úvod Amos Elon napísal brilantnú esej o konflikte, ktorý tu je s nami roky. Znovu ukázal, že dobre napísané dejiny sú najlepším spôsobom chápania – dokonca aj zdanlivo nepochopiteľných – iracionálnych konfliktov. Prečo sú Elonove úvahy dôležité aj pre nás? Možno pre neopakovateľný esejistický štýl a humor na smutnú tému. Možno pre jeho neopakovateľný odstup od prudkých, jedine možných, osudových riešení. Na začiatku vzniku izraelského štátu nebolo historické právo ani osudová myšlienka. Elon s ním spája nasledujúcu príhodu: Povráva sa, že Herzlov (otec moderného sionizmu, pozn.) najbližší spolupracovník k nemu jedného dňa pribehol a vykríkol: „Ale veď v Palestíne sú Arabi!. Nevedel som o tom!“ Nie je dôležité, či to bol skutočný začiatok, alebo nie. Ide o niečo iné. Zmyslom tejto eseje je, pokiaľ rozumiem, poukázať na zdroje „osudových a nenapraviteľných chýb“, ktorých sa prví sionisti na rozdiel od ich nasledovníkov nedopustili. Áno, čítate to správne. Nedopustili. Tí prví si ničili mysle kompromismi a „obojnárodnými“ riešeniami, aby zvládli problém a mier. Nechcem prezrádzať pointu, ale zlomom bola práve vojna v roku 1967. So zmenou obrazu Izraela na „víťaza v slávnej vojne s pseudometafyzickou aurou“ súvisí militarizácia a fundamentalizácia konfliktu – až po vznik nenapraviteľných chýb a omylov. Že vám to nápadne niečo pripomína? Máte pravdu, čítajte ďalej. mm Zakladateľ moderného sionizmu Theodor Herzl v liste, ktorý napísal krátko pred svojou smrťou v roku 1904 vo veku 44 rokov, svojho nasledovníka vystríhal: „Macht keine Dummheiten während ich tot bin.“ (Nerobte nijaké hlúposti, kým budem mŕtvy.) Bola to vtipná poznámka a ja ju citujem len z toho dôvodu, že v 19. storočí zo všetkých pokusov založiť nové národné štáty bol ten Herzlov nepochybne najnezvyčajnejší a určite aj jeden z najťažších. Ak vôbec niekedy existoval národný projekt, ktorý kvôli zložitosti a neistému úspechu mohol viesť aj k Dummheiten, tak to bol práve Herzlov projekt. Sionizmus bol na rozdiel od iných projektov v Európe alebo v zámorí projektom národným. Zahŕňal kolonizáciu bez materskej krajiny a bez podpory štátnej moci. Ťažká to úloha vo vyprahnutej krajine bez prírodných zdrojov, ktorá je navyše finančne nezaujímavá. Jeden z Herzlových priateľov požiadal o radu veľkého britského imperialistu Cecila Rhodesa. Ten odpovedal: „Povedzte dr. Herzlovi, aby si peniaze vložil do vrecka.“ Herzl nemal takmer nijaké peniaze. „Tajomstvo, ktoré pre každého mám,“ napísal, „je fakt, že som na čele iba hnutia žobrákov a bláznov“ (Schnorrer und Narren). Až na niekoľko výnimiek boli bohatí proti jeho schéme. Prví osadníci boli väčšinou idealisti bez jediného penny, sociálni anarchisti, národnici vyznávajúci bizarné „náboženstvo ťažkej práce“. Deväťdesiat percent tých, ktorí prišli do Palestíny medzi rokmi 1904 a 1914, sa vrátili do Európy alebo putovali ďalej do Ameriky. Ďalšie národné cítenie sa zameriavalo na oslobodenie podrobených ľudí hovoriacich rovnakým jazykom a žijúcich na tom istom teritóriu. Na druhej strane sionisti vyzývali Židov žijúcich v rozličných krajinách a hovoriacich rôznymi jazykmi, aby sa usadili