Benjamín Škreko (*1949 v Hrnčiarovciach nad Parnou), vyštudoval knihovedu a vedecko-technické informácie na FFUK v Bratislave, od skončenia školy pracuje ako redaktor, najdlhšie v satiricko-humoristickom časopise Roháč (1974 – 1991), t. č. v denníku Národná obroda. Ženatý, dve deti, autor takmer dvoch desiatok rozhlasových hier pre dospelých i deti a mládež (naposledy ceny v autorských sútažiach v r. 2000 a 2001). Slovenský rozhlas mu odvysielal rad zábavných scénok, pásem a kabaretných hier (hlavná cena na Festivale rozhlasového humoru Bardejov 1990 za satirickú hru Kameňolom). Knižne publikoval humoristické poviedky v spoluatorstve s Milkou Kostrovou a Tomášom Janovicom (Výhovorka, 1988). Víťaz anonymnej sútaže Poviedka Eurotel 2002 Vydavateľstva L.C.A. Levice. Hovorí sa, že kto sa vie smiať sám na sebe, má právo smiať sa každému. V tomto zmysle by Slováci nemali mať žiadne výčitky svedomia. Spoznávať svoje chyby prostredníctvom výsmechu ich trpezlivo učili už starí literárni klasici, aj keď na druhej strane nie je isté, s akým úspechom. Zmysel pre humor nám však nikto neuprie, ak ho posudzujeme podľa kritéria, že určite ho má ten, kto sa smeje napriek všetkému. Zrejme na to myslel aj Hemingway, keď označil veselosť za určitý druh odvahy. Humor teda treba vnímať v spoločenských súvislostiach. Úsmev batoľaťa nám o nich veľa nepovie, pretože malý človiečik denne roztiahne ústa od ucha k uchu až štyristokrát. Ako veselé omylom posudzujeme aj správanie zvierat, vtáčat, psov či mačiek, a sami pri ich pozorovaní na chvíľu zabudneme na svoje starosti. Iba zabudneme, pretože po čase na nás doľahnú s rovnakou intenzitou. Veselo nad vecou Skutočný humor problémy aspoň načrtne, mierne obnaží a donúti nás zaoberať sa nimi. Nerobí si ambície nahrádzať psychoanalýzu, ale zas až tak ďaleko od nej nemá. Je však oveľa láskavejší a umožňuje nám presun do tábora pobavených pozorovateľov takou rýchlosťou, že ani nepostrehneme, kedy sme sami prestali byť jeho objektom. Smejeme sa a ani nám nedôjde, že podvedome získavame nadhľad na vecami, ktoré sme až dosiaľ považovali za neriešiteľné, že sa na vlastné plahočenie a úbohosť začíname dívať s kritickým odstupom. Humor je vec kolektívna. Nepoznám nič otravnejšie, ako keď ma zastaví na ulici známy žartovník a núti ma vypočuť si dvadsať – tridsať nových anekdot. Namiesto smiechu iba stručne komentujem, ktorá sa mi páčila a ktorá nie a teším sa, keď sa už konečne vyčerpá.. Ani spontánna reakcia jednotlivca na vtip v časopise alebo knihe nebýva na verejnosti obvyklá. Čitateľ v autobuse si pri výbuchu smiechu zahanbene zakryje ústa a ospravedlní sa spolucestujúcim očami. Najlepšie sa nám smeje v spoločnosti iných smejúcich sa ľudí, hoci by to bolo hneď iba publikum na obrazovke. Smiechom sa dorozumievame s ľuďmi, ktorí sa smejú s nami, odovzdávame si ním informáciu o svojej dobrej vôli, pozitívnom vnímaní sveta, o svojom, i keď dočasnom či iluzórnom, víťazstve nad strachom. Pomoc slabšiemu Byť silnejší ako strach nie je maličkosť. Práve dnes a práve tu zúri nebezpečná choroba, zvaná depresia. Trpí na ňu viac ako tretina populácie. Duševné zdravie Slovákov sa po páde starých istôt a pod vplyvom stále nových neistôt ustavične zhoršuje. Starosti sa množia, nálada klesá pod bod mrazu. Pozorovať, ako sa na nás štyristokrát za deň usmeje naše batoľa, to nám prinesie ešte väčšie chmáry na čelo, pretože sa bojíme o jeho budúcnosť. Čo by tak ešte mohlo vyvolať náš spontánny smiech? Nič iné, ako keď sa sami alebo sprostredkovane pozrieme na svet s humorom. Smiech nám dodá vieru, že sme nad ním v prevahe a negatívne emócie nahradí ochota pomôcť mu. Dôležitým krokom je už aj samotné odhalenie jeho slabých miest a viera v nápravu. Ak sme však už vďaka humoru tak veľmi nad vecou a takí silní v spojenectve proti objektu nášho smiechu, mali by sme so svojou prevahou narábať kultúrne. Tvorme, resp. vyžadujme humor na určitej etickej i estetickej úrovni. Bufetové menu Vysmiať sa niekomu rovno do očí je tiež prejavom prevahy, ale aj spupnosti a vyvyšovania sa. Dostať ho smiechom do úzkych a donútiť ho k sebaspytovaniu, to už je parketa, lesknúca sa umením. Nebolo ich veľa, ale spolu s Čechmi sme aj my mali, a vari ešte máme, zopár ctených literátov, filmárov a klaunov, ktorí sa na nej pohybovali s nevídanou bravúrou a eleganciou. Čím hladnejšie a širšie je však publikum, tým rastie nebezpečenstvo zavďačiť sa mu humorom z kategórie (Petra) rýchleho občerstvenia. Nie je vždy najšťastnejšie vletieť na javisko ako uragán a začať stavať pyramídu spolupatričnosti na jednom obscénnom slove. Jan Werich povedal, že slovo h… možno vo vtipe či historke použiť len vtedy, ak tam sedí ako r.. na šerbli. Dav si vynucuje jednoduché heslá a humor na úrovni urážok. Lenže ak tvorca degraduje (po večeroch) objekt svojho ostrovtipu na tupca, môže sa publikum tešiť z tak lacno získanej intelektuálnej prevahy? Podcenený a urazený čitateľ, poslucháč či divák má jedinú možnosť, dištancovať sa od neho a konštatovať, že zlatým časom humoru už u nás odzvonilo.
