Moldavská republika je na periférii Európy nielen zemepisne, ale aj sociálno-ekonomicky ako jeden z jej najchudobnejších štátov. Mediálno-politický záujem o ňu stúpa, ak sa položí otázka, kam sa bude orientovať – na Východ, alebo na Západ (EÚ a NATO)?
Objektívne treba pripustiť, že Moldavsko je determinované viacerými historickými, najmä etnickými rezíduami v súvislosti s tým, že bolo v minulosti pod vládou (súčasťou) iných štátov. Zložitosti politickej i sociálno-ekonomickej situácie v štátu sú však podmienené aj špecifickým vývojom od získania samostatnosti v roku 1991. Problémy sú v niektorých aspektoch možno ešte komplikovanejšie ako v susednej Ukrajine, ale našťastie tu sa až tak nevyhrotili, resp. doteraz ani nebol o Kišiňov až taký „záujem“ ako o Kyjev .
Súčasťou Moldavska je autonómna oblasť Gagauzia (s prevahou obyvateľstva turkického pôvodu). Okrem toho existuje na jej území aj fakticky samostatná, ale medzinárodne neuznaná Podnesterská moldavská republika asi s pol miliónom obyvateľov (so zhruba rovnakou početnosťou Moldavcov, Rusov a Ukrajincov). Je tam rozmiestnených okolo 600 príslušníkov mierových síl a asi 1 200 ďalších vojakov z Ruskej federácie. Súčasný stav sa charakterizuje ako zmrazený konflikt.
Moldavsko má už od leta 1990 problém s aktivitami hnutia za zjednotenie s Rumunskom, ktoré sa prejavujú až do súčasnosti. Naposledy masovo vystúpili pri príležitosti 75. výročia okupácie Besarábie fašistickým Rumunskom. V apríli 2009 po vyhlásení predbežných výsledkov parlamentných volieb, v ktorých získali komunisti nadpolovičnú väčšinu mandátov (v Moldavsku ako v jedinom postsovietskom štáte boli v rokoch 2001 – 2008 vládnou stranou) vypukli nepokoje a násilnosti. Demonštranti prevolávali nielen protikomunistické heslá, ale aj prorumunské výzvy. Protestujúci zaútočili na parlament aj sídlo prezidenta, ale po týždni sa situácia upokojila. Na Západe sa tieto udalosti často označujú za „twitterovú“ revolúciu.
Po prerátaní výsledkov volieb nedošlo k nijakej zmene. Pozorovatelia z OBSE pri voľbách nenašli závažné porušenie, aj keď niektorí sa vyjadrovali, že správa bola „mäkká“ a mali určité podozrenia, ktoré nevedeli dokázať.
Pre bojkot voľby prezidenta opozičnými stranami sa musel parlament rozpustiť a vypísať nové voľby. Hoci komunisti aj vo voľbách v novembri 2009 zvíťazili, vládu vytvorila prozápadná koalícia štyroch ďalších strán. Politická kríza však pokračovala. Dokonca ani po ďalších parlamentných voľbách v novembri 2010 neboli poslanci schopní prezidenta zvoliť požadovanou trojpätinovou väčšinou hlasov, a tak od septembra 2009 do marca 2012 bol na čele štátu dočasný prezident. V septembri 2010 sa uskutočnilo referendum o forme volieb prezidenta, ale nebolo platné.
V marci 2012 zvolili za prezidenta Nicolaeho Timoftiho. V marci 2016 Ústavný súd obnovil priamu voľbu prezidenta, keď zrušil zákon z júla 2000 o jeho voľbe v parlamente. Víťazom sa stal v druhom kole volieb 13. novembra 2016 kandidát Socialistickej strany Igor Dodon, ktorého médiá hlavného prúdu označujú za proruského. Socialistická strana zvíťazila aj v parlamentných voľbách v novembri 2014. Pokračovala však vláda pravicových strán prozápadnej orientácie. Nové parlamentné voľby by mali byť v tomto roku.
Zložitá politická situácia sa prejavuje aj v tom, že od septembra 2009 sa vystriedalo päť vlád a okrem toho boli traja dočasne poverení premiéri. Posledná vláda Pavla Filipa z Demokratickej strany funguje od januára 2016, ale priemerný čas „trvania“ jednej vlády za toto obdobie je zhruba 20 mesiacov.
Moldavsko je medzi šiestimi štátmi Východného partnerstva Európskej únie. Od apríla 2014 sa stalo prvým štátom z tejto skupiny, ktorý využíva bezvízový režim s EÚ. Pritom 27. júna 2014 Moldavsko podpísalo Asociačnú dohodu s EÚ.
Štát sa ani v týchto podmienkach sociálno-ekonomicky nepozviechal a neustále tam vládne veľká korupcia ako aj oligarchizácia. Sivou eminenciou týchto pomerov je predseda vládnej strany Vladimir Plahotniuc, ktorý je pokladaný za jedného z najbohatších ľudí v štáte. Nečudo, že široké vrstvy obyvateľstva sú nespokojné a podpora verejnosti pre prozápadné smerovanie, či už do EÚ alebo NATO, klesá.
V decembri 2017 sa otvoril v Kišiňove Styčný úrad NATO. K jeho úlohám patrí aj skúmanie infraštruktúry moldavského štátu na jeho pripravenosť v podmienkach vojnového stavu… Je to skutočne to, čo potrebuje dnes Moldavsko?
V súvislosti s niektorými vyjadreniami I. Dodona na dresu EÚ a NATO a krokmi vo vzťahu k nim zosilnili v západnom mediálnom mainstreame úvahy o potrebe zabrániť narastaniu ruského vplyvu v Moldavsku. V samom Moldavsku nezostalo len pri úvahách a Ústavný súd, ktorý, zdá sa, si uzurpuje moc v štáte, prezidenta už dvakrát dočasne odvolal z funkcie.
Fatálnou otázkou sa stáva, či je rastúca rusofóbia vhodným spôsobom riešenia problémov východnej Európy. Zatláčanie Ruska ani strašenie ním Európe dnes asi veľa nepomôže.
Problémy totiž narastajú aj v ďalších častiach kontinentu a ich príčiny nemožno hľadať v pôsobení Moskvy. V prvom rade sú výsledkom západnej politiky, toho, čo sa robí v Bruseli, Washingtone a ďalších hlavných mestách štátov EÚ a NATO. Parlamentné i prezidentské voľby vo viacerých európskych štátoch ukazujú na rastúcu nespokojnosť voličov, na ktorú nestačí reagovať zvaľovaním viny na iných.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 3 – 4/2018