ďaleko, v odľahlej zanedbanej provincii Otomanskej ríše, v ktorej tisícky rokov predtým žili ich predkovia. Táto provincia však bola vtedy obývaná inými ľuďmi s vlastným jazykom a náboženstvom, národom, ktorý sa v prvotných mukách vlastnej národnej obnovy postavil proti židovskému projektu ako k nebezpečnému votreniu sa. Povráva sa, že jeden z Herzlových najbližších spolupracovníkov k nemu jeden deň pribehol a vykríkol: „Ale veď v Palestíne sú Arabi! Nevedel som o tom!“ Príbeh je možno vymyslený, odráža však – ako mnoho iných podobných príbehov – podstatu tohto prípadu. V odpovedi, ak vôbec nejakú dal, by Herzl neapeloval na „historické práva“, ako to robili a ešte stále robia mnohí iní. Neveril v „historické práva“ a bol až pridobre informovaný na to, aby nevedel o škode, ktorú v devätnástom storočí spôsobili boje za tieto práva medzi Nemcami, Francúzmi a Rakúšanmi, ale aj na Balkáne, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Mal však akési tajné tušenie o nadchádzajúcom temnom období. Bol si istý, že existovali silné historické prúdy, ktoré dajú za pravdu sionistickému argumentu, že tu panovala dôvera, ktorú plne potvrdili posledné udalosti. *** Pri takom množstve naoko neprekonateľných ťažkostí je príznačné, akého malého počtu hlúpych chýb sa sionistickí lídri dopustili. Päťdesiat rokov po Herzlovej smrti boli ešte stále ojedinelé a škoda, ktorú spôsobili, nebola osudová alebo nenapraviteľná. Sionistický projekt viedli rozvážni ľudia so skúsenosťami, pripravení čeliť Európe a svetu, neochotní podstúpiť nadmerné riziko. S výnimkou hŕstky tých, ktorých Chaim Weizmann, racionálny sionistický líder z medzivojnových rokov, posmešne nazýval „naši vlastní D´Annunziovia“, zdráhali sa preceňovať seba samých. Uvedomili si, že vedú nezvyčajný podnik, ktorý bol svojím spôsobom v rozpore so základným trendmi svetových udalostí. Konfrontovaní s prevažne nepriateľským arabským obyvateľstvom si ničili myseľ úvahami o tom, ako dosiahnuť kompromisy, „obojnárodné“ riešenia, plány na rozdelenie, i keby mali sionistom poškodiť, ako sa to stalo s niekoľkými návrhmi na delenie, o ktorých sa diskutovalo viacero rokov a ktoré oni akceptovali, no Arabi odmietli. Ak sa pozriete na mapy, ktoré vymedzujú tieto plány na rozdelenie území z tridsiatych a štyridsiatych rokov, so skrivenými hranicami, úzkymi priesekmi a s britskými alebo medzinárodnými enklávami – poslednou bola rezolúcia OSN o rozdelení z roku 1947 – získate dojem dvoch nepriateľov zomknutých v smrteľnom objatí. V roku 1948 sa Briti stiahli a odišli zo scény. A keď konečne odplávali, Židia vyhlásili nezávislý štát vo svojej časti krajiny, ktorý uznala väčšina národov, a po čase dokonca aj Británia. Izrael obdivovali pre úspešnú porážku spoločných armád troch susediacich arabských štátov. Nový štát viedli tí istí opatrní lídri, i keď zostarli. Praktický spôsob uvažovania ich priviedol k uvedomeniu si vlastných limitov. Neboli tak ľahko omámení nedávnym víťazstvom svojej vyčerpanej armády. Zvyčajne poznali rozdiel medzi silou a mocou. Vtedajšieho premiéra Davida Ben-Guriona odvtedy obviňovali z ďalšieho zhoršovania palestínskej tragédie