Slovenskí študenti si každoročne môžu vybrať z množstva štipendií ponúkajúcich študijné pobyty na celom svete. Mňa zaujala ponuka ísť na rok študovať indonézsku kultúru do jedného z miest v tejto ostrovnej krajine juhovýchodnej Ázie v rámci programu Darmasiswa. Vybrala som si mesto Yogyakarta na strednej Jáve.
Moji noví spolužiaci na miestnej Akadémii umenia pochádzajú z rôznych indonézskych ostrovov, no napriek tomu všetci s yogyakartskou lokálpatriotskou hrdosťou moju voľbu chvália: „Yogyakarta je najlepšie mesto! Je tu lacná strava, ubytovanie, silná študentská a umelecká komunita.“ Už siedmy mesiac dávam tejto téze za pravdu.
Spôsob každodenného života sa dá vystihnúť jediným slovom – pohoda. Povesť mesta umenia sem láka zberateľov aj kurátorov. Mnohí zo študentov si platia školu (semester na štátnej škole stojí okolo 2000 Sk) aj denné výdavky z úspešného predaja svojich diel. Ideál je, samozrejme, predať draho obrazy na výstave, časté sú však aj návštevy turistov v domácich ateliéroch a zjednávanie na suvenírovú cenu. Nanang, večný študent, ktorý je na katedre maľby už ôsmy rok, to komentuje slovami: „Ja viem, že predávam pod cenu. Za môj obraz zaplatí austrálsky turista toľko, čo doma za obed v reštaurácii, ale baví ma, že za tú sumu môžem pozvať celý warung a ešte mi zostane.“
Kulinárske hody
Indonézania sú milí a pohostinní. Ich krajina je ideálnym miestom na gastroturistiku. Celý deň je možné stráviť doma a prežiť lukulské hody bez toho, aby ste čo len prstom pohli. Ráno sa pred domom zastavia ženičky s čerstvo napečenými pampúšikmi, koláčikmi a ovocím. „Desiatová teta“ ponúka džúsy – čerstvo odšťavené ovocie s nadrobno posekaným ľadom. Na obed je tu pojazdný warung – predavač na bicykli s drevenou skrinkou s kastrólmi plnými dobrôtiek – ryže a varenej zeleniny s omáčkami od výmyslu sveta. Na olovrant zo svojho bicykla vyzváňa zmrzlinár. Podvečer sa zastaví babička s ryžovou kašou, po zotmení klepoce na bambusový „umieráčik“ pán s keramickou nádobou plnou žeravých uhlíkov, na ktorých pripraví chutné kuracie ražniči, ovieva paličky s kúskami mäsa tradičným vejárom kepas a zatiaľ čo ho oblieva štipľavou omáčkou, uisťuje sa: “ Pani má rada štipľavé, však?“ Pre istotu k nakrájanej ryžovej knedle prihodí aj zopár čili papričiek.
Indonézania majú radi veľmi štipľavé a veľmi sladké. Do trojdecového jazmínového čaju si zvyknú rozmiešať aj tri plné polievkové lyžice cukru. Variť doma sa takmer neoplatí a myslela som si, že bežne to moji kamaráti ani nerobia, lebo sa všetci stravujú „na ulici“. Naopak. Napriek tomu, že stánky s jedlom sú na každom rohu, radi varia a pozývajú na obed. Jediné, čomu som sa čudovala, bolo, že len málokto má doma chladničku. Dostala som zaujímavé vysvetlenie: „Chladničky sú drahé a pritom zbytočné. Na trhu je po celý rok denne čerstvá zelenina a čo sa navarí, to sa zje v ten istý deň. Moja kamarátka Intan má chladničku, ale zlenivela, niekedy len zohrieva jedlo z predchádzajúceho dňa a odvtedy je často chorá a má zostarnutú tvár. Ja by som včerajšie jedlo nejedla.“ Neviem, či je to iba stravou, ale fakt je, že väčšina Indonézanov vyzerá tak o desať rokov mladšie ako ich európski rovesníci. Obľúbeným jedlom študentov je polotovar idomie – cestoviny s mäsovou príchuťou. Najtypickejším jedlom je ryža, jedia ju každý deň.
Dohovor s bohom sopky Merapy
Yogyakarta je obkolesená ryžovými poliami. Roľníci ich obrábajú dnes, v 21. storočí, rovnako ako v pätnástom. Vodné byvoly ťahajú pluh, muži s motykami hĺbia kanály na vodu. Jazda na motorke uprostred polí s panorámou majestátnej sopky Merapi a kokosovými palmami na horizonte je estetický zážitok.
Merapi je dnes jeden z najaktívnejších vulkánov na svete. Len nedávno explodoval. V niektorých mestách na severe „napršalo“ až do dvoch centimetrov popola, zopár dedín na úpätí sopky muselo byť evakuovaných. Moji kamaráti ma upokojovali: „Pokiaľ si v Yogy, nemusíš sa ničoho báť, náš sultán má s bohom sopky Merapi dohovor, že jeho „veľké upratovanie“ sa mestu vyhne.“
To, ako moji univerzitne vzdelaní kamaráti veria legendám o prírodných bohoch, je ťažko pochopiť. Najmä, keď im ich viera – islam výslovne zakazuje prinášať obete. Napriek tomu, yogyakartský sultán – oficiálny dedičný správca územia mesta, každoročne prináša obeť spomenutému bohu sopky Merapi, rovnako aj kráľovnej južných morí – Loro Kidul. Jej kráľovstvo je na víkendovej pláži Parangtritis neďaleko mesta.
