Irena Jenčová, antropologička Štrnásteho februára je komerčný sviatok zamilovaných, sv. Valentína. Neprekvapí teda, že rozhovor s dnešným hosťom bude o láske. Môže však prekvapiť pohľad, akým sa na ňu díva. Tým hosťom je slovenská sociálna antropologička Irena Jenčová, od roku 2005 doktorandka Ústave etnológie SAV, v súčasnosti aj s partnerom na pobyte v Londýne, kde skúma tému láska a migrácia. Zaujíma ju, akým spôsobom kyvadlová pracovná migrácia ovplyvňuje rodiny žien na severnom Slovensku a aký je partnerský život Slovákov žijúcich v Británii. Čitateľom odkazuje, aby sa milovali a množili a nedali sa pri tom znechutiť týmto rozhovorom. Zhovárala sa Zuzana Búriková Ľudia väčšinou vnímajú lásku ako spontánny, čisto individuálny, nie vždy racionálny cit. Čo môže na láske skúmať sociálny vedec? – Láskou sa sociálne vedy veľmi dlho nezaoberali. Ak sa aj niečo z tejto oblasti skúmalo, boli to témy, ktoré boli ľahšie pozorovateľné a uchopiteľné – výber manželského partnera, usporiadanie domácnosti, ekonomické a mocenské vzťahy v domácnosti a rodine, normy týkajúce sa partnerských vzťahov, fungovanie domácnosti v rámci spoločnosti a podobne. Láska samotná však bola pre sociálne vedy príliš abstraktná a neuchopiteľná, no predovšetkým bola chápaná ako jav, ktorý patrí skôr do kompetencie psychológov a filozofov než sociológov, historikov, etnológov či sociálnych antropológov. Až do osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia vnímali sociálne vedy lásku ako niečo, čo je skôr iracionálne ako racionálne, viac obetavo a altruisticky sa dávajúce než orientované na profit a individuálne egoistické ciele. Zároveň sa láska priraďovala k súkromnej, nie k verejnej sfére. Keďže kultúra a spoločnosť boli ako predmet skúmania sociálnych vied konštituované ako verejná a kolektívna prax, a emócie sa považovali za subjektívny fyziologický a psychologický zážitok, zo skúmania kolektívneho a symbolického života človeka sa vylúčili. Láska sa teda považovala skôr za sociologicky nepríjemnú sféru súkromného života, než by sa o nej diskutovalo v termínoch verejných rituálov, sociálneho konfliktu či triednych vzťahov. Jednou z lastovičiek – ktorá však neurobila leto – bol sociológ Georg Simmel, ktorý sa k láske vyjadroval napríklad vo svojich esejach o móde či flirtovaní. Čo na téme lásky zaujíma teba? – Láska ma zaujíma, lebo mám rada vzťahy, rada sa o nich rozpravám (čo mi značne uľahčuje výskum). Som zvedavá, čo si ľudia o vzťahoch a láske myslia a domnievam sa, že v tomto smere je v antropológii, ale aj v iných sociálnych vedách čo dobiehať. Je až prekvapujúce, ako sa láska a zaľúbenosť nepovažovali za objekty hodné výskumu. Veď keď počúvame rozhovory v krčmách alebo kaviarňach, niekedy mám pocit že až osemdesiat percent tém sa týka vzťahov. Nemyslím tým len milenecké a partnerské vzťahy, ale napríklad aj vzťahy k veciam, k hudbe… A to je pre mňa signál, že práve vzťahy a láska sú to, čo ľudí zaujíma. No a podľa mňa sa má skúmať to, čo je dôležité pre ľudí, nie to, čo som si ja ako vedkyňa vykonštruovala sediac nad odbornou literatúrou. Lásku teda skúmam preto, lebo si myslím, že ma to ako vedkyňu aspoň čiastočne približuje k realite v tom zmysle, že treba riešiť a skúmať to, čo ľudia považujú za problematické. Ale to už začínam byť trochu politická… Vo svojej práci sa zaoberáš láskou a migráciou. Prečo toto spojenie? – Väčšina výskumu o migrácii sa zameriava na ekonomické dôsledky migrácie, faktory, ktoré súvisia s rozhodnutím odísť, na dôsledky migrácie na krajinu pôvodu aj na cieľovú krajinu. Migranti vystupujú buď ako obete systému, alebo sa migrácia vykresľuje ako ich sebarealizačné a emancipačné rozhodnutie. Ďalšia časť literatúry o migrácii sa venuje transnacionálnym sieťam a prúdom, teda spôsobom, ako sa vytvárajú komunity migrantov, ako sa udržuje povedomie o vlastnom pôvode, prípadne ako prenikajú hodnoty cieľovej krajiny a jej kultúry do migrantskej spoločnosti. Do tohoto patria aj pokusy vnímať migráciu ako emancipačný proces, v ktorom sa vytvára ženám priestor na uvedomovanie ich práv. Výskumy však ukázali, že to takto nefunguje. Na úrovni partnerských vzťahov sa ženy zväčša neemancipujú, naopak, status „manželky migranta“ pre ženu často znamená zhoršenie pozície. Mám však pocit, že tomuto tematickému záberu niečo chýba, keďže nám nedáva plastický obraz toho, čo migranti, ale aj tí, čo ostávajú doma, skutočne prežívajú. Ako som už hovorila, ľuďom záleží predovšetkým na vzťahoch. Preto ma zaujímalo, ako počas pracovnej (nie nútenej) migrácie vyzerajú vzťahy. Musím sa však priznať, že k téme lásky som sa dostala cez výskum migrácie, ktorá bola hlavnou témou môjho doktorátu. Pri štúdiu literatúry som postupne prichádzala na to, že o tom, čo migranti skutočne denne prežívajú, sa veľa nevie. A pretože odchádzali aj ľudia z môjho okolia, tušila som, že motivácia migrácie nebude až taká jednoduchá, ako sa uvádza v médiách a štatistických prieskumoch. Podľa týchto prameňov je na prvom mieste štúdium jazyka, na druhom zahraničná skúsenosť a na treťom peniaze. Tieto informácie však nič nehovorili o konkrétnych ľuďoch a ich pocitoch. Preto sa mi dobrým zorným uhlom na pochopenie pracovnej migrácie a na možnosť dostať sa za ekonomické termíny, ktorými sa migrácia väčšinou vysvetľuje, zdala práve láska a vzťahy. Myslíš si, že ekonomické faktory pri pracovnej migrácii úlohu nezohrávajú? – Nepopieram ekonomický rozmer migrácie; ten je nesporný. No myslím si, že aj keď niekto povie, že odišiel do zahraničia pre peniaze, môže to znamenať: „Mojím snom je mať reštauráciu, a toto je jediný spôsob ako si zohnať peniaze; vždy som chcel byť majiteľom vlastnej pizzérie a robiť najlepšiu pizzu v meste.“ Alebo: „Môj priateľ je v poslednom ročníku vysokej školy, tak sme sa rozhodli, že to vydržíme, a keď skončí, ja sa vrátim a budeme mať peniaze na začiatok.“ Prípadne: „Požičal som si peniaze na splatenie hypotéky od švagra a on mi teraz robí doma dusno. Nechcem sa hanbiť pred svojimi deťmi, tak budem radšej rok bez manželky a bez detí, ale keď sa vrátim, budem môcť žiť zase normálny život vo vlastnom dome.“ Nehovorím teda, že ekonomická motivácia pri migrácii nie je, ale v ľudskom živote sú najčastejším hýbateľom vzťahy. Či už vzťah k predstave samého seba ako majiteľa pizzérie alebo budúce šťastné manželstvo či pocit trápnosti vo vzťahu k vlastným deťom. Tak to aspoň vidím v tomto štádiu výskumu. Pri pohľade na partnerské vzťahy nadobúda migrácia nový rozmer. Mnohí ľudia sa rozhodnú odísť preto, že sa rozišli s partnerkou či partnerom po dlhoročnom vzťahu a nedokážu s ním či s ňou zostať v jednej dedine a každý deň ho vídať. Odchod a odlúčenie môže byť aj testom vzťahu, ktorý, ak vydrží, tak povedie k svadbe. Ak páry odchádzajú spoločne, môže ísť o nasledovanie partnera, ktorý chce v zahraničí rozvíjať svoju kariéru alebo je to jediná cesta, ako môžu spolu (v zmysle spoločného lôžka) žiť bez vplyvu rodiny… Tvojmu súčasnému výskumu v Londýne predchádzal výskum vo vidieckom prostredí Oravy. Ako sa líšili témy a tvoje doterajšie zistenia? – Z Oravy, ale myslím, že aj odinakiaľ zo Slovenska vrátane Bratislavy odchádzajú do