Hlušina

Blízko lesa prechádzam pravidelne okolo záhrady. Skultúrnený kúsok pôdy lemujú liesky, okolo nich sa okrúcajú úponky fazule, zemiaky v riadkoch okopcované,  v dvoch starých vaniach, prikrytých strieškou z igelitu vyhúknuté papriky, paradajky vyviazané k tyčkám, v hriadkach kučeravý petržlen a mrkva, na okrajoch hlávky šalátu. V debničkách od ovocia vypestované akési priesady. Slivkový sad sa končí striebornou jedličkou a celkom na špici záhradky tróni odkvitajúca lipa. Záhradný domček krášli na okne muškát a netýkavka. Nevídala som gazdu tejto malej usadlosti, ale predpokladala som, že to je muž: na šnúrach sa tu vždy v sobotu suší sedem trenírok, sedem sivých tielok, plátenné uteráky a kuchynské utierky. Raz za dva týždne plachta a obliečky na paplón a vankúš. V sviežom vánku pocítim už skoro zabudnutú vôňu obyčajného kokosového mydla alebo možno mydlových vločiek. Aké príjemné, pokojné, prácou naplnené miesto na život. Hoci je hospodárstvo malé, na nič sa tu nezabúda, ani na úžitok, ani na krásu. Čas má cenu práce a jej plodov. Zazrela som už aj majiteľa tohto kúta. Sedel na lavičke, starší  rozložitý pán, pri nohách mu podriemkaval čierny pes.  

A potom, v horúcom letnom dni, cestujem najprv rýchlikom, potom diaľkovým autobusom. Pretože čas je dlhý, pozorujem, čím si ho kto kráti. Takmer každý mladý človek si hneď vytiahne počítač, nasadí slúchadlá a vymedzí si svoj priestor. Starší si prezerajú obrázkové časopisy s veľkými titulkami a ešte väčšími hlúposťami. Zo zvedavosti nakúkam mladým na obrazovky kompov. Beží tam seriál, komix, krásne slečny v plavkách, hudobné klipy. Čas má cenu hlušiny, ktorá sa zadiera do mozgu.

Vystúpim na autobusovej stanici, slnko páli, chcem si vypiť kávu a počkať na spoj. Zájdem do miestnosti označenej ako kaviareň. Reve tu hudba, pri bakelitovom stolíku na železnej stoličke sedí slečna s nejakým známym, vysvitne, že servírka. Objednám si pomarančový džús.

„Džús?“ začuduje sa.

Ukážem na policu so škatuľou stopercentnej pomarančovej šťavy.

„Jaj, to mám len na výzdobu,“ zasmeje sa a ponúkne mi z plastovej fľaše teplú fantu. Naleje do pohára a prinesie mi ju na nie celkom čistý stolík spolu s kávou. Do pohára strčí modrú plastovú slamku. Zamiešam v pohári a rozvírim špinu z jeho dna. Prejde ma chuť. Srknem z kávy, popálim si jazyk na vypáchnutej žbrnde. Požiadam o účet. Káva euro, pohár špinavého pomarančového čuda deväťdesiat centov. S prepitným rovné dve eurá. To jest šesťdesiat bývalých slovenských korún. Zaplatím, lebo čo mi iné ostáva?

Obrobenú záhradku pri kraji lesa v hlavnom meste dávam do súvisu s podnikateľskou aktivitou  na križovatke hlavných ciest pri autobusovej stanici. Toho záhradkára určite nikto nekontroluje, či podoprel rajčiny, okopcoval zemiaky, ostrihal slivky, okrášlil okno, a predsa je to všetko dôkladne a krásne upravené. Pán už svoj diel do spoločnej kasy odovzdal a svoj dôchodok si niekoľkonásobne predplatil, teraz by mohol žiť už len z nasporeného groša, no on ani teraz nezaháľa, nezabíja si rozum hlušinou televízie či počítačov. Stará škola, keď práca bola povinnosťou i radosťou.

Tí mladí so slúchadlami na ušiach a očami upretými na obrazovku počítača by sa mu možno aj vysmiali. Lebo by nevedel počítač ani len zapnúť, nieto sledovať, človek predpotopný. A slečna z kaviarne by sa mu možno začudovala, že si nielen pravidelne perie, ale ešte aj krhlu po polievaní opláchne v nazberanej dažďovej vode.

Akosi mi je z tých momentiek posledných dní smutno. Vraj narastá konflikt medzi generáciami. Ale čo, ak to nie je spôsobené znižujúcou sa pôrodnosťou, pribúdaním staršieho obyvateľstva, ale skôr hlušinou, ktorá sa začína medzi nami rozprestierať? Ach, ako rada sa budem mýliť.

(Vyšlo v Petržalských novinách č. 14/2012)

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter