Podoby naračnej štruktúry a výber témy sú v prípade prozaickej knihy Děda česko-amerického autora Jana Nováka jednoduché. Ich vonkajšiu organizáciu zabezpečuje opis osudov viacerých generácií jedného rodu. Spomienkový charakter diela preto celkom pochopiteľne evokuje niektoré charakteristiky, akou je napríklad pokojné a lineárne sa odvíjajúce rozprávanie. Jeho exponovanú stabilitu a do veľkej miery aj nežiaducu jednotvárnosť zabezpečuje istota zvýrazňujúca časový odstup od zachytávaných informácií. Tie sú v tomto diele v pozícii akéhosi rodinného striebra, ktoré je s neochvejnou pravidelnosťou prenášané z generácie na generáciu. Len na okraj pripomíname, že avizovaná spomienkovosť textu prirodzene podporuje autentizujúce prvky počutého, zažitého, resp. tradovaného, pričom výsledky týchto zistení dodajú váhu viacerým úrovniam skúsenostnej mapy ústredného rozprávača. Malé a veľké dejiny Jeho dôveryhodnosť je od úvodu pod dominujúcim tlakom fabulácie detského sveta, resp. detskej fabulácie predložených javov. Aj preto neobchádzame prítomnú dualitu formujúcu sa za jasnej asistencie zakreslených protagonistov, udalostí a predmetov prepletených s perspektívou inej (detskej) vnímavosti. Do sociálnych kontúr tzv. „malých“ dejín (obsahujúcich horizont rodiny a okolia) takmer od začiatku celkom „bezohľadne“ prenikajú hlasy tých zdanlivo dôležitejších „veľkých“ dejín (zrkadlenie vyrovnanosti, pokoja a poriadku prvej polovice 20. storočia či jemne ironizujúce poznámky smerujúce k obdobiu protektorátu). Ozvenu toho najpodstatnejšieho svedectva však generujú okamihy z päťdesiatych rokov. Tie sa z pohľadu otázok, ktoré sú schopné a predovšetkým ochotné nanovo otvárať a klásť, stávajú najbezprostrednejšími. Faktografickú súdržnosť textu však nezabezpečuje iba náčrt vonkajšej podoby historických fragmentov. V rovnakom rytme pracuje aj vnútorná báza sociálneho prežívania jednotlivých scén vybraných protagonistov. V tomto smere sa Jan Novák predstavuje ako vyrovnaný tvorca zvažujúci v prvom rade prospech samotného diela. Sympaticky dôveruje úlohám ním predkladaných informácií, ktoré otupujú potrebu využitia experimentálnejších podôb textu. Minimum efektov, maximum zážitku Ten sa v tomto prípade nesnaží o rovnomerné udomácňovanie hrdinov v príbehu. Na to poukazujú aj nejednoznačné funkcie tzv. bezprostrednosti samostatných prehovorov. Predkladané dielo preto chvíľami pripomína detailne prepracovaný obrázok dávnych spomienok, na pozadí ktorých všetko čerstvo aktualizované iba ticho hosťuje. Exponovanosť rozdielnych personálnych typov tak dotvára len ich aktuálna potreba. Napriek tomu sa táto próza úspešne vyhýba krajnostiam Ja – rozprávania. Subjektívnosť sa výraznejšie prejavuje len vtedy, keď je to potrebné. Týka sa to najmä prípadov zabezpečujúcich pozorovateľovi celkom mimoriadny zážitok, hoci aj vtedy ponecháva videnému značnú nezávislosť. Podobný prístup predznamenáva samotnú techniku rozprávania odkrývajúcu pokoru autora, jeho empatiu k téme a disciplínu pri jej spracovaní. S tým súvisí prístup k širokej množine zážitkov. Tie zvláda román prostredníctvom asistencie minima efektných obrazov aj epicky. Zodpovednosť za výsledok zároveň tušíme pri prístupe k udalostiam a postavám. Postupnému dokresľovaniu a prekresľovaniu však predchádza ich nenápadné, úvodné predstavovanie, na čo nás upozorňujú trpezlivo pripravované návraty. Prostredníctvom nich si všímame zámerne ponechané náznaky tendenčnosti, ktoré tvoria jemný korpus prítomných formulácií. Historicky podložené dobové konflikty si tak podávajú ruky s neštylizovanou, ale určite celkom zámerne zúčastnenou naivitou pozorovateľa. Najmä tá ich ovplyvňuje a podporuje (väčšinou len vnútorne) v rozhodnutiach s fatálnym koncom. V tom nie je rozdiel medzi prežívaním, tradovaním, videním