Sociológ Zygmunt Bauman v knihe Modernita a holokaust tvrdí, že holokaust je predovšetkým produktom modernity a vysvetľovať ho ako jav viazaný výlučne na židovskú skúsenosť počas druhej svetovej vojny by znamenalo akceptovať, že sa niečo podobné nemôže opakovať, alebo sa nemôže opakovať nikomu inému, ako Židom.
Nemusíme sa teraz zaoberať tým, že jeho teóriu mnoho ľudí spochybnilo a že by dokonca tá výlučnosť z propagandistických dôvodov niekomu padla dobre. V druhej polovici dvadsiateho storočia mnohí, či väčšina z nás, nadobudli presvedčenie, že niečo podobné ako bola druhá svetová vojna, sa už v Európe nielenže nezopakuje, ale ani nemôže zopakovať. Aktuálny vývoj udalostí v strednej Európe na začiatku 21. storočia však môže oprávnene vyvolávať obavy, že k podobnej katastrofe môže mladšia generácia dospieť nielen počas svojho života, ale pri rýchlom pyramídovom efekte už o niekoľko krátkych rokov. Podaktorí si o občiansku vojnu minimálne koledujú, či ju priam vyžadujú, niekedy dokonca zosmiešňujúc pojem „mier“ len ako propagandistické rezíduum hesiel komunistických násteniek. Vedome, alebo len z neschopnosti či nedostatku vôle doceniť následky svojich slov a rozhodnutí. Základnými menovateľmi sú rovnako ako kedykoľvek inokedy v dejinách dva javy – nacionalizmus a rasizmus. V prípade nášho priestoru sú zastúpené celkom tradične slovensko – maďarským konfliktom a rómskou otázkou.
Nepriznaný holokaust
Druhý august je Medzinárodným dňom spomienky na holokaust Rómov počas druhej svetovej vojny. Na Slovensku sme si ho tento rok pripomenuli len piatykrát malou pietnou akciou v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Pietny akt je súčasťou projektu Ma bisteren! Nezabudnite!, ktorý pred niekoľkými rokmi iniciovala etnologička Zuza Kumanová, podľa ktorej publikácie som nazvala aj túto podkapitolu. Keby sme mali charakterizovať rómsky holokaust jedným prívlastkom, pravdepodobne by tým prvým muselo byť slovo neznámy. Málokto v Európe a na Slovensku sa tejto problematike venoval, a preto vedomie o ňom takmer dokonalo vybledlo. Aj napriek tomu, že v Európe sa v súvislosti s plánovaným vyhladzovaním Rómov dnes už hovorí ako o holokauste, mnohí proti tomu namietajú – či už z vyššie spomínaných príčin „exkluzivity“, ktorú Bauman vyvracia, alebo preto, že počty obyvateľov rómskeho pôvodu deportovaných do koncentračných táborov sú v porovnaní s počtom obetí židovského holokaustu výrazne nižšie. V kontexte holokaustu slovenských Rómov sa navyše tomuto termínu vyhýbali aj takí známi odborníci ako významná česká romistka Milena Hübschmannová, vychádzajúc jednak zo skutočnosti, že zo slovenského územia síce Rómov do koncentračných táborov deportovali a oni v nich aj zahynuli, ale tie územia boli počas druhej svetovej vojny súčasťou Maďarska. Tieto osoby našli smrť najmä v koncentračných táboroch Ravensbrück a Buchenwald, transport z Komárna smeroval do Dachau. Druhým dôvodom používania termínu holokaust v celoeurópskom kontexte sú čísla: v Cigánskom tábore v Osvienčime Brezinke bolo z druhého na tretieho augusta 1944 splynovaných „len“ 2 897 európskych Rómov, pričom celkovo ich počas vojny skončilo v plynových komorách okolo 20-tisíc.