z čias vojny – s následnými osudovými dôsledkami, keď poveril svojich generálov, aby vyhnali takmer stotisíc nevinných obyvateľov obcí a miest. K nim treba pridať približne päťstotisíc ľudí, ktorí utiekli z bojových oblastí ešte počas vojny a útočisko hľadali na Západnom brehu a v susedných arabských krajinách. Ben-Guriona však nemožno úplne obviňovať z opatrnosti, ktorú preukázal po vojne. Pevne odolával výzvam drzých, mladých generálov, aby sa zmocnil zvyšných častí krajiny, neskôr známych ako Západný breh, ktoré tvorili približne 22 percent bývalej Palestíny, vrátane Starého Jeruzalemu s posvätnými miestami. Dnešný Západný breh bol pripojený hašemitským Jordánskym kráľovstvom na základe tichej dohody so židovským štátom. Premiér mal dôvody, aby vtedy veril tomu, že sa dala uzavrieť formálna mierová zmluva s Abdulláhom, jordánskym kráľom, s ktorým počas vojny udržiaval diskrétny vzťah. Ben-Gurion uprednostňoval legitimitu pred pozemkami, i keď tie zahŕňali Múr nárekov a iné historické a posvätné miesta. Bolo to pamätné rozhodnutie, podľa tradícií niektorých z najmúdrejších európskych štátnikov devätnásteho storočia. Jeho opatrnosť neviedla k mieru. Jordánskeho kráľa zavraždil náboženský fanatik. Napriek tomu sa to vyplatilo. Povojnová Európa sa zbavovala pocitu viny a kajala sa z antisemitizmu. Počas dvoch dekád sa podpora Izraelu stala v Európe ozajstnou pietnou záležitosťou. Okrem Británie boli línie prímeria z roku 1948 v Európe a v Amerike vnímané ako nedotknuteľné, podobne ako povojnové rozdelenie Európy medzi západnými veľmocami a Sovietskym zväzom. Arabi ich, samozrejme, odmietli. Je však poučné porovnať západné postoje k hraniciam Izraela po roku 1948 s postojmi k de facto hraniciam o tridsať rokov neskôr, po vojne v roku 1967. Dokonca ani Stalin počas svojich posledných rokov antisemitskej paranoje nenavrhoval, aby sa Izrael stiahol z línií prímeria z roku 1949 k oveľa užším hraniciam pôvodného plánu OSN. A nenavrhovali to ani Stalinovi nástupcovia v Kremli. *** Päťdesiate a šesťdesiate roky boli obdobím dekolonizácie. Stalin a jeho nasledovníci sa prihlásili k takmer všetkým antikolonialistickým hnutiam (samozrejme, okrem hnutí pôsobiacich v rámci ich vlastnej rozľahlej ázijsko-európskej ríše). Izrael kritizovali ako prisluhovača amerického kapitalizmu, no nie ako koloniálnu veľmoc. Mnohé nové nezávislé, bývalé koloniálne národy sa postavili v prospech úzkych vzťahov s Izraelom, aj keď odsudzovali iné osídlenecké štáty ako Keňa, Južná Afrika alebo Alžírsko. Extrémna ľavica v Taliansku a vo Francúzsku bola zvyčajne nezávislá od protiizraelskej rétoriky, ktorá sa začala používať po roku 1967. Enrico Berlinguer, taliansky komunistický líder, vyhlásil, že Izrael bol osobitným prípadom. Vyhlásil, že v spravodlivom a racionálnom svete by malo väčší „zmysel“ a bolo by dokonca „spravodlivejšie“, keby Izrael vznikol, povedzme, v Bavorsku alebo vo východnom Prusku, ako to navrhoval lord Moyne, minister britskej vojnovej vlády, najmä kvôli argumentu. Bohužiaľ, nežijeme v úplne racionálnom svete. Založenie Izraela bolo v tom čase široko uznané ako možno nevyhnutný, dokonca legitímny