Ako politický taktik bol Mikuláš Dzurinda takmer vždy jednotka. Aj dnes patrí medzi najlepších. Jeho rozhodnutie nekandidovať v júnových parlamentných voľbách pripomína múdrosť krásnej Begiz z mongolskej rozprávky O múdrej neveste. Za chánom prišla aj na koni, aj pešo, ani v noci, ani cez deň, ani oblečená, ani nahá… Dzurinda si líderský frak vyzliekol, ale lídrom zostal. Nebude na čele kandidátky, ale zostal šéfom strany a ako tvrdí, na svoje aktívne vystupovanie v predvolebnej kampani „sa už veľmi teší“. Volebný líder SDKÚ môže viesť rokovania o zostavení vlády, ale vedenie strany môže to pravidlo kedykoľvek zmeniť. Prekrytie škandálov Dzurindov odchod z návrhu kandidátky zjavne motivovalo len úsilie zastaviť premiéra Roberta Fica pri zverejňovaní ďalších pikantností o financovaní SDKÚ. Veď jej predseda povedal, že sa na svoj navonok nečakaný krok rozhodol večer, keď predseda vlády ohlásil ďalšiu tlačovku. Dzurinda nemohol vedieť, čo všetko má Fico ešte v talóne, ale na „odchod“ mu stačilo vedieť, čo by v ňom mať mohol. Odhaľovanie finančných škandálov malo pritom potenciál prekryť všetky „pozitívne“ správy, ktoré má Dzurindova strana na toto obdobie pripravené. Sudkyňa Jana Dubovcová si na svoj príchod do SDKÚ nemohla vybrať nevhodnejšiu chvíľu. Mediálne vytvorený symbol boja proti korupcii a za transparentnosť a spravodlivosť musí zatvárať oči, či dokonca ospravedlňovať evidentný škandál, ktorý nesie znaky všetkého, čo sudkyňa dlhý čas kritizuje. Veľmi nedôveryhodné. Dzurinda sa rozhodol takticky správne. Médiá, ktoré v posledných dvoch týždňoch išli po krku jemu, nie jeho strane, sa ihneď vrhli na novú tému. Škandály sú zabudnuté, lebo SDKÚ si hľadá nového lídra… Čo na tom, že ide o dymovú clonu? Jej rozháňanie už v záujme väčšiny novinárov nie je. Hlavnou témou sa stávajú primárky, čo je v porovnaní s neschopnosťou reagovať na škandály pre SDKÚ pozitívna zmena. Kandidáti dostanú priestor, aby prezentovali svoje programy aj kritiku Smeru. Mikloš a Radičová nie sú skutočnými súpermi. Spoločne budú vytvárať krovie, ktoré má zakryť problémy strany. Údajne sociálna líderka… Iveta Radičová bude musieť ukázať, či je hodná svojho predsedu. Na stratégiu už čas nezostáva, teraz treba zvládnuť taktiku. A namiesto falošných prorokov počúvať zdravý rozum. Lebo sa asi nenájde komentátor či analytik, ktorý by neodporúčal na post volebného lídra práve bývalú poslankyňu Radičovú. Napriek jej očividným hendikepom v takom súboji, akým je predvolebný zápas. Voľby nie sú súťažou krásy a nežnosti. Volebný líder musí byť viac ako len populárny. Musí byť zdatný rétor, mať ťah na bránu, musí byť aj tvrdohlavý, drzý, priebojný, neodbytný, ba (pre svojho súpera) až nepríjemný. A potrebuje punc kompetentného v kľúčových oblastiach. Takého, ktorý niečo dokázal. Toto však nie je charakteristika I. Radičovej. Ivana Mikloša väčšina občanov nemá rada, ale väčšina občanov sa tiež nechystá voliť SDKÚ. Dzurindova strana potrebuje volebného vodcu, ktorý osloví vlastný elektorát a dokáže ho zmobilizovať. Sociálne problémy sú naozaj vážne, ale ľudia, ktorí čakajú riešenia od politikov (pomoc od štátu), nie sú ani len potenciálni voliči SDKÚ. Ani keby na čele jej kandidátky stála Radičová. …a schopný ekonóm Naopak, pre pravicových voličov je dnes kľúčovou oblasťou ekonomika. Na poste šéfa vlády chcú vidieť človeka, ktorý má pre nich zrozumiteľné a prijateľné recepty na naštartovanie hospodárstva. A dôveryhodnejší pre nich bude niekto, kto už čosi podobné dokázal. Alebo to aspoň môže dôveryhodne tvrdiť. Nečudo, že kľúčovými komunikačnými témami Richarda Sulíka zo strany SaS sú práve ekonomické témy. Rád pritom zdôrazňuje, že je „otcom úspešnej daňovej reformy“. Jeho úspech spočíva práve v obraze kompetentného ekonóma a úspešného manažéra. Skutočnosť nie je dôležitá, voľby sú súbojom predstáv. Primárne voľby v SDKÚ sú v podstate divadielkom, ktoré má vytvoriť zdanie o demokratickej strane a mobilizovať vlastných ľudí. Po tých, ktoré strana robila naposledy, sa jej vedenie na mienku členov vykašľalo – Petra Šťastného vytiahlo na kandidátke do Európskeho parlamentu vyššie, ako skončil v primárkach. Teraz sa ukáže, či SDKÚ zostali aspoň zvyšky vlastného úsudku, alebo úplne podľahla mediálno-marketingovému tlaku virtuálnej reality, ktorý sa denne valí z médií. Z novín, ktorým stále klesajú náklady, od „analytikov“, ktorí nikdy nenašli odvahu, aby sami išli do súboja o voličov. Napriek vlastným neúspechom sa tvária, že najlepšie vedia, koho by si mala SDKÚ vybrať. Virtualita verzus realita. Mediálne lákavé nádeje proti reálnej sile a skúsenosti. Radičová kontra Mikloš.