SNP a nacistická pomsta
Pre presnosť treba spomenúť, že po potlačení SNP sa v novembri 1944 na Slovensku pripravoval transport Rómov do vyhladzovacích táborov. Slúžilo na to zriadenie zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom pod patronátom ministerstva národnej obrany. Transportu napokon zabránilo vypuknutie škvrnitého týfusu a strach strážiacich vojakov z nákazy, preto apelovali na ministerstvo, aby tábor zrušilo. Keďže sa to nestalo, 26 podozrivých z nákazy Nemci postrieľali, a ako ukázala neskoršia exhumácia, osem z nich ostalo v masovom hrobe zahrabaných zaživa. S postupujúcim frontom vojaci z tábora utiekli a vďaka tomu sa mnohí Rómovia dostali na slobodu. Prirodzene, poznáme aj takých žandárov, ktorí popravy vykonať odmietali a Rómov pred nebezpečenstvom varovali, nevraviac o ľuďoch a predstaviteľoch obcí, ktorí sa Rómov zastali, či dokonca odmietli podpísať súhlas na ich vydanie.
Odvetným akciám, ktoré nasledovali po Povstaní, sa okrem mnohých iných nežiaducich osôb nevyhli ani Rómovia. A rovnako ako v prípade partizánov a iných nepohodlných osôb, asistovali radikáli z Pomocných oddielov Hlinkovej gardy Nemcom pri vyvražďovaní celých skupín obyvateľstva výdatne aj v prípade Rómov. Masovo popravovali napríklad v Nemeckej, Valaskej Belej, Tisovci, Kremničke, v spišských dedinách. Mimoriadne otrasný je prípad zo Slatiny, kde obete pred Štedrým dňom zaživa upálili. Na Slovensku sa v súvislosti s vraždami Rómov podľa Ctibora Nečasa (SNP v pamäti národa, Bratislava 1994) v 176 hroboch identifikovalo 311 Rómov, pričom tento údaj zďaleka nepodáva verný obraz o realite. Väčšinu Rómov totiž počas náhlych prepadov naložili na autá a vyviezli na neznáme popraviská. Pravdaže, výskum dnes sťažuje nielen desaťročia trvajúca tabuizovaná téma rómskeho holokaustu v povojnovom období, ale aj obchádzanie historických príčin, ktoré prispeli k súčasnému, zdanlivo neriešiteľnému stavu postavenia Rómov v spoločnosti. Nepohodlnosť rómskej problematiky bola na jednej strane jednou z príčin, prečo sa protirómske opatrenia počas vojny plnili v porovnaní s protižidovskými opatreniami nekoncepčne, a aj napriek pretrvávajúcemu a tradičnému atavizmu majoritnej spoločnosti s relatívne veľkou nevôľou; na strane druhej bola a stále je príčinou javu, že aj dnes nielen široká verejnosť, ale aj poprední politici neváhajú označovať situáciu Rómov za problematiku vychádzajúcu z etnických a rasových predispozícií tendencia „nešpiniť si s nimi ruky“.
Európsky apartheid
Práve etnicita je pojem, ktorý sa dnes nanovo čoraz väčšmi skloňuje v súvislosti s tým druhom kriminality, ktorý je vlastný sociálne najnižším skupinám. Veľkú časť sociálne najslabších a skutočne tvoria Rómovia, lenže málokto si uvedomí, alebo je vôbec ochotný zobrať do úvahy skutočnosť, že ich vyčleňujúca chudoba je dôsledkom radu udalostí, ktoré ich postihovali výlučne na základe rasového prístupu zo strany majority, čo v niektorých prípadoch aj dnes hraničí s princípmi apartheidu.