výsledok vojny, ktorú Židia ani nezačali, ani nespôsobili; a navyše, Izrael bol vnímaný ako legitímne útočisko pre tých, ktorí prežili holokaust, a vysídlencov, ktorí sa vo väčšine prípadov odmietli vrátiť do Poľska alebo Nemecka. Opätovné usadenie sa viac ako šesťstotisíc palestínskych utečencov bolo vnímané v prvom rade ako humanitárna úloha, nie ako politická stratégia. (Niektorých vyhnal Izrael; väčšina z nich utiekla zo svojich dedín, čo dedinčania v bojových zónach často robia, a hľadala prechodné útočisko v arabských krajinách.) Od Izraelu sa očakávalo, že v prípade mieru prevezme väčšiu zodpovednosť za ich budúcnosť, fyzicky aj finančne; napokon, Palestínčania neboli zodpovední za zločiny Európy, v konečnom dôsledku však boli za tieto zločiny potrestaní. Od susedných arabských krajín sa očakávalo, že pomôžu a prevezmú palestínskych utečencov. Mnohí na Západe ich považovali za aspoň sčasti zodpovedných za následky vojny, ktorú začali v roku 1948 s cieľom zrušiť rezolúciu OSN. Američania, Európania, a dokonca aj Sovietsky zväz vyzývali arabské krajiny, aby uzavreli s Izraelom mier na báze povojnového teritoriálneho status quo. V diskusii o rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN americký delegát Warren Austin udrel do stola a vyhlásil, že americká vláda je toho názoru, že je najvyšší čas, aby sa Židia a Arabi spojili a konečne vyriešili svoje problémy v naozaj kresťanskom duchu. *** Vojna v roku 1967 bola veľkým zlomom. Prerušila dekádu postupného uvoľňovania medzi Izraelom a Egyptom, čo vyvolalo nádej, že konflikt medzi Izraelom a Arabmi sa aspoň čiastočne vyrieši. I keď Suezský kanál zostal pre izraelské lode uzavretý, po roku 1956 mohli lode slobodne plávať cez Tyranskú úžinu. Obchod s Ďalekým východom a ropa z iránskych ropných polí voľne prúdili do najjužnejšieho izraelského prístavu Ejlat. Izrael bol spočiatku Západom oslavovaný za ohromujúce víťazstvo vo vojne, ktorú vo veľkej miere vyvolali nesprávne kalkulácie egyptského a sýrskeho vládcu, a sčasti neohrabaný sovietsky diplomat, ktorý vyzýval Egypt a Sýriu k tomu, aby ohrozili Izrael, a krátko nato zmizol, možno v gulagu. (Pamätám sa na rozhovor s nemeckým vojenským pridelencom na jednej oslave, keď mi stisol ruku a nepustil ju, kým nepovedal: „Bolo to presne tak, ako by bol konal poľný maršal Rommel, keby mal spôsob…“) Dnes vieme, že to bolo Pyrrhovo víťazstvo. Vojna zmenila nielen postavenie Izraela v regióne, ale aj jeho vlastný obraz. Izrael, ktorý podľa slov Izajáha Berlina mal vždy „viac histórie ako geografie“, mal naraz obe. Po prvýkrát, aspoň teoreticky, vlastnil dostatok územia na výmenu za mier. David Ben-Gurion bol jedinou vedúcou osobnosťou politickej elity, ktorý narušil všeobecnú eufóriu návrhom, aby sa Izrael okamžite stiahol, v prípade potreby aj jednostranne, zo všetkých okupovaných území. Podobne ako v roku 1948 sa Ben-Gurion aj vtedy kategoricky postavil proti akýmkoľvek snahám permanentne okupovať Západný breh. Ben-Gurion však už bol starý dôchodca, navyše politicky izolovaný. Tvrdo sa sporil s vládnucou Stranou práce. Jigal Allon, ten istý mladý generál, ktorý ho v roku 1948 