Ak čosi usporiadatelia tohtoročného zrazu mládeže vo Vysokých Tatrách spackali, tak to bola voľba MISS RYSY 99. Nie že by sa medzi 1300 účastníkmi nenašli krásavice, no do súťaže sa prihlásilo iba štrnásť a napokon odvahu verejne vystúpiť mala len jedna. Samozrejme, zvíťazila. Kontumačne. Škoda. Pritom málokto si pamätá, že sa tradícia missiek po takmer dvadsaťročnej nútenej odmlke oživila práve v auguste 1988 v Športcampe pri Tatranskej Lomnici. Spontánne sa dala dokopy hŕstka novinárov na čele s vtedajším tlačovým tajomníkom SZM Jozefom Oklamčákom, prezývaným aj ako Oklamtlač. Sotva tušil, že začína svoju novú kariéru.
Mal som na starosti ceny. Nijaké Ferrary. Rozpočet stačil akurát na rárohy do kuchyne. Od začiatku bola šampiónkou pôvabná a navyše vtipná študentka Strednej pedagogickej školy v Litoměřiciach Monika Dieneltová. Nech sa jej nasledovníčky – s výnimkou Ivany Christovej – nehnevajú, no sotva by ju svojím naondulovaným šarmom predčili. Vtedy sa síce podobné tituly nedali kúpiť, ale po uverejnení reportáže v Pravde drnčali telefóny z ÚV KSS. „Naozaj bolo nevyhnutné vracať sa k dekadentnej zábave z krízového obdobia?“ Písal sa rok 1988, a tak tieto hlasy pripomínali skôr otcovské napomínanie ako vyhrážku.
Ostatné súťaže prebehli bez závažnejších problémov. Súčasťou programu bol aj 22. ročník NON STOP jazdy cykloturistov Trnava – Rysy pod vedením poslanca Petra Bohunického, ktorý cestou povzbudzoval svojich zverencov z autobusu. Tí sa mu na druhý deň odvďačili. Keď prepotený vkročil do Chaty pod Rysmi, nechali mu zahrať Internacionálu. Mimochodom, tú bolo v Tatrách počuť ešte dvakrát. Raz ju prostredníctvom Rádia Rysy v kempe venoval organizačný štáb členom Mladej demokratickej ľavice, keď namiesto sľúbených 25 dobrovoľníkov na brigádu v TANAP-e nastúpili iba piati. Práce na pomoc zhorenej Zbojníckej chaty sa dočkali väčšej odozvy podobne ako koncert solidarity skupiny Verdineri s postihnutými deťmi Juhoslávie pod patronátom Slovenskej únie pre mier a ľudské práva. Posledná internacionálna borba vzplála druhý večer v seneckom autobuse, keď došla záhorácka slivovica.
Právo na prvé zamestnanie
Emdeľáci sa opäť ukázali, že najradšej diskutujú. Po rokoch mohli svoje zástavy v stanovom tábore vztýčiť legálne, napokon MDĽ bola spoluorganizátorkou podujatia popri Zväze mladých na Slovensku, Informačného centra mládeže v Topoľčanoch a nezameniteľných nadšencov z Klubu Rysov, ktorí mali práve pod vedením Popradčana Jána Pavlovčina ustanovujúce zhromaždenie nového nepolitického občianskeho združenia. Záštitu nad medzinárodným zrazom mládeže prevzal jeho niekoľkonásobný účastník, minister školstva Milan Ftáčnik, hoci teraz pre dovolenku v Taliansku pauzoval. MDĽ usporiadala dve besedy, ktoré sa stretli na počudovanie medzi prázdninovo naladenými chlapcami a dievčatami s pomerne širokým ohlasom. V zahrievacom kole pod taktovkou Ivana Saktora juniora odpovedal na všetečné otázky i viceprezident KOZ Peter Gajdoš. Napr. vysvetlil jednu z požiadaviek odborov, aby tí, čo skončia školu, mali právo prvého zamestnania. Mimochodom, s týmto nápadom prišla pred poldruha rokom práve MDĽ.