Zdôrazňovanie a etnicity je v Európe dlhou (a už dávno anachronickou) tradíciou, v prípade „orientálnych rás“ získalo najodľudštenejšiu podobu v období národného socializmu, keď vodca SS Heinrich Himmler poveril psychiatria Roberta Rittera vypracovaním tzv. vedeckej teórie o Cigánoch. Ritter nehľadal príčiny javov, naopak, jav bol pre jeho závery príčinou: podľa neho je znakom „cigánskej rasy nevykoreniteľná a vrodená asociálnosť“, čím ich prakticky vylúčil z ľudského spoločenstva. Ich masová likvidácia by sa teda nevnímala ako zločin proti ľudskosti, ich vraždenie by v ľuďoch prinajhoršom vyvolávalo len podobné pocity, ako pri tradičnej dedinskej zakáľačke. Navyše, ak je holokaust všeobecne definovaný ako centrálne riadený a naplánovaný proces, ďalšou z jeho charakteristík je aj to, že sa nedeje pred zrakom širokej verejnosti, a tým sa vytvára dojem, že sa ani nič nedeje. Zygmunt Bauman považuje za jednu z vlastností modernity práve toto odcudzenie vlastné strojovej mašinérii: ak je pozorovateľ priamo vystavený zážitku z týrania a vraždenia živej (nielen ľudskej) bytosti, vníma to ako nestráviteľné násilie; ak sa to vraždenie odohráva mimo jeho dohľadu, ostáva voči nemu ľahostajný aj v prípade, že ide o masové vyhladzovanie a že vie, že sa niekde deje. Týmto by sa dal vysvetliť aj jav, prečo mnohí žandári jednoducho odmietli strieľať do Rómov v zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom, zato však nemali najmenší problém pri ich nakladaní na vozidlá s vedomím, že ich posielajú na vyhladenie.
„Humanitné“ volanie po genocíde
Slávny oxymoron Václava Havla o „humanitárnom bombardovaní“ je, zdá sa, aplikovateľný v oveľa širších súvislostiach. V súvislosti s aktuálnym dianím v Čechách, v Maďarsku a s prudko narastajúcou intenzitou aj na Slovensku vznikajú oprávnené dôvody domnievať sa, že centrálne riadená likvidácia celých skupín obyvateľstva je v dnešnej dobe rovnako reálna, ako počas druhej svetovej vojny. Tentoraz dokonca nielen s tichým, ale verejne deklamovaným súhlasom obyvateľstva krajiny. Nepochybujem o tom, že obyvatelia Krompách či Šarišských Michalian majú reálne problémy v spolunažívaní s tou skupinou obyvateľstva, ktorej príslušníkov ich rasa predurčila na postupné sociálne vylúčenie do tej miery, že ich bežnou obrannou reakciou vyplývajúcou z pocitu opovrhnutia môže byť jednak agresivita, jednak každodenná kriminalita, súvisiaca prevažne s nevyhnutnosťou hľadania potravy. Rovnako tak nepochybujem o tom, že tí istí bieli obyvatelia si vonkoncom neuvedomujú, akú svojimi podpismi v prospech Slovenskej pospolitosti robia obrovskú službu práve tej mašinérii, ktorá pred desaťročiami doviedla Európu k hystérii masového vyhladzovania. Ak k tomu prirátame nápad Vladimíra Palka zostavovať štatistiky rómskej kriminality, nemusíme mať priveľkú predstavivosť na to, aby nám to pripomenulo mechanizmy propagandy vedúcej k vojnovej katastrofe. Hysterické reakcie, ktoré sa vzápätí rozpútali na internete takisto jednoznačne vypovedajú o fakte, že kategória „podčlovek“ je aj dnes veľmi aktuálna a stereotyp o „cigánskej menejcennosti“ ako o rasovej predispozícii pohodlným spôsobom, ako ospravedlniť svoje zmýšľanie a správanie zodpovedajúce nacistickej rétorike. Renomovaný sociológ obdobia prvej Československej republiky Anton Štefanka s podobne „vedeckou“ odľudštenosťou, s akou chce Vladimír Palko riešiť rómsku problematiku, bohorovne uverejňoval vyhlásenia o tom, že „Cigáni nepatria medzi ľud ani plemenom, ani rečou, ani náboženstvom a zamestnaním“. Od toho je už len malý krôčik k hladkaniu vlastného svedomia a hlásaniu dobra pre spoločnosť, vykonávajúc pritom tie najotrasnejšie zločiny proti ľudskosti: o to viac, o čo patetickejšie sa hlásime k privilegovanej, „civilizovanej“ a „kultúrnej“ vrstve obyvateľstva. To, že sa pri tom pokojne môžeme oháňať kresťanskou morálkou, už hádam ani veľmi neprekvapuje – v jej mene sa napokon v dejinách vykonali aj rozsiahlejšie genocídy, ako genocída Rómov za vojny.