vyzýval, aby dokončil „oslobodenie“ zvyšnej časti krajiny, bol dnes prominentným ministrom kabinetu súťažiacim o premiérske kreslo s Moše Dajanom, ďalším bývalým generálom. Allon, i keď hovoril neurčito o potrebe umožniť Palestínčanom vytvoriť si vlastný štát, narysoval plán osád a anexie na Západnom brehu, čím by Palestínčanom zostali o niečo viac ako dve enklávy v samariánskych a júdskych horách, obklopené izraelskými vojenskými základňami a navrhovanými osadami. V Jeruzaleme by neboli mali nijakú politickú oporu. Takzvaný Allonov plán sa v priebehu rokov rozrastal a politická bezvýchodiskovosť pokračovala; plán rátal s čoraz väčšími teritóriami, ktoré sa mali osídliť a pripojiť k Izraelu. *** Dajanove plány boli nejednoznačnejšie a v skutočnosti aj oveľa ambicióznejšie. Bol prvým vrcholovým svetským politikom, ktorého rétorika bola poznačená sugestívnymi biblickými symbolmi: „Vrátili sme sa do Šila (modlitebňa v bronzovej dobe), vrátili sme sa do Anatotu (rodisko proroka Izaiáša), aby sme z nich už nikdy viac neodišli,“ atď., atď. Dajan bol zbožňovaný víťaz v slávnej vojne a v priebehu niekoľkých rokov zrejme najznámejší Žid od čias Ježiša Krista. Zdá sa mi, že na jeho podnet bola vojna spätne nazvaná podľa šiestich dní stvorenia. Pravicoví a náboženskí fundamentalisti toto víťazstvo využili najviac a šesťdňovú vojnu ovenčili metafyzickou, pseudomesianistickou aurou. Tlačili na okamžité formálne pripojenie všetkých „oslobodených území“. V tom čase tvorili ešte stále relatívne malú menšinu. Súboj medzi dvoma svetskými bývalými generálmi o premiérske kreslo bol zlovestný, s fatálnymi následkami. Allon i Dajan boli vo veľkej miere zameraní na seba – ako politici väčšinou sú – a slepí voči palestínskej prítomnosti v regióne. Pozabudli na očakávania vyše milióna Palestínčanov na Západnom brehu a v pásme Gazy, akoby mali len malý politický význam. Vôbec nemali v úmysle ponúknuť im izraelské občianstvo. Približne 300 tisíc Palestínčanov už žilo v samotnom Izraeli, čoraz viac rozčarovaných svojím postavením druhoradých občanov. Židovské obyvateľstvo v roku 1967 tvorilo 2,7 milióna ľudí, zmiešané arabské obyvateľstvo západne od rieky Jordán tvorilo 1,3 milióna ľudí. Bolo to ako keby sa Francúzsko v roku 1938 rozhodlo pohltiť najmenej 20 miliónov nepoddajných, potencionálne podvratných Nemcov vnútri obkolesených hraníc, ako bol obkolesený Izrael viac ako sto miliónmi nepriateľských, ťažko ozbrojených krajanov. Dnes, o tridsaťpäť rokov neskôr, 4,1 milióna Palestínčanov žije medzi riekou Jordán a morom (3,1 miliónov na Západnom brehu a v pásme Gazy a 1 milión Palestínčanov v samotnom Izraeli.) Napriek veľkému židovskému prisťahovalectvu od roku 1967 je Židov približne iba 5 miliónov, v pomere 1,2 k 1. Vyššia pôrodnosť medzi Palestínčanmi je prirodzená v záujme zachovania absolútnej palestínskej väčšiny v horizonte desiatich až pätnástich rokov. Utárané zasadania izraelskej vlády zvyčajne trvajú dlho, no nikdy neboli také dlhé a časté ako počas leta 1967. Ministri uvažovali nad tým, čo robiť po veľkom víťazstve. Kľúčové zasadanie týkajúce sa postavenia okupovaného Západného brehu sa začalo