zahraničia nielen mladí, ale aj starší ľudia. V oravskej obci, kde som robila výskum, to boli najmä ženy od štyridsaťpäť do šesťdesiat rokov. Doma nemali šancu získať prácu pre vysokú mieru nezamestnanosti v lokalite, pre svoj vek a preto, lebo sú ženy. Preto sa rozhodli riešiť svoju situáciu tak, že si našli prácu ako opatrovateľky starých ľudí v Rakúsku. Mňa zaujímalo, aký dopad má migrácia žien, ktoré na Slovensku napriek mnohým zmenám stále zostávajú „strážkyňami domáceho kozuba“, na ich rodiny a vzťahy. Chcela som vedieť aj to, ako sa tento fenomén posudzuje v spoločenstve. Zaujímavé je, že ženy tejto generácie sú veľmi dobré v tom, čo sa v našej spoločnosti považuje za ženské povinnosti, čiže v prácach spojených so starostlivosťou. To znamená, že vedia úplne s prehľadom zvládať starostlivosť o domácnosť a o staršieho človeka, keďže u nás je na vidieku bežné, že žena doopatruje nielen vlastných rodičov, ale často i svokrovcov. Skĺbiť varenie, upratovanie a starostlivosť o nevládneho človeka je síce náročné, ale keďže sú v tom „vycvičené“ a robili to celý svoj život navyše popri zamestnaní, ich skúsenosti, ale najmä ochota obetovať sa z nich robia ideálne opatrovateľky. Situáciu im však veľmi sťažuje to, že doma nechávajú manžela a v niektorých prípadoch aj malé deti. Čo pre ne znamená toto odlúčenie? – To je veľmi individuálne. Pre ženu to môže byť cesta, ako manželovi ukázať, že je schopná priniesť do domácnosti peniaze. Prípadne je dôvodom na migráciu pocit, že treba finančne podporovať vnúčatká. Mnohokrát som sa stretla s racionalizovaním: vydržím odlúčenie od svojho malého dieťaťa, lebo po zvážení všetkých alternatív je toto tá najschodnejšia cesta. Musím však podotknúť, že žena s malým dieťaťom (či už bola šťastne vydatá, rozvedená alebo slobodná) si mohla dovoliť odísť len ak mala rodičov alebo minimálne mamu, ktorá bola schopná a ochotná sa o dieťa postarať. Ako takúto migráciu vnímalo okolie? – Ambivalentne. Buď ako akt sebectva a pachtenia za peniazmi, alebo, v prípade tých, ktorí mali v rodine takúto ženu, väčšinou s pochopením, aké je to náročné a s ľutovaním že vzhľadom na súčasné ekonomické podmienky je nutné, aby sa rodina rozdeľovala. Znova sú to teda vzťahy, čo je v tej či onej forme podstatné. A ak sa do nich ponoríme hlbšie, aj pri jednoznačných ekonomických motívoch zistíme, že to nie je také jednoduché. Líšila sa v tomto prípade nejako situácia migrantov v Londýne? – Výskum slovenských migrantov v Londýne dopĺňa materiál z Oravy. Na Orave som sa snažila zistiť, ako je to s absenciou migrantiek v rodinách a živote spoločenstva a ako je vnímaná ich separácia od rodiny. V Londýne mám možnosť byť priamo pri tom, takže vidím, ako migranti prežívajú separáciu v rámci pôvodných vzťahov, ako si vytvárajú vzťahy nové a ako tieto vzťahy fungujú. Ale vzorka je iná. V Londýne sú väčšinou ľudia do tridsaťpäť rokov a ich situácia, život a zmýšľanie sú odlišné. Väčšinou sú nezadaní, prípadne tam žijú mladé manželské alebo nezosobášené páry. V Londýne je postavenie mužov a žien zo Slovenska iné ako v ich domovskej krajine. Slobodnú dvadsaťosemročnú ženu na Slovensku môžu napríklad v jej rodnej obci považovať za starú dievku a jej rovesníci sú už väčšinou ženatí alebo aspoň zadaní. A pretože kým mužovi v tom istom veku stále dorastajú nové ročníky možných partneriek, v prípade žien je v našej spoločnosti skôr výnimkou nájsť si mladšieho partnera, je takáto žena na úrovni vzťahov mocensky znevýhodnená. Po príchode do Londýna sa však situácia nezadaných radikálne mení. V Londýne ako v globálnom