Vlani v januári informovala medzinárodná tlač, že Spojené štáty americké obvinili istého Luisa Posadu Carrilesa z podvodu, ktorého sa dopustil, keď žiadal o štátne občianstvo USA. Posadu Carrilesa zatkli v USA 17. mája 2005. Podľa jeho výpovede sa na územie USA dostal cez mexické mesto Matamoros. Zaprel aj svojich spoločníkov, ale na základe ich výpovedí USA nakoniec uznali, že Posada Carriles pri výpovedi klamal. Spojené štáty obvinili Posadu Carrilesa z klamstva, krivej výpovede a porušenia imigračného zákona. Nijaký iný zločin sa nespomínal. Sudkyňa Federálneho súdu v texaskom El Paso Kathleen Cardoneová začiatkom apríla 2007 Posadu Carrilesa so súhlasom Bieleho domu prepustila na kauciu 250 000 dolárov. Devätnásteho apríla odišiel v sprievode advokáta za svojou rodinou v Miami. Jedenásteho apríla 2007 vyšiel v kubánskom denníku Granma článok s názvom Brutálna odpoveď (La Respuesta Brutal). Jeho autorom je Fidel Castro, ktorý vládu Spojených štátov amerických obviňuje z „prepustenia monštra na slobodu“. Už v apríli 2005 Castro pre mexický denník Por Esto opakovane vyhlásil, že Posada Carriles sa celkom beztrestne schováva na území USA. Podľa Castra sa tam dostal na palube lode Santrina, ktorá vyplávala z ostrovov Islas Mujeres. Americký Federálny súd nakoniec uznaním Carrilesovej krivej výpovede potvrdil Castrovo tvrdenie. V slovenskej tlači sa prípadu s „neznámym“ Carrilesom nevenovala prakticky nijaká pozornosť. Sledovanie diania na Kube sa obmedzovalo výlučne na bulvárne správy o zdravotnom stave kubánskeho prezidenta a jeden zo slovenských denníkov len tak mimochodom skonštatoval, že Castrovi sa zrejme vodí dobre, pretože pre vládne noviny Granma komentoval oslobodenie istého Posadu Carrilesa. Správa dodala, že ten muž je na Kube stíhaný za terorizmus. Naša slobodymilovná spoločnosť popri celospoločenských hystériách týkajúcich sa sedemdesiatich piatich kubánskych disidentov, pobyte v klietkach na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí a vytváraním démonickej predstavy, že desaťmiliónový karibský ostrov je pre svet najväčším nebezpečenstvom, zrejme ani raz nezapochybovala o tom, že človek považovaný kubánskym režimom za teroristu je v skutočnosti len ďalším bojovníkom za „skutočnú“ slobodu v zdanlivo poslednej neslobodnej krajine sveta. Kto je Luis Posada Carriles a Orlando Bosch Šiesteho októbra 1976 sa kubánske šermiarske družstvo vracalo z víťazného zápasu vo Venezuele. Let číslo 455 spoločnosti Cubana mal medzipristátie na Trinidade a na Barbadose, kde lietadlo dočerpalo palivo a krátko po štarte vybuchlo. V batožinovom priestore bola umiestnená časovaná bomba. Obeťou prvého a najväčšieho vzdušného terorizmu do 11. septembra 2001 v Severnej aj Južnej Amerike sa stalo všetkých 73 pasažierov na palube. Akciu organizovali dvaja kubánski exulanti pracujúci pre organizáciu CORU (Coordination of United Revolutionary Organizations) vytvorenú ako pobočku CIA – Orlando Bosch a Luis Posada Carriles. Bosch mal v tom čase za sebou niekoľko únosov a vrážd významných čílskych odporcov Augusta Pinocheta, napr. generála Carlosa Pratsa a bývalého ministra Allendeho vlády Orlanda Leteliera, a mal na svedomí aj smrť viacerých kubánskych diplomatov. K tomu sa dá prirátať priama alebo nepriama účasť na guľometnej paľbe na civilné obyvateľstvo, bomby vo verejnej doprave v Havane, podpaľovanie obchodov, útoky na malé rybárske bárky alebo vraždy dobrovoľníckych učiteľov počas kubánskej alfabetizačnej kampane na začiatku 60-tych rokov. Obaja teroristi sa priznali aj k dlhoročnej participácii na Operácii Condor, kampani štátneho terorizmu realizovanom pravicovými diktatúrami Južnej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Luis Posada Carriles sa priznal k organizovaniu série bombových útokov na turistické hotely v Havane v roku 1997 a v roku 2000 ho zadržali v Paname, kde s falošnými dokladmi a výbušninami (spolu s ďalšími kolegami) čakal na vystúpenie Fidela Castra na X. Iberoamerickom