Poézia, ktorá neodolá zvodom angažovanosti a prezentácie určitého ideologického postoja, vždy prináša značné riziká ohrozujúce predovšetkým originalitu básnickeho jazyka (veď do popredia sa prediera požiadavka transparentnosti, šoku a efektu) a súčasne aj nadaktuálnu zrozumiteľnosť výpovede. Angažovaná poézia síce nechce byť subjektívna, no v skutočnosti nakoniec aj tak je len dokumentom subjektívneho zážitku. To však ešte neznamená, že lyrika postavená na takom alebo onakom ideologickom fundamentne bude bezcenná, úplne zatrateniahodná. Dokladom technicky kvalitne napísanej angažovanej poézie sú básne nielen Válkove, ale i Ginsbergove, Ferlinghettiho, Lorcove, Prévertove, Majakovského… Angažovaná poézia nemusí mať nutne ľavicovo-proletársko-ateistické zázemie: za angažovanú poéziu možno považovať akúkoľvek báseň zaujímajúcu taký alebo onaký, viac alebo menej radikálny ideový postoj. Angažovaný je podľa mňa Villon, keď nešetrí kritikou na adresu súdobej spoločnosti; angažovaný je aj Dante, keď dobových politických zločincov kladie do inferna; a angažovaný je aj Danteho taliančinou ovplyvnený Eliot, keď sa vo svojej Pustatine, a tiež v básni Prázdni ľudia, nie celkom bez kresťanského moralizovania, trpko-ironicky (po)usmieva nad moderným, v bezbrehom materializme sa utápajúcim životom. Angažovaná je teda aj tá poézia, ktorú živí svetlo spirituality. Napríklad svätý Ján z Kríža sa (literárne i svojím životom) vo svete nestálosti a nepokoja „angažoval“ za hlásanie večných duchovných právd. Kresťanská duchovná lyrika (a teda ani slovenská katolícka moderna) nemôže nebyť angažovaná, pretože prazáklad kresťanskej básnickej obraznosti – Ježiš Kristus – bol tiež angažovaný: radikálne sa postavil proti tomu svetu, ktorý si nebol ochotný sústavne uvedomovať svoju vlastnú faloš. (Prečo dnes nevzniká plamenná poézia zaťatej päste? Je azda menej dôvodov na nespokojnosť? Svet sa už azda duchovne obrodil?) Básnicku skladbu Čas Herodes, ktorej autorom je Ján Motulko, považovaný za jedného z predstaviteľov katolíckej moderny, považujem za angažované dielo. Básnik sa rozhodol vydať svedectvo o neznesiteľnosti komunistických praktík, o tom, aké pocity vyvolávala hrozba prenasledovania v katolícky cítiacom človeku. Kompozíciu nabitú dramatickým napätím Motulko popretkával bohatými odkazmi na evanjelium (rybolovci, baránok, piláti, iškarioti…): spojil takto nadčasové s dočasným, spirituálne s materiálnym. Komunistické prenasledovanie básnik stotožňuje s Herodesovým hľadaním malého Ježiša, novorodenca, pričom martýr-Ježiš sa znovuzrodzuje v každom, na koho doľahol teror: v mladom študentovi, starej žene, mníške, kňazovi: „Kňaz,/ ktorému rudí fiškáli/ cez biely chrbát/ klobásy rudé vyťali,/ a mastné, že sa/ rozpukli pod palicou,/ palicou červenou v rukách Herodesa,/ lebo bol hladný/ po pravde.“ (s. 19) Tón Motulkovej básnickej skladby je nekompromisný, často vybuchuje v sarkastických výzvach, zosmiešňujúcich parafrázach komunistických hesiel: „Nech žije červená, sladké bremeno!/ Každý sa sfarbí červeno.“ (s. 19) alebo: „Nech žije naša trieda,/ nech žije náš veľký kotol/ demokratického roztoku!“ (s. 41) Rukopis skladby Čas Herodes vznikol roku 1948, a keďže najťažšie desaťročia teroru ešte len mali prísť, dá sa povedať, že Ján Motulko s prorockou intuíciou, vlastnou každému opravdivému básnikovi, predkreslil možné podoby apokalyptickej maškarády. Motulkovu básnickú kompozíciu, v ktorej zaznieva hromový hlas vizionára, vnímam ako monumentálne i trpké zhodnotenie večného, krvavého konfliktu medzi individuálnym ľudským údelom a rozmarmi nehostinných dejín. Rovnako ako Slovo, ďalšiu nemenej skvelú skladbu, v ktorej básnik Miroslav Válek, takisto zapálený a angažovaný, vraví: „Čím viacej vieš,/ tým buď menej chladný./ Cudzí osud nech ťa bolí/ viac než vlastný./ Nedaj ho ako cenu do tomboly./ Vedz: žiješ, aby iní boli/ šťastní.“ (Ján Motulko: Čas Herodes, Petrus, Bratislava 2003)