meste je veľa „singlov“ aj po tridsiatke, takže ženu okolo tridsiatky vôbec nepokladajú za starú. Londýn je okrem toho multikultúrne mesto a je tu pestrý výber potenciálnych partnerov, takže ženy môžu experimentovať s farbou pleti alebo pôvodom potenciálnych partnerov. Aj keď si žena nezoženie prácu vo svojej profesii, ale len prácu slabo platenú, jej možnosti v nadväzovaní vzťahov to podstatne neovplyvní. Muž je oproti nej v nevýhode. Keďže slovenskí muži vykonávajú väčšinou podradnú, slabo platenú prácu a navyše nevedia jazyk, veľa šancí u Londýnčaniek nemajú. Na rozdiel od žien si nemôžu nájsť ako partnerky migrantky iného pôvodu (napríklad moslimky). Takže pre Slováka je takmer jedinou možnosťou orientovať sa na Slovenky, ktoré však majú pri výbere oveľa viac možností. Prostredie Londýna tak mení nielen výber partnerov, ale aj mocenskú pozíciu medzi rodmi. Spomínala si, že spoločenské vedy sa pôvodne láskou ako javom nezaoberali. Kedy sa táto situácia zmenila? – Až počas posledných dvadsiatich rokov. Dokonca ani sexuálna revolúcia a hippies či feministické hnutia v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch neboli dostatočným dôvodom, aby sa v sociálnych vedách začalo hovoriť o láske ako o predmete výskumu. Až v osemdesiatych rokoch sa v antropológii, ale aj v psychológii začína presadzovať názor, že emócie nie sú dané len biologicky či psychologicky, ale formujú ich aj kultúrne a spoločenské javy ako napríklad jazyk, spoločenské normy, stereotypy, symboly a podobne. Na čom sa dalo ukázať, že pocity a ich prežívanie sú konštruované aj sociálne a kultúrne? – Sociálni psychológovia ako Schachter a Singer alebo sociologička Arlene Skolnick napríklad tvrdia, že emócie aktivizuje indiferentný stav vzrušenia, ktorý sa stáva emóciou, len keď je ako emócia označený. Takže kultúra funguje ako rámec, ktorý slúži na organizovanie, definovanie a interpretovanie emocionálnych zážitkov. Kultúra teda pomenúva emócie, limituje ich intenzitu, špecifikuje normy a hodnoty, ktoré sa im pripisujú a poskytuje symboly a kultúrne scenáre, ktoré ich robia sociálne komunikatívnymi. Napríklad v rozdielnych kultúrnych tradíciách (kresťanská, romantická či vedecká) môžu byť sexuálne vzrušenie alebo vášeň chápané a popisované ako poznanie dvoch duší, že sú si navzájom súdené, láska na prvý pohľad, zaslepenosť, hriech alebo ako hormonálna nevyrovnanosť. Jedným zo zistení sociálnych vied je, že to, ako lásku prežívame a vnímame, nie je samozrejmé a rovnaké v čase a priestore, že nás nedeterminuje len naša biologická podstata, ale aj spoločnosť a kultúra. Ako vlastne vznikla láska (ak sa v tomto prípade dá hovoriť o vzniku) v podobe, v akej ju poznáme dnes? – O súčasnej láske väčšinou hovoríme ako o romantickej. Ideál romantickej lásky v dnešnej podobe vznikol v 19. storočí v západnej Európe, ako výraz takých zmien usporiadania spoločnosti, akými boli industrializácia, sekularizácia a individualizácia. Dá sa teda povedať, že romantická láska je dôsledkom vzniku kapitalizmu? – Dalo by sa povedať, že ideál romantickej lásky podporoval a zároveň vyjadroval sekularizačné tendencie tohto obdobia a že tieto tendencie vplývali na sociálny život ako na celok. Predstava romantickej lásky asociovala oslobodenie od existujúcich inštitúcií a ustanovila puto medzi slobodou a sebarealizáciou. Ideál lásky v Európe bol v tesnom spojení s morálnymi hodnotami kresťanstva. Predstava, že človek sa má oddať Bohu, aby ho poznal, a tak dosiahol sebapoznanie, sa stala základom mystického spojenia medzi mužom a ženou. V predkapitalistickej