Bývalý španielsky predseda vlády José María Aznar považuje víťazstvo Baracka Obamu za „historický exotizmus“ a „predzvesť ekonomickej katastrofy“. Na margo Georga Busha sa vyjadril, že ide o „veľkého štátnika“, ktorý počas svojej rozlúčky zažíva „momenty nevďačnosti“. Aznar pri tej príležitosti uvádza citát Winstona Churchilla, podľa ktorého sú veľké národy vždy v nevďačnom postavení. V tom istom rozhovore zároveň opakuje floskulku, ktorá sa už stala svetovým klišé a nám je známa aj z úst nejedného reprezentanta slovenskej konzervatívnej scény o tom, že Obamovo víťazstvo je dôkazom, že americký sen existuje, hoci o tom mnohí pochybovali. Obama je „človek čiernej rasy, ktorému sa podarilo dostať do Bieleho domu, čo je skutočne nevídané“, konštatoval Aznar a s poľutovaním dodal, že odchádzajúcemu Bushovi sa nedostáva patričnej úcty.
Postoj Josého Maríu Aznara neprekvapuje. Expremiér, ktorý počas zastávania svojho úradu dokázal vzbudzovať salvy hurónskeho smiechu svojím seriózne mieneným vyhlásením smerujúcim k muslimskému svetu, keď ho vyzval, aby sa „ospravedlnil za takmer osemstoročnú okupáciu Španielska“, neprejavuje len zreteľný rasizmus (decentne ukrývaný za vznešenejšie znejúce kresťanské či konzervatívne hodnoty), ale aj vlastnosť, ktorú netreba nazývať inak ako hlúposťou.
Barack Obama sa stáva americkým prezidentom v čase, keď svet čelí nielen globálnej finančnej kríze, no paralelne s ňou aj meniacej sa geopolitickej rovnováhe. Prirodzene, obidva fakty sú vzájomne prepojené, a Aznarove slová priamočiarejšie ako akákoľvek iná formulácia vystihujú podstatu javu, ktorý pred obdobím Bushovej „vojny proti terorizmu“ americká administratíva desaťročia nazývala „hrozbou tretieho sveta“. Nie je ťažké si domyslieť, že pod hrozbou sa chápe sloboda tretieho sveta. Tretím svetom je svet „farebných“ a farebnými tí, ktorí žijú na všetkých kolonizovaných svetadieloch. Takzvané kresťanské a konzervatívne hodnoty sú v skutočnosti obrazom urputnej túžby nevzdať sa hegemónie a dogmy o veľkolepom vplyve bielej Európy – a následne USA – na šírenie našej predstavy o jedinej správnej civilizácii, ktorá vyvražďovanie či zotročovanie celých národov aj dnes nazýva bojom za ľudské práva, a kolonializmus nedokáže ani s odstupom času hodnotiť inak, ako blahodarný vplyv „veľkých národov“ na menejcenné rasy či civilizácie. Osvojené pojmy sú v nás tak hlboko zakorenené, že mnohí ich prehodnocovanie nazývajú útokom na „pravé hodnoty“.
Európa a USA nie tak dávno oslavovali päťsté výročie „objavenia“ Ameriky a Aznar asi aj koniec muslimskej „okupácie“. Pôvodní obyvatelia vedno s černošskými sa ohradili, že v skutočnosti nešlo o objavenie, ale o inváziu. A že to, čo Španieli a Briti nazývali šírením civilizácie a prekrásneho jazyka Cervantesa a Shakespeara v prostredí barbarov, bola v skutočnosti genocída na civilizáciách, ktoré mohli dať svetu ešte oveľa viac, keby sa s ich príslušníkmi zaobchádzalo ako s ľuďmi.
Zdalo sa, že osvojené pojmy už nemôžu byť spochybnené. Zdalo sa, že hegemónia a prehlbovanie nerovnováhy, ktoré sa začali pred viac ako pol tisícročím, budú večným status quo. Prirodzene, prvý americký prezident tmavej pleti zďaleka nie je zárukou, že podstúpime výraznejšiu sebareflexiu. Je však neprehliadnuteľným znamením, že osvojené dogmy sa rúcajú. Z tohto hľadiska má Aznar pravdu, ak hovorí o čiernom mužovi v bielom dome ako o exotizme. Z pohľadu rúcajúcich sa dogiem národov v „nevďačnom postavení“ určite.
