Názov recenzie je citátom z recenzovaného románu a tým nech je naznačené čosi podstatné o jeho obsahu, hoci práve o obsahu knižky québeckého spisovateľa Gaétana Soucyho by bolo zaručene najlepšie mlčať: Nič nie je pre čitateľa príjemnejšie, ako od prvého riadku toho neobyčajne šokujúceho textu kúsok po kúsku objavovať, čo sa deje, kde sa to deje a komu sa to deje, kto to rozpráva a prečo práve takým čudným jazykom, miestami pripomínajúcim veľmajstra Samuela Becketta a inými miestami zasa Faulknerov obraz myšlienkového sveta mentálne retardovanej postavy v jeho románe Bľabot a bes. Čo teda prezradiť a čo v záujme potenciálneho percipienta knižky zatajiť? Najradšej by som vytáral všetko, príbeh sa na rozprávanie priam núka, lenže čaro by sa stratilo, to je isté. Tak poviem aspoň toto a potom zmením tému: Vyšinutí mladí súrodenci, žijúci svoj bizarný život v kedysi honosnom sídle na planine, zamrznutej šesť mesiacov v roku, objavia jedného dňa mŕtvolu svojho otca, ako postupne vysvitne, exkňaza, náboženského fanatika, blázna a masochistu, zjednodušene a nepresne vyjadrené. Apko, ako ho nazýva rozprávač, sa obesil. Tento skvelý rodič držal deti po celé roky v prísnej izolácii, vytvoril pre ne osobitý svet, vychovávajuc ich podľa svojho dokaličeného svetonázoru a gusta. Po nájdení jeho tela je potrebné vybrať sa do neďalekej dediny – prelomiť izoláciu – získať rakvu a vrátiť sa späť. Takto sa všetko začína. Ale dievčatko so zápalkami by ste v prvej polovici príbehu márne hľadali. Ono tam však, na jeho najväčšie nešťastie, po celý čas je. Príčina celosvetového úspechu tohto po francúzsky napísaného dielka z roku 1998 však nespočíva ani tak v desivom, zároveň vtipnom a, čuduj sa svete, krehko poetickom príbehu, ako skôr, teraz sa už opakujem, v nesmierne zvláštnom jazyku, ktorým je knižka realizovaná: rozprávačom je totiž dospievajúce „apkovo“ dieťa, píšúce výlučne pod vplyvom nekonečného čítania Biblie, pamätí vojvodu Saint-Simona, Spinozovej Etiky a nejakých slovníkov. Toto dieťa žije s otcom a súrodencom v izolácii na panstve, kde hniloba, rafinovane spomenutá v názve recenzie, skutočne koná svoje dielo, a inteligencia dieťaťa nebola podrobená vplyvu normálnej ľudskej spoločnosti s jej všeobecne prijatými pravidlami. Neverili by ste, k čomu taká izolácia vedie. Prekladať takto napísané dielo bolo iste nemalé riziko. Dúfam — verím — že všetky štylistické lapsusy, ktoré sa nachádzajú v slovenskom preklade, sú zámerné a chcú byť ekvivalentom autorovej fascinujúco skomolenej štylistiky, a k žiadnemu z nich teda nedošlo omylom či z nepozornosti. Takisto dúfam, že slovenský názov tejto knižky sa napríklad od jej názvu v nemeckom, anglickom a inom slovenskom preklade odlišuje celkom zámerne a hlavne: odôvodnene. V nemeckom a anglickom preklade totiž, takisto ako v preklade Evy Piovarcsyovej (Revue svetovej literatúry č. 2/2002), sa román volá Dievčatko, ktoré malo príliš rado zápalky. Veľké, ale azda neopodstatnené obavy o primeranú vernosť originálu vo mne vyvolal napríklad preklad tejto vety, inak, mojej najobľúbenejšej: „Jedného dňa, keď prekvapil brata, ako si práve namáčal prst do nakladných uhoriek v čase, ktorý nebol určený na stravovanie, otec uchopil trstenicu, ak sa to tak volá, a udrel takou silou, že brat bol tri dni v posteli a nariekal nad osudom, ktorý ho nechal narodiť sa takto celého oblečeného do svojich budúcich pozostatkov.“ (s. 25) Veta je fascinujúca, bez debaty. Ale z neznámych príčin ju Eva Piovarcsyová v ňou preloženej ukážke z románu Gaétana Saucyho (Revue svetovej literatúry č. 2/2002) uvádza v nasledovnej podobe: „Raz, keď otec prichytil brata, ako si namáča prst do nakladných uhoriek v čase, keď sa nemalo nič strkať do úst, schmatol tĺk, tak sa to volá, a búchal tak silno, že brat zostal tri dni v posteli a nariekal na svoj osud, že sa vôbec narodil.“ A hotovo. Moja obľúbená záverečná časť vety je fuč! Existovala v Saucyho origináli? Komu veriť? Piovarcsyovej? Fialovej? Alebo takéto otázky kladie iba tĺk? Alebo ich kladie trstenica? Ako sa to vlastne volá naozaj? Alebo je to to isté? Lenže – na tom až tak nezáleží. Túto knihu si treba prečítať. Zamrazí. Vydesí. Pohladí. Rozosmeje, až slzíme. A niekoľkokrát naozaj, ale n a o z a j prekvapí. (Gaétan Soucy: O dievčatku, ktoré sa hralo so zápalkami, Preložila Ľudmila B. Fialová. Slovart, Bratislava 2003, 249 Sk, 180 strán)