a prerozprávaním jednotlivých scén. Je dôležité, že do ich zákulisia nie sme vťahovaní násilím. Jan Novák si totiž celkom pokojne vystačí s výberom jednej témy, zatiaľ čo čitateľovi prenecháva s láskavou iróniou parameter jeho historického povedomia. Priebeh nastupujúcej rekonštrukcie mimoliterárnych okolností a scén však zintenzívni pocit, že ony samotné manipulujú s finálnym výberom prerozprávaného príbeh, a nie naopak. Skutočný tvorca je rozprávač Otáznou zostáva v tejto súvislosti pozícia rozprávača v zmysle hodnôt morálky. Pravdepodobne to rieši skôr naznačená prítomnosť detskej fabulácie. Pri pozornom čítaní totiž neodhadzujeme rozprávačskú pozíciu archivára, ktorému nie je proti srsti celkom paradoxná hra s príbuznými pojmami sen alebo fikcia. Napriek tomu, že je všetko v próze Děda uveriteľné, skutočným tvorcom vypovedaného zostáva bohato štruktúrovaná pamäť fiktívneho rozprávača, resp. retrospektívneho zapisovateľa. Ten katalogizuje veľké množstvo ohavností a rozporov charakterizujúcich dlhé obdobie 20. storočia. Začína morálnymi a hodnotovými dilemami vychádzajúcimi z tradičnej polarity postojov konzervatívca na jednej strane a liberálnej modernosti nastupujúcej generácie na strane druhej (textové odkazy na ich rozličné podoby vrcholia fatálnou samovraždou strýka). Jeho zámer pokračuje podobami latentne vykresleného vojnového násilia v protektoráte a vrcholí v pohľadoch na absurdnosti a paradoxy kolektivizácie 50. rokov. Tieto aspekty mapujú v dodatočne vytvorenom chronologickom poriadku osudy konkrétnej rodiny no predovšetkým životné peripetie starého otca celkom jednoznačne dominujúceho v celom pláne rozprávania. Príbehy predchádza pramenná erudovanosť Náznaky faktografickej dôveryhodnosti však nepracujú samé pre seba. Ich plnosť je odrazom charakteru a stavu konkrétneho spôsobu myslenia. Pomedzi to sa len veľmi opatrne predierajú stopy emocionálne nevyrovnaných prejavov niektorej z postáv. Tie bez toho, aby chceli, zostávajú v príbehu vo vleku dejín. Samotný rozprávač sa k nim často dostáva len vďaka asistencii ďalších svedectiev. Ani tie si však čitateľ nemusí dodatočne verifikovať. Próza nevynecháva ani reflexívny moment prikláňajúci sa k mierne úvahovej polohe (napr. proces tvrdého poučenia zo situácie v paralelnej dvojici starý otec – vnuk). V nej zohráva mimoriadnu úlohu prozaikova pramenná erudovanosť, ktorá stojí pred samotnými príbehmi. Aj preto je ťažké vytvárať presné závery, keďže sa môžu rozbíjať v sieti ďalších príbehov. Ich počet dokumentuje existencia krátkych kapitol nestojacich v protismere čitateľnosti samotného diela. V jeho prípade akoby si autor nemusel nič vymýšľať, a hoci mu nechýba úcta k vlastnému spôsobu písania, väčšie percento tejto vlastnosti registrujeme vo vzťahu k dokumentom využitých vo fiktívnom texte. S úctou k dokumentom Rovnako sa nedajú spochybniť ani dôvody autorského písania. V jeho prospech hovorí prístup k referenčnému odkazovaniu. Konkrétne prevedenie sa totiž neobracia na stranu nezaujímavej mimetickosti (napriek existencii množstva mimoliterárnych faktov). Nie je ani rozhodcom v otázke viny, čím len potvrdzuje príťažlivú pozíciu detsky bezprostredného dokumentaristu opierajúceho rozprávaný materiál o vonkajšie udalosti. Charakter ilustrovaného obdobia však neprekračuje rámec zaužívaného štandardu. Tento príznak nespochybňuje ani pozitívne hodnotený príklon k vecnosti a prozaikova nechuť pracovať s konštrukciou abstraktnejšej povahy. Vďaka tomu nedochádza k logickému rozporu a triešteniu udalostí. Tie sú v prípade písania tohto autora usmerňované ku koncu nespochybnenej fiktívnosti, no jej hodnoty podporuje epické narábanie s autentickosťou. Je len dobré, že nám v tomto nenápadnom režírovaní neurčuje našu jednoznačnú spoločenskú identitu.