Anticigánizmus a antisemitizmus ako harmonický protiklad
Na Slovensku je ešte jedno špecifikum sprevádzajúce antirómske nálady, ktoré je (príznačne) paradoxné a logické zároveň, ak vychádzame z faktu, že klasické spoločenské stereotypy v podstate bez zmeny prežívajú a prispôsobujú sa aktuálnemu vývoju udalostí. Mám na mysli najmä patologický antisemitizmus vychádzajúci z pohodlného voľkania v pocite ukrivdenia opakujúc si mantry o Židovi ako tradičnom nepriateľovi Slováka. Ak vychádzame z tejto zvrátenej zovšeobecňujúcej logiky, pochopíme, prečo „národne cítiaci“, pohoršení v spravodlivom trpiteľskom hneve, hádžu do jedného vreca jednu aj druhú skupinu. K logickej diskrepancii však dochádza v argumentácii súvisiacej s izraelsko – palestínskymi vzťahmi. Kritika militantnej a fašizoidnej politiky štátu Izrael je v ich prípade len vhodnou a pohodlnou zámienkou sebautvrdzovania vo vžitom antisemitizme (v tom, ktorý súvisí so židovstvom), čo im umožňuje zmývať z rúk akýkoľvek pocit viny za udalosti, ktoré sa v minulosti stali v Európe. V podstate im táto politika vonkoncom nemusí prekážať, pretože vychádza z rovnako militantnej premisy a argumentácie, akou sa riadia oni sami: Izrael má okrem iného s Palestínčanmi ten istý problém, ako ochrancovia bielej rasy na Slovensku, totiž explozívny nárast populácie. Skutočne som si nie istá, či by tí, ktorí volajú po právach utláčaných Palestínčanov sprevádzajúc svoje humanistické myšlienky vžitou zovšeobecňujúcou nenávisťou proti všetkým Židom, privítali ich prítomnosť na Slovensku, napríklad vo vyprázdnených rómskych osadách.
Nevôľa vnímať javy v súvislostiach vedie mnohých ľudí k aplaudovaniu fašizoidným nápadom, s akým prišiel napríklad V. Palko, a ktoré sa, mimochodom, praktizovalo v minulom režime a po novembrových udalostiach v roku 1989 sa zakázalo. Konečné riešenie vnímajú ako jedinú možnú cestu argumentujúc, že nikto s lepším riešením neprišiel (pretože podľa ich logiky ani nemôže existovať). Prvý krok je však veľmi jednoduchý a môže ho skutočne urobiť každý, kto je ochotný zostúpiť z výšin pocitu o svojej ľudskej nadradenosti: naučiť sa Róma pozdraviť (prečo nie ako prvý?), naučiť sa Rómovi vykať (akokoľvek sa mu to môže zdať sebaponižujúce) a nebáť sa mu ako prvé gesto vôle k priateľstvu podať ruku (aj keby sa bál nákazy). Jednoducho, preukázať elementárnu ľudskú úctu, čo je univerzálnym spôsobom dobrej medziľudskej komunikácie kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Pravdaže, okrem vojny, ktorá môže nastať, ak ako „kultúrni a civilizovaní“ ľudia budeme považovať za jediné humanistické riešenie absolútnu dehumanizáciu svojho konania.