Motorková konverzácia
V piatok sa všetky motorky, najobľúbenejší miestny dopravný prostriedok, ženú smerom na juh. „Len si, prosím ťa, neobleč nič zelené,“ upozorňuje ma moja kamarátka Sifa. Povera vraví, že zelená je najobľúbenejšia farba Loro Kidul a kto by sa jej odvážil konkurovať, stiahne ho do podmorského kráľovstva. Južné jávske more je naozaj divoké, plávať je nemožné, dá sa jedine hádzať do vĺn a nechať sa nimi unášať k brehu.
Miestni obyvatelia, moslimské ženy obzvlášť, sa ani na pláži neodhaľujú. Hry vo vode absolvujú v nohaviciach a tričkách, mnohé s tradičnou šatkou – jilbabom. Po zotmení na brehu mimo dosahu vĺn blikajú do tmy petrolejové lampy z malých warungov. Atmosféra ako zo starého filmu. Na trstinovom koberčeku popíjame horúci zázvorový nápoj ronde, hľadíme na hviezdnu oblohu a nechávame sa hypnotizovať búrlivým zvukom morského príboja. Napriek pokročilému času sa okolo naháňajú malé deti, školopovinní chlapci sa pristavujú pri warungoch a v sprievode gitary hrajú na želanie. Smiešne je, že chodia vždy v trojici. Jeden z nich vie hrať a spievať naozaj pekne, zatiaľ čo zvyšní dvaja, pravdepodobne menej šikovní bratranci, sa svoju neznalosť textov a melódie snažia nahradiť spoločenskou konverzáciou.
S týmto národným zvykom sa dá stretnúť všade. Pri čakaní na zelenú na križovatke sa ma žena z vedľajšej motorky stihne povypytovať na všeličo: „Ako sa voláš? Koľko má Susan rokov? Akého je Susan náboženstva? Kde býva? Už je Susan vydatá? Kam ide teraz a odkiaľ?“ Oslovenia v tretej osobe sú špecialitou indonézčiny. Na ďalšej križovatke sa opakujú rovnaké otázky, len pýtajúci sa je iný. Pre mňa je to fajn spôsob, ako si precvičiť jazyk a tiež ma baví pozorovať, ako sú na motorke – dopravnom prostriedku pre dve osoby, pohodlne usadené štvorčlenné rodiny.
English is easy…
Ak Indonézan ovláda niečo z angličtiny, rád sa pokúša komunikovať aj s neadekvátnou slovnou zásobou tohto svetového jazyka. Najčastejšie je pokrikovanie „Hallo, Mister, ako sa máte?“ Na niektorých miestach je pravdepodobnosť, že sa stanete terčom pre už osvojené anglické frázy, stopercentná. V okolí Yogyakarty sa totiž nachádza najväčší hinduistický chrám na svete Prambanan a aj jeden z najväčších budhistických chrámov – Borobudur. Obe pamiatky sú zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Z vrcholu Borobuduru je výhľad ako pre bohov. Budhova socha v stave osvietenia naznačuje dokonalosť a ja som sa pri svojej návšteve chcela ponoriť do magickej atmosféry tohto miesta… A hľa, čo ma nečaká. Moja prvá autogramiáda. Ako stráž ma obstúpila asi 30-členná skupinka šesť až osemročných detí a každé chcelo môj podpis. Neviem o svojej podobnosti so žiadnou filmovou hviezdou, tak som sa odvážila opýtať, že prečo. Celkom zaujímavé. Autogramiáda je tu súčasťou výučby angličtiny. Poobede sa učiteľ s deťmi vyberie na miesto navštevované zahraničnými turistami, rozdá deťom základné frázy a tie sa vyberú „na lov“. Where are you from? How are you? Can you give me your signature? Chápem, ak to niektorých turistov otravuje, stačí však jedna veta – „nehovorím po anglicky“ a deti dajú pokoj. Mne sa tento spôsob výučby zdal veľmi nápaditý, ozval sa vo mne pedagogický inštinkt a tak sme si celkom fajn pokecali.
Sultán – ochranca obyvateľov
Miestom, kde vás napriek tomu, že je to tiež turistická destinácia, nebude obťažovať nik, je oáza uprostred centra mesta, Kratón – sultánsky palác. Areál sa skladá z viacerých budov a množstva otvorených pavilónov, v ktorých sú umiestnené muzeálne exponáty. Pre Európana troška nezvyk, že najhodnotnejšie „kúsky“ sú inštalované vlastne von. Historický gamelan (tradičný jávanský orchester) s množstvom krásne vyrezávaných a pozlátených nástrojov, sultánske nosidlá, koč, symbolické predmety, symboly moci, obrazy, množstvo vecí osobnej potreby a rodinných fotografií, talianska dlažba a krištáľové lampy, čínsky porcelán. V jednom z pavilónov sa každý deň koná predstavenie tradičnej hudby, tanca, bábkového divadla s koženými či drevenými bábkami – wayang.