v jednu nedeľu v polovici júna a s krátkymi prestávkami na jedlo a spánok trvalo do nasledujúcej stredy. Rozhodnutie, ktoré bolo nakoniec urobené, znelo – nerozhodnúť. Dajan, vtedy národný poloboh, Allon a rôzni pravicoví a náboženskí fundamentalisti a osadníci dokázali vtedy bez rozhodnutia úspešne predostrieť veľmi pochybné skutočnosti – osady a tzv. heachsujot (vysunuté pozície), ktoré sa počas mnohých rokov znásobili prostredníctvom oficiálnych a polooficiálnych rozhodnutí. Osadníci boli postupne zlegalizovaní, štedro dotovaní a nakoniec oslavovaní ako národní hrdinovia. O britskom impériu sa hovorilo, že sa zrodilo v záchvate roztržitosti. Izraelské koloniálne vniknutie na Západný breh sa udialo za podobných zahmlených okolností. Spočiatku to bralo vážne len niekoľko ľudí. Niektorí si nahovárali, že ide len o prechodný stav. Tí, ktorí boli za tento stav zodpovední, ho dôsledne udržiavali. Zahrnuli niekoľko ministrov, ktorí si mysleli, že to môže Arabov donútiť k tomu, aby vyzývali na mier skôr, než sa predložia „neodvrátiteľné“ fakty. *** Naoko nevinný minister bývania zo Strany práce – deklarovaný oponent projektu osídľovania, ktorý ho napriek tomu štedro dotoval, cynicky poznamenal, že po vyprázdnení osád – o čom bol presvedčený – Spojené štáty vykompenzujú Izrael v pomere jeden dolár na každú zbytočne vynaloženú líru. Tých niekoľko ľudí, ktorí protestovali proti osadám z politického alebo demografického hľadiska, ignorovali. Vynárajúcej sa koalícii náboženských a politických fundamentalistov nevyhovovali. Kneset o projekte osídľovania nikdy nehlasoval. Osady spočiatku financovali najmä mimovládne agentúry, Spojená židovská výzva (UJA), Židovská agentúra a Národný židovský fond (NJF). Americká vláda proti navrhovanému projektu osídľovania mierne protestovala. No nepodnikla nijaké právne ani iné kroky, ktoré mohla, aby zastavila prílev príspevkov vyňatých spod zdanenia určených UJA alebo NJF, ktoré financovali výstavbu osád na území skonfiškovanom z „bezpečnostných“ dôvodov od palestínskych majiteľov. Z praktických dôvodov Spojené štáty slúžili ako partner pripravený na projekt osídľovania. Vláda národnej koalície, ktorá bola narýchlo zbúchaná v predvečer vojny roku 1967, zostala pri moci ešte dlho potom. Zo začiatku jej predsedal Levi Eškol, slabý premiér, ktorý zomrel krátko po vojne. Nahradila ho premiérka tvrdej línie Golda Meirová, známa svojím nafúkaným maternalizmom a výrokom: „Kto sú Palestínčania? Ja som Palestínčanka.“ Vláda informovala Spojené štáty, že Izrael je pripravený stiahnuť sa z okupovaných egyptských a sýrskych teritórií ako výmenu za mier. Jasne však vylúčila stiahnutie sa zo Západného brehu alebo z pásma Gazy. Neobjavil sa zatiaľ nijaký dôkaz, že by Američania v skutočnosti vedeli o dohode medzi Káhirou a Damaškom založenej na stiahnutí sa Izraela. Pokus The New York Review of Books o niekoľko rokov neskôr prinútiť Národný archív USA, aby na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám zverejnil diplomatické dokumenty týkajúce sa týchto výmen, nepriniesol nijaké výsledky. Ani jedna americká správa alebo verbálne komuniké neznačili, že by sa