zjazde. Okrem Kuby žiadala Washington o jeho vydanie opätovne aj Venezuela. USA to však vytrvalo odmietajú, ignorujúc dokázateľné fakty medzinárodného terorizmu, na ktorom takmer päťdesiat rokov participoval. Operácia Condor Napriek tomu, že mnohí súčasní bojovníci za ľudské práva prehliadajú alebo zľahčujú zločiny diktátorov, akými boli Augusto Pinochet v Čile, Jorge Rafael Videla v Argentíne, Alfredo Stroessner Matiauda v Paraguaji alebo Anastasio Somoza Debayle v Nikarague a označujú ich za „nevyhnutný boj proti komunizmu“, faktom ostáva, že podľa tzv. Archívov teroru odhalených v roku 1992 v Paraguaji bolo v rámci Operácie Condor zavraždených približne 50 000 ľudí, okolo 30 000 ich je nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzeniach. Zhodné údaje poskytuje aj tzv. Valechova správa – štúdia o zločinoch vojenského režimu Augusta Pinocheta, vypracovaná pod vedením biskupa Sergia Valecha a čiastočne zverejnená na prelome rokov 2004 – 2005. Hlavným zmyslom Operácie Condor bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov predovšetkým v krajinách, kde by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre USA. Vzhľadom na zložitú sociálnu situáciu väčšiny obyvateľov latinskoamerického kontinentu bola potenciálna „ľavicová hrozba“ vždy prítomná. Systematický štátny terorizmus mal predovšetkým podkopávať demokratický vývoj, brániť šíreniu nových myšlienkových prúdov a kontrolovať hnutia namierené proti vojenskému režimu. Operácia Condor sa uplatňovala predovšetkým v Argentíne, Čile, Bolívii, Peru, Paraguaji, Uruguaji a Brazílii za priamej podpory prezidentského poradcu a neskôr ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera – človeka, ktorého slová by možno mohli zaujímať naše nadácie venujúce sa dodržiavaniu ľudských práv: podľa neho by „nijaký priateľ USA nemal byť trestaný za ich porušovanie“. Sám bol tejto filozofii vzorom v Ázii aj v Latinskej Amerike a v roku 1973 získal Nobelovu cenu za mier. Kissinger mal prostredníctvom Operácie Condor prsty v zavraždení čílskeho generála René Schneidera a neskôr Carlosa Pratsa a Orlanda Leteriéra, čo zaňho fyzicky uskutočnili Posada Carriles a Orlando Bosch. Pred útokom na kubánske lietadlo v októbri 1976 podal Posada Carriles Kissingerovi hlásenie: „Keďže Leteriéra sa nám podarilo zbaviť hladko, pokúsime sa aj o niečo iné. Vyhodíme do vzduchu kubánske lietadlo. Všetky detaily má Orlando.“ Eisenhower, Bush senior, Bush junior Po útoku na let 455 spoločnosti Cubana boli obaja kubánski exulanti uväznení vo Venezuele, ale Orlanda Boscha nikdy neuznali za vinného a Luis Posada Carriles v roku 1985 z väzenia utiekol vďaka intervencii Jorgeho Masa Canosu, šéfa tzv. Kubánsko – americkej národnej nadácie FNCA (Fundación Nacional Cubano Americana) resp. CANF (Cuban American National Foundation). Táto organizácia vznikla roku 1981 z podnetu prezidenta Reagana a v rozhovore pre New York Times, ktorý vyšiel v júli 1999, sa Posada Carriles pochválil aj štedrými federálnymi zdrojmi, ktoré prostredníctvom FNCA financujú výcvik kubánskych exulantov na teroristické akcie ako aj miamskú anticastrovskú Televíziu a Rádio Martí. Rozhovor spôsobil senzáciu a Posada Carriles svoju verziu následne poprel, pretože by tým z dlhoročného terorizmu usvedčoval priamo vlády USA. Koniec koncov, tým sa netajil ani prezident Eisenhower, keď otvorene napísal, že už v marci roku 1960 nariadil CIA, aby začala s propagandou a vojenským výcvikom exilových Kubáncov. Orlando Bosch sa prostredníctvom veľvyslanectva USA v Caracase dostal v roku 1987 na územie Spojených štátov a prezident George Bush starší mu 18. júla 1990 udelil generálny pardon aj napriek protestom jeho vlastného ministerstva obrany, ktoré argumentovalo tým, že predsa ide o jedného z najnebezpečnejších teroristov na svete. Jednou z podmienok, ktoré musel Bosch splniť, bolo jednoznačné dištancovanie a prísaha, že sa nikdy nezúčastnil žiadneho aktu nási-lia. Bosch pred súdom prisahal a vzápätí sa