„Slovensko je bez kompasu a bez lodivoda,“ odznelo v diskusii. Najmladší poslanec NR SR Milan Ištván pripomenul, že sa v najbližšom období vytvorí rada vlády pre deti a mládež, ktorá by mala pomôcť riešiť ich problémy. Parlamentný kolega Ľubomír Andrassy na skeptickú otázku, či je vysokoškolský diplom lepším štartom do života, reagoval: „Na Slovensku, žiaľ, trh práce na základe vzdelania dosiaľ nefunguje. Problematická je i skladba stredných škôl. Obchodné akadémie chrlia potencionálnych nezamestnaných, a SOU v Košiciach vlani ponúklo iba piatich novopečených odborníkov presného strojárstva, hoci viaceré podniky ich potrebujú ako soľ.“
V druhej besede nastúpila zostava predsedov – parlamentu (Jozef Migaš), Rady mládeže Slovenska (Rasťo Dikant), ZMnS (Margita Knapová) a MDĽ (Judita Takáčová). Šéf snemovne apeloval, aby sa mládež, ktorá očakávala rýchlejšie zmeny k lepšiemu po vlaňajších voľbách, neodvracala od politiky. „Kto má presadzovať vaše záujmy na obecných a okresných úradoch, v samosprávnych orgánoch, ak nie predovšetkým vy sami?“ zdôrazňoval Migaš.
„Na ceste z matičných osláv v Martine som v rádiu počul, že práve s vami veľmi živo diskutujem,“ ospravedlňoval svoje oneskorenie minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši. Jeho konštatovanie, že evidujú 32-tisíc nezamestnaných absolventov stredných a vysokých škôl a ďalších 20-tisíc mladistvých, vyvolalo novú spŕšku poznámok. Preto neprekvapila jedna prozaická od čerstvého magistra teológie z Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity, inak funkcionára MDĽ Viktora Guliča: „Pred niekoľkými rokmi chodieval z Humenného na Rysy plný autobus, a teraz som tu sám. Kde zobrať peniaze na dopravu, stravu a 550 korún ako vstupenku do kempu?“ Margita pripúšťa, že napriek inflácii to s cenou naozaj prešvihli. Budúci rok spustia.
Takmer zabudnutý veniec
Keď sa v súvislosti s Magvašim spomenul rozhlas, veteránom hneď príde na um príhoda z polovice 80. rokov. V upršanom Športcampe z ampliónov rezonovala priama reportáž: „Tu, na vrchole Rysov padá sneh, víchor nám hvízda okolo uší, no naša mlaď sa nedá odradiť. Kráča nebojácne tam, kam pred trištvrte storočím vodca svetového proletariátu…“ Pritom videli, ako redaktor štátneho rozhlasu v nečase uprednostnil pred túrou bezpečie stanového tábora.
„Najväčšia švanda bola, keď raz ktosi v polovici výstupu na Žabích plesách zistil, že venca niet,“ smeje sa niekoľkonásobný predseda organizačného štábu Ján Kovár zo Senice. „Ondro Trnovský sa podujal, že zachráni situáciu. Zbehol na Popradské, kde objavil veniec, ale prejdený kolesami áut. Chytro do Popradu, tam kúpil nový a potom poklusom hore za nami. Tak dlho oficiálna delegácia nikdy na Rysy nešľapala. Zastavovali sme ju na každej zákrute, podávali siahodlhé prednášky o tatranskej prírode. Nakoniec sme všetko stihli.“ Jano, dnes už chlap s prirodzeným šedivým prelivom vo vlasoch, oslavoval svoju 20. účasť na tomto podujatí. Doktor Jaroslav Novotný z Kežmarku však sem zavítal už dvadsiaty šiesty raz, PhDr. Ladislav Šinko, svojho času náčelník turistickej sekcie SZM, tridsiaty tretí. Všetci vyvracali klamstvá, že sa niekdajší papaláši nechali priblížiť k vrcholu Rysov helikoptérou. Vždy išli od Popradského plesa po vlastných. Vrátane staručkého prezidenta Ludvika Svobodu. Okrem jedinej výnimky, keď bol na Kube svetový festival mládeže, vždy sa toto podujatie konalo prvý augustový víkend. Aj ten v roku 1990, ktorý zvyknú skalní účastníci nazývať ilegálnym. „Zišlo sa nás tu zo dve stovky,“ súhlasne pokyvkávajú hlavami, „okolo polnoci bolo – ako ináč veselo – a tak nás z kempu prišla tíšiť akási Maďarka. Čo už iné sme jej mohli povedať, ako vivat Kádár. Zalamovala rukami, Kádár kaput, ale po dvoch štamperlíkoch si s nami aj Internacionálu zanôtila. Podobne skončili i turisti z bývalej NDR.“
Oservatórium pod Gerlachom
V 60. rokoch ťažisko vtedy ešte skromného podujatia situovali na Gerlachovské lúky. Nezávisle od seba viacerí pamätníci spomínajú latríny, vybudované podľa armádneho vzoru – všetci na jednom bidielku. Ale kolektivizmus sa pri tomto biologickom úkone nepresadil. Väčšina odskakovala do blízkeho lesa, ktorému prischol názov oservatórium. Keď v roku 1969 tribúna potiahnutá červeným súknom záhadným spôsobom vzplanula v plameňoch, dejisko ďalších ročníkov sa presunulo do Lieskovca nad Tatranskou Štrbou a napokon v roku 1975 do Športcampu. Neskôr sa organizovala Akcia čisté Tatry, v rámci ktorej zväzáci čistili turistické chodníky, zlikvidovali svinčík, ktorý po sebe zanechali budovatelia novej lanovky na Skalnaté pleso, a na chrbtoch vyniesli stovky tehál na rekonštrukciu Chaty pod Rysmi. Ten, kto bol čo len raz na tejto akcii pred novembrom 1989, vie, že spomínanie Leninovho horolezectva na Rysoch v roku 1913 sa chápalo skôr ako povinná jazda.