Sultán predstavuje pre každého obyvateľa Yogyakarty autoritu, zdroj lokálpatriotskej hrdosti a je až zarážajúce, akej veľkej popularite sa teší. „Náš sultán má ilmu kuno – starú vedu a tou ochraňuje šetkých obyvateľov mesta. Nám dal zadarmo ubytovanie v gangových domčekoch neďaleko vtáčieho trhu,“ s úctou v očiach vraví jeden z jeho osobných strážcov. Sultán totiž dodnes býva aj s rodinou v jednom z krídel paláca a teda v celom areáli sa pohybujú jeho osobní strážcovia, ktorí zároveň strážia múzeum. Ich domčeky sú na seba natlačené, pri prechádzke medzi ich dvormi je možné nazrieť im doslova do kuchyne. V mnohých domoch je „obývačka“ domácich od verejného priestoru, kde sa predáva napríklad ľadový džús, oddelená len látkovým závesom. Zatiaľ čo manželky sa doma starajú o deti, prípadne predávajú v domácich warungoch, ich manželia strážia palác. Iste ste už videli hrdo a nehybne stojacich vojačikov v škótskych sukničkách pred Buckinghamským palácom. Ani brvou nemihnú, keď ich rozosmievate. Sultánska stráž v Kratóne chodí oblečená podobne ako dedinčania, v tradičných sarungoch, s fakírskou batikovou čiapočkou a magickým mečom Kris za pásom. Pôsobia hrdo aj bez toho, aby stáli bez jediného pohybu. Naopak, posedávajú, fajčia, rozprávajú sa… Neskutočná pohodička, vypovedajúca všetko o indonézskom spôsobe chápania života. SANTAI – uvoľnený štýl.
Na nákupoch na Marliobore
Len čo však osoba bielej pleti opustí „nedotknuteľné“ územie sultánskeho paláca, musí sa postaviť zoči-voči predstave Indonézanov, že všetci turisti sú bohatí a hlúpi. „Poďte si pozrieť batikový festival,“ láka ma do neďalekej galérie svojho kamaráta nízky muž. Už ma aj ťahá do jedného z dvorov, kde sú vo dvoch miestnostiach na stene porozvešané batikové obrazy. Niektoré celkom pekné, iné dosť gýčovité. Motívmi sú výjavy a postavy z príbehu Ramajána, prírodné obrazy, nájde sa aj abstraktné moderné umenie. Prvá cena je, samozrejme, veľmi premrštená. Na moje odmietavé kývanie hlavy ma predavač vyzýva „zjednávajte, dám vám zľavu“. Pôvodných 60 dolárov sa mení nakoniec na šesť, čo je však aj napriek moje úcte k práci pri výrobe batiky stále veľa.
Ak sa rozhodnete nekupovať, iba pozerať a navrhnete mu, že sa v jeho obchode zastavíte inokedy, predavač začne svoju hru: „Toto je špeciálna batika, obrazy z ostatných galérií vám po čase vyblednú, tieto farby sú však večné, ešte aj vaše vnúčatá uvidia ten obraz taký istý a urobíte veľkú chybu, ak nekúpite hneď teraz, lebo dnes je táto výstava posledný deň…“ Ani jedna veta nie je pravdivá.
Rovnaké klamstvá o super kvalite tovaru bude bule – beloch počuť všade. Predovšetkým na hlavnej Yogyakartskej ulici – Marlioboro. Po jej oboch stranách sa do nekonečna tiahnú stánky so suvenírami, kaviarne, warungy, aj obchodné domy. Je tu všetko, na čo by ste si dokázali spomenúť. Väčšina „hand made“, ručne vyrábané. Prírodné materiály použité rozmanitým spôsobom, látky, batik, šaty, umelecké predmety, lahôdky pre zberateľov, vyrezávaný nábytok, šperky, koberce, naberačky na polievku z kokosových škrupín, bizarné tvary neznámeho využitia, tradičné úžitkové predmety – jediná možnosť pre niektoré rodiny, pre turistov pitoreskný suvenír.
Krajina gumeného času
To, čo však cítim v Indonézii na každom kroku, je absencia stresu. Asi práve preto, že čas je tu gumený. Jam Karet – je univerzálnou odpoveďou pri akýchkoľvek časových oneskoreniach. Doterajších sedem mesiacov môjho pobytu ubehlo ako lusknutie prstom. Napriek tomu, že niekedy sa mi čas od rána do večera zdal nádherne dlhý a zaplnený zážitkami z poznávania rozdielneho životného štýlu. Priestor vyhradený na ich literárnu interpretáciu však gumený nie je, a tak si pokračovanie rozprávania o živote v Indonézii budete môcť prečítať v budúcom čísle.
Autorka (1975) je študentka na Umeleckom inštitúte v Yogyakarte
