dali rámec a poriadok, potrebujeme kritikov globalizácie. Tí nechcú otroctvo v službách trhu, ale slobodu a demokraciu v službách človeka. Nejde o „zastaraný ľavicovo-radikálny antikapitalizmus“, ale o záchranu demokracie.
Z týždenníka Zeit 42/2001 preložil Tomáš Horkay