USA v lete 1967 pokúsili o začatie mierového procesu. Okrem zdanlivej radosti z toho, že Izraelčania ponížili hlavných klientov Sovietskeho zväzu v regióne sa USA neponáhľali ukončiť arabsko-izraelský konflikt. Arabsko-izraelská vojna ústila do náhradného konfliktu medzi veľmocami, stala sa akýmsi testovacím zariadením ich vojenskej techniky. Suezský kanál zostal vhodne uzavretý. Počas vrcholiacej vietnamskej vojny mohli mať Spojené štáty na čele s Lyndonom Johnsonom dobrý dôvod na udržanie jeho blokády čo najdlhší čas a nútiť sovietske zásobovacie lode smerujúce do Severného Vietnamu oboplávať Afriku. Krátko potom, na summite v Chartúme arabské krajiny ohlásili „trikrát nie“: nie uznaniu, nie rokovaniu a nie uzavretiu mieru s Izraelom. Nasledujúci nerozhodný stav trval niekoľko rokov. Arabsko-izraelský spisovateľ s niečím ako Schadenfreude použil orientálne prirovnanie, aby opísal izraelskú dilemu: „Namiesto toho, aby stúpili na hada, ktorý ich ohrozoval, ho iba prehltli.“ A pokračoval: „Teraz s ním musia žiť alebo s ním musia zomrieť.“ Podľa definície je dilema konfliktom medzi rovnako neželateľnými alternatívami. Bol to však naozaj konflikt, čomu čelil Izrael? Dnes už vieme, že nebol. Mier bol tou druhou možnosťou – s Palestínčanmi v lete 1967, s Jordánskom a Egyptom v rokoch 1971 a 1972. Krátko po vojne v roku 1967 sa dvaja vedúci pracovníci izraelskej tajnej služby – jedným z nich bol David Kimče, ktorý sa neskôr stal zástupcom šéfa Mosadu a generálnym riaditeľom izraelského ministerstva zahraničných vecí – zhovárali s prominentnými palestínskymi občianskymi a politickými lídrami zo Západného brehu, vrátane intelektuálov, významných osobností, starostov a náboženských vodcov. Podľa jeho správy väčšina deklarovala, že sú pripravení založiť demilitarizovaný palestínsky štát na Západnom brehu, ktorý by s Izraelom podpísal separátny mier. Organizácia za oslobodenie Palestíny bola v tom čase marginalizovanou skupinou. Pokiaľ vieme, Kimčeho správu založil do šuplíka Dajan. Do vlády nebola nikdy predložená. Počas prvých eufóriou poznačených mesiacov po vojne akýkoľvek pokus odhaliť túto možnosť by kabinetom pravdepodobne zamietol. Dajan bol presvedčený, že pokiaľ sa s domácim obyvateľstvom bude zaobchádzať srdečne a dôstojne – ako tomu bolo na začiatku, na Západnom brehu a v Gaze – bude možné udržať status quo aj pre budúce generácie. Palestínčania boli priveľmi poddajní. Umožnili dobytie Západného brehu v priebehu niekoľkých hodín bez toho, aby vystrelili čo len raz. Dajan a takmer celá politická a vojenská garnitúra boli presvedčení, že nielen Palestínčania, ale ani Egypt a Sýria nebudú môcť počas nasledujúcich desaťročí predstavovať vojenskú hrozbu. Dajanov názor na arabské vojská sa ukázal počas návštevy Vietnamu. Na otázku generála Westmorelanda, ako vyhrať vojnu, Dajan vraj odpovedal: „Po prvé, Arabov vezmete ako svojich nepriateľov.“ Niekoľko týždňov po vojne mi povedal: „Čo to v skutočnosti je, celý ten Západný breh? Je to len pár malých obcí.“ Text vznikol na základe debaty v Remarqueovom klube na Newyorskej univerzite v decembri minulého roka.
(Dokončenie v budúcom čísle)