spoločnosti bolo manželstvo ekonomickým zväzkom, slúžilo najmä ako prostriedok organizácie práce a nebolo v ňom veľa miesta pre nežnosť či vášeň. Ekonomická produkcia kapitalizmu a industrializácia spôsobila oddelenie práce a domova. Produkcia sa tak vyčlenila zo sféry osobných vzťahov. V západnej buržoáznej spoločnosti manžel pracoval za plácu, manželka ostávala doma a starala sa o rodinu. To, že sa oddelil domov od práce a žena sa asociovala so starostlivosťou o rodinu však automaticky neznamenalo, že manželia sa budú milovať… – Táto deľba práce dala žene možnosť viac rozvíjať osobné vzťahy, no zároveň ju urobila plne závislou od manžela. Ako sa denné aktivity muža a ženy stále viac vzďaľovali, odhaľovali a zvýrazňovali sa rozdiely medzi osobnou, milujúcou, femininnou sférou domova a neosobnou, mocenskou maskulinnou sférou pracoviska. Súkromná sféra, ktorej ústredným vzťahom je vzťah lásky medzi manželmi, sa vníma ako oblasť individuálnej voľby a autonómie, čo má závažné dôsledky na formovanie identity v modernej spoločnosti, ktorá rešpektuje ľudskú individualitu. Romantická láska sa stala príbehom, vystupuje samostatne, je v ideálnom prípade zbavená sociálnych determinantov. Ako romantická láska ovplyvňuje to, ako vyzerá spoločnosť? – Keďže ideál romantickej lásky ignoruje regulačné mechanizmy výberu partnera ako trieda, národnosť a príbuzenstvo, vo svojej podstate predstavuje destabilizáciu spoločenského po-riadku. Tým ohrozuje sociálnu reprodukciu, ktorá bola zabezpečovaná inštitúciou manželstva. Podľa sociológa Anthony Giddensa je v nej obsiahnutý prísľub budúcnosti, čím vydeľuje pár z príbuzenského systému a dáva jeho vzťahu prioritu medzi všetkými ostatnými sociálnymi vzťahmi. Podieľa sa na tvorbe identity človeka do takej miery, že vzniká pocit, ako by sme pred ňou neboli celí. Vnútorne protirečivý charakter konceptu romantickej lásky sa však najviac prejavil pri spojení lásky s manželstvom a materstvom. Vznikla predstava, že ak sa raz pravá láska objaví, je to na celý život, a že objekt romantickej lásky sa má zhodovať so sexuálnym partnerom. Keďže sexuálnym partnerom bol predovšetkým manželský partner, ktorý nebol vždy, a ani zväčša, volený na základe ľúbostných citov, výsledkom boli často roky nešťastia, ktoré boli dôsledkom slabého prepojenia medzi láskou ako návodom na manželstvo a požiadavkou, aby tento stav pretrval celý život. Takže ideál romantickej lásky je v realite dosť protirečivý… – Ale to nie je jediné protirečenie, ktoré stojí za konceptom romantickej lásky. Ako ukazuje sociálna antropologička Eva Ilouzová, na jednej strane existuje predstava, že „pravá“ láska by mala prekračovať hranice sociálnych štruktúr a odlišností, no na druhej strane je romantická láska produktom kapitalizmu a pomáha reprodukovať rozdiely, ktoré kapitalizmus vytvára. Podobne na jednej strane je romantická láska oslavou individuálnej slobody, na druhej strane v súčasnosti spočíva prax spojená s romantickou láskou na rituáloch (rituálmi myslím trávenie voľného času spojené s kultúrnym vyžívaním – napríklad chodenie do prírody či do kina, cestovanie, ktoré vytvárajú priestor na nadväzovanie kontaktov), ktoré síce stoja v opozícii voči produkcii, ale sú úzko previazané s trhom. Kultúra kapitalizmu je navyše vnútorne protirečivá v tom, že požaduje, aby cez deň ľudia tvrdo pracovali a cez noc sa z pracovne orientovaných a racionálnych jednotlivcov zmenili na citlivých hedonistov. Ale ak ideál romantickej lásky vznikol v 19. storočí, čo potom s láskou Rómea a Júlie alebo mnohými inými romantickými príbehmi, ktoré