odobral do Miami. Deň oslobodenia Orlanda Boscha si miamskí Kubánci uctili veľkou slávnosťou nazvanou Free Orlando Day (zároveň v meste Orlando na Floride). Čo má spoločné CIA, nadácia Pontis a Posada Carriles „Vyhlásenie vojny terorizmu znamená vyhlásenie vojny hociktorému štátu, ktorý teroristom poskytne útočisko. Pretože štát, ktorý na svojej pôde prichýli teroristu, je vo svojej podstate teroristický a treba sa k nemu tak aj správať“, tak to aspoň tvrdil súčasný prezident USA v záchvate rozhodnutia skoncovať „so zlom a s terorizmom“. Luis Posada Carriles je od 19. apríla 2007 voľný, žije prichýlený Spojenými štátmi, no okrem porušenia imigračného zákona USA neťaží jeho svedomie ani svetové nadácie za ľudské práva nič. Výnimkou samozrejme nie sú ani slovenské médiá a „aktivisti“ z KDH či nadácie Pontis. Konkrétne táto „mimovládna nadácia“ je štedro dotovaná z peňazí fondu NED – Národnej podpory demokracie (National Endowment of Democracy) pod taktovkou CIA, a teda priamo záujmov tých, ktorí od začiatku podporovali terorizmus ako v Latinskej Amerike, tak v Ázii. O „mimovládnosti“ teda rozhodne nemôže byť reč, nevraviac o záujme o ľudské práva. Tváriť sa totiž, že tie sa porušujú takmer výlučne len na Kube (občas aj v Bielorusku), je až smiešne priehľadné a prezrádza nielen charakter nadácií s ľúbivým humanitným posolstvom, ale aj zaslepenosť tých, ktorí myšlienke ich „boja za slobodu“ veria. Nevraviac o tom, že médiá, ktoré sa považujú za nezávislé, sú až v otrockej závislosti jednostrannej a permanentnej propagandy. Juhoafrická spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru a známa bojovníčka proti apartheidu Nadine Gordimerová zozbierala približne 800 podpisov svetových osobností, ktoré žiadajú odsúdenie Luisa Posadu Carrilesa za terorizmus. „Zatiaľ čo stovky tisíc ľudí prišlo o život v Iraku a v Afganistane a ďalších nezákonne väznia v Abú Ghraibe či v Guantáname, zatiaľ čo päť kubánskych aktivistov bez súdu väznia v USA, Washinghton ochraňuje Posadu Carrilesa, pokúša sa oklamať verejnú mienku a odmieta súdiť ho za jeho skutočné zločiny“, píše sa v dokumente. Spojené štáty spolu s drvivou väčšinou mienkotvorných médií celkom logicky mlčia. Odsúdenie alebo vydanie Posadu Carrilesa by bolo celkom jednoznačným sebausvedčením z dlhodobo uskutočňovanej politiky teroru. (Záhadne sa mlčí aj o americkom azyle Emmanuela „Toto“ Constanta z Haiti.) Kým nepolapiteľná postava záhadného Bina Ládina – ktorého každý pozná, no nikto ho nevidel – už pomaly zapadá do sféry mýtov, ktoré sa nikdy nepodarí lokalizovať, je postava Luisa Posadu Carrilesa až príliš konkrétna, s konkrétnym bydliskom pod palmami v slnečnom floridskom Miami. Pri srdci ho môže hriať vedomie, že na druhý svet poslal viac civilného obyvateľstva ako jeho slávnejší orientálny kolega. A mrzieť azda len to, že v záujme udržiavania dobrého mena zahraničnej politiky USA sa o jeho „úspechoch“ nezaslúžene mlčí. Súčasný prezident Bush sa pri stretnutí s organizáciami miamských Kubáncov netajil zvýšením subvencií pre zahraničné mimovládne organizácie. Zároveň konštatoval, že Česká republika, Maďarsko a Poľsko patria medzi najdôležitejších podporovateľov odvážnej kubánskej opozície. Nepochybne tým myslel aj Slovensko, na ktorého existenciu si len práve nevedel spomenúť. Nespomenul si ani na legendárne Kissingerovo stanovisko k ľudským právam a dokonca ani na vlastný výrok o tom, že štát, ktorý prichýli alebo inak ochraňuje teroristu, je de facto štátom teroristickým. Jeho mlčanie má svoju logiku – terorizmus by sa tak stal synonymom okrídlenej frázy o „šírení demokracie do celého sveta“. A teroristickým by tak bolo minimálne niekoľko slovenských politikov a tzv. mimovládnych organizácií, ktoré možno z nevedomosti a povrchnosti, možno z vypočítavosti a možno vďaka selektívnym kritériám o slobode – ale o to oddanejšie – podporujú autizmus jedného impéria ochraňujúceho na svojej pôde jedného (?) z najkrvavejších teroristov v dejinách ľudstva.