Hlavným zmyslom podujatia ostáva zdolanie štítu vysokého 2499 metrov. V úsilí zachytiť atmosféru od Popradského plesa sme vykročili spolu s Migašom. Hneď sme pochopili, že sa s ním nedá držať krok. Trielil ako o preteky. Takmer štvorhodinovú túru zdolal za 80 minút bez zastavania. Ak nepočítame kratšie rokovanie s vedúcim chaty – Viktorom I., monarchom Slobodného kráľovstva Rysy, ako sa dozvedáme z humorne ladenej informačnej tabule. Migaš mal po týždňovej dovolenke za sebou viacero výstupov na tatranské končiare, ten najvyšší nevynímajúc. „Túra na Rysy je v porovnaní s Gerlachom prechádzka,“ hodnotí. „Baví ma liezť po kopcoch. Už som to nebral ako pozorovanie prírody, no ako športový výkon.“ Pokiaľ ide o Gerlach, tvrdí, že jeho cieľom nebolo s niekoľkodňovým oneskorením dobehnúť premiéra Mikuláša Dzurindu: „,Jednoducho, chcel som túto najvyššiu horu na Slovensku i v širšom geografickom priestore zdolať.“
Oveľa sympatickejšie tempo nasadil podpredseda vlády Ľubomír Fogaš. Navzájom sme sa s hŕstkou tých pomalších presviedčali, že nám ide najmä o to, aby sme vychutnali krásy veľhôr. Až na tie neustále telefonáty na mobile. Nečudo, Fogaš bol v tej chvíli úradujúci premiér (Dzurinda trávil dovolenku v Slovinsku), v Tatrách o. i. prijal odchádzajúceho guvernéra NBS a jeho nástupcu, ako aj predsedu Ústavného súdu Milana Čiča. „Toľko máme kadejakej modernej techniky,“ spínal ruky predseda prípravného olympijského výboru SR pri reťaziach nad Žabími plesami, „a my sa sem štveráme ako blázni!“ „Zase si kľučkoval ako vždy – medzi paragrafmi,“ vítal Fogaša na chate oddýchnutý kolega Magvaši. Práve sa poberal so svojím straníckym lídrom na záverečný výstup. Tam Migaš na hrôzu ochranky nepohrdol borovičkou od náhodných turistov z Čadce.
Rysy nepatria nijakej strane
Podaktorí tvrdia, že sa z Rysov robí nová ľavicová púť a že určití vládni činitelia chcú z toho vytrieskať politický kapitál. Migaš sem chodil pred Novembrom (prvý raz v roku 1969), aj po ňom. Toto bol jeho desiaty ročník. Keby teraz túru minul, tí istí by ho kritizovali, že spanštel. „Rysy nepatria nijakej politickej strane, aj keď sa na ich príprave podieľala MDĽ,“ mieni Migaš. „Patria všetkým mladým. Objavili sa tendencie túto tradíciu zlikvidovať. No podujatie naďalej žije i bez ideologického balastu. Podporím každú myšlienku, aby Rysy pretrvali, hoci možno za menšie peniaze, no s väčším elánom.“
Takmer tisícka účastníkov vyšla počas troch dní aspoň na Chatu pod Rysmi. Boli medzi nimi aj Česi, Poliaci, Slovinci, Holanďania, Rakúšania, maďarskí a rumunskí Slováci, či hŕstka Chorvátov na čele s mladým podpredsedom Socialistickej robotníckej strany Damirom Hršakom. Ako nás informoval MUDr. Novotný, k vážnejšiemu zraneniu nedošlo. S výnimkou Kuba, ktorý si natrhol achillovku. Pravú prednú mu zafačoval veterinár. Avšak Kubo, pes záhadného pôvodu, v nedeľu ráno, keď si nedospatí rysáci v daždi balili veci, veselo hopkal na troch labkách.