zobrazuje literatúra už od čias gréckych povestí? – Možno povedať, že vzťahy, ktoré zodpovedali ideálu romantickej lásky existovali aj pred 19. storočím, ale neboli spoločenskou normou ani väčšinovým obrazom. Napríklad romantická láska v štýle Rómea a Júlie bola záležitosťou aristokracie, nebola rozšírená ako model vo všetkých spoločenských vrstvách A ako vyzerá romantická láska v súčasnosti? – V súčasnosti sa hovorí o takzvanom čistom vzťahu (pure relationship), ktorý sa v mnohých črtách od ideálu romantickej lásky odlišuje. Na rozdiel od romantického chápania lásky sa neočakáva, že vzťah bude trvať navždy – najmä preto, že je plne chápaný ako prostriedok sebarozvoja. To znamená, že vzťah trvá, len kým sa hodnoty, záujmy a identity oboch partnerov navzájom zhodujú a dopĺňajú. Tento koncept je prepojený s predstavou individualizovaného autonómneho jedinca, ktorý už nie je viazaný vopred definovanými pravidlami v prostredí komunity, ktoré v minulosti určovali jeho sociálne správanie. V živote postmoderného individualizovaného človeka by mala láska a intímny vzťah zaujímať zvrchované postavenie ako zmysel existencie a základ identity. Intímny vzťah má byť vzťahom dvoch autonómnych jedincov, ktorí ho vnímajú ako priestor na sebarealizáciu a rozvíjanie osobností oboch partnerov. No tento koncept je demokratický a predpokladá, že obaja partneri sú si rovní. Lenže myslím, že v tomto prípade je jeden ideál alebo mýtus nahradený druhým. Podľa Pierra Bourdieho v ľúbostnom vzťahu nie je možné stáť bokom alebo mimo mechanizmov moci, lebo práve tu sa otvára veľký priestor na ich fungovanie a uplatnenie. Jediným spôsobom, ako sa dá tejto mocenskej hre v rámci sociálnych vzťahov a konkrétne ľúbostného vzťahu čeliť, je uplatňovať v čo najmenšej miere moc nad partnerom. Bourdieu je však voči tejto možnosti skeptický, lebo mechanizmy moci sú do našich tiel a myslí vštepené do takej miery, že ich nemožno „obísť“. Existujú aj iné kritické postoje? – Aj mnohé feministické autorky tvrdia, že posun v intímnych vzťahoch nie je možný preto, že súčasné definície lásky sú založené na vlastnostiach, ktoré sú v našej kultúre považované za ženské. Toto vnímanie lásky označuje Francesca Cancianová termínom feminizovaná láska. Je to kultúrna predstava heterosexuálneho vzťahu zdôrazňujúca otvorenosť, vyjadrenie náklonnosti a emocionálnu závislosť. Od čias kapitalistickej industrializácie je dominantnou podobou lásky v súčasných západných spoločnostiach. Feminizovaná perspektíva vnímania lásky posilňuje odlišnosti mužského a ženského spôsobu vnímania a prejavovania lásky, a tým aj rozdielnosť muža a ženy a ich rodových rol v spoločnosti. Cancianová predstavuje kompromis oproti radikálnejším názorovým orientáciám, pretože tvrdí, že v mužskom a ženskom živote netreba zdôrazňovať rozdiely, ale spoločné prvky. Negatívne dôsledky feminizovanej perspektívy vnímania lásky sa podľa nej prejavujú vo viacerých oblastiach, a to najmä v oblasti sexuality, práce a v intímnych vzťahoch. Cancianová upozorňuje na tie rozdiely v deľbe moci vo vzťahu, ktoré vedú k predpokladu a stereotypu, že žena potrebuje lásku viac než muž, čo implikuje asociáciu lásky so ženskou rolou. Ale spôsoby, ktorými sa prejavuje láska nemusia nutne zodpovedať konceptu feminizovanej lásky: stotožnenie lásky s vyjadrovaním citov znemožňuje rozpoznať inštrumentálne aspekty mužskej lásky a prehliada niektoré aspekty práce žien. Čo presne máš pod tým na mysli? – Domáce práce a starostlivosť žien o druhých sa v tejto perspektíve vnímajú ako vyjadrenie lásky, a nie ako práca. Na druhej strane, ak muž vyjadruje lásku inštrumentálnymi aktivitami, tie sa posudzujú ako práca, nie ako vyjadrenie citu. Výskumy v USA v osemdesiatych rokoch ukázali, že kvality ako schopnosť vyjadrovať nežné city, miernosť, ohľad na city druhých, zhovorčivosť sú hodnotené ako primerané pre ženu, ale nevhodné pre muža. Žiaduce vlastnosti muža a nevhodné pre ženu zahŕňali absenciu emocionality, nezávislosť a túžbu po sexe. Jediný komponent maskulinity v definíciách lásky predstavovala túžba po sexe. Ustavičné rozlišovanie medzi femininnou a maskulinnou sférou spoločnosti má u každého muža a ženy zdôrazniť tie znaky, ktoré najviac zodpovedajú sociálnej definícii zodpovedajúcej pohlavnej odlišnosti. Diferencujúce mechanizmy povzbudzujú praktiky prislúchajúce jednotlivým rodom a odrádzajú od nesprávneho konania, ktoré do definície mužského muža a ženskej ženy nezapadá. Takže napriek tomu, že tradičné usporiadanie rodinných rol a rodovej deľby práce je v súčasnosti spochybnené čiastočným preniknutím žien do verejnej sféry charakteristické lepším prístupom k vzdelaniu a k platenej práci, a najmä rozširovaním priestoru v oblasti sexuality – novými typmi rodín a sexuality alebo revíziou ženskej materskej roly, aj partnerský vzťah sa stáva priestorom, kde sa tieto rozpory menia alebo reprodukujú – v ňom sa definujú práva a povinnosti konkrétneho muža a konkrétnej ženy, v ňom sa vyjednáva o pozíciách. Ako sa na lásku pozerá sociálna antropológia? – Antropológia môže lásku (ako všetky ostatné témy) skúmať v troch základných rovinách. Je to rovina spoločnosti a kultúry, čiže rovina noriem, ideálov, verejných rituálov a verejného diskurzu (napríklad v médiách) a podobne. Ďalšou úrovňou je úroveň jednotlivca, ktorá si všíma individuálne prežívanie toho, čo to je byť mužom či ženou, čo to znamená, keď sa povie „som zaľúbený“ alebo „to je ten pravý“. Ďalšou možnosťou je tieto roviny prepojiť, čo podľa mňa umožňujú práve kategórie rodu, lebo ten nám pomáha odkrývať a pochopiť mocenské mechanizmy. Tie spoločnosť jednotlivcovi vštepuje a on ich vo svojich vzťahoch využíva a reprodukuje. Kategória rodu je však podľa niektorých autorov prekonaná, pretože po odkrytí rozdielov medzi mužskou a ženskou sférou neponúka riešenie ako ďalej. Aký je pre teba vzťah vedy k politickosti? Má byť veda politická? – No, ak politické znamená angažované, tak by vedci asi mali byť politickí. Ak môžeme našimi vedomosťami a zisteniami pomôcť, tak neviem, prečo by sme mali ostávať len pri akademických diskusiách. Keď napríklad Nina Beňová robila výskum o chudobe, poznaním tých najchudobnejších zároveň relativizovala pohľad na „otravných“ bezdomovcov. Ona však išla ešte o krok ďalej, pretože im zároveň zháňala stany a starala sa im o program. A to je presne to, o čo by sme sa mali snažiť. Akým spôsobom sa táto angažovanosť prejavuje v tvojej práci? – Keď som išla na Oravu, ale aj do Londýna skúmať dopad migrácie na ženy a partnerské vzťahy, zistila som že existuje hrozná neinformovanosť o možnostiach a právach, ktoré človek má. Neinformovanosť, ktorú si my v našej „supermodernej“ Bratislave, kde má skoro každý internet, nevieme ani predstaviť. A táto neinformovanosť vedie k nespravodlivosti, zneužívaniu a vykorisťovaniu. Do Londýna a iných zahraničných miest totiž prichádzajú tisícky ľudí, ktorí platia veľké sumy zato, že dostanú prácu, ale po príchode zistia, že ich podviedli, prípadne pracujú v neľudských podmienkach za menej ako minimálnu mzdu. Tak toto je podľa mňa to, v čom by som ja mohla niečo urobiť, aj keď je moja vedecká